Miro Duchoň
Narodil som sa v decembri 1991 a lukostreľbe sa spolu s mojim bratom Jurajom venujeme od roku 2002. Štyri roky sme reprezentovali klub ŠK Bodva Lukostreľba Moldava nad Bodvou. Podmienky však neboli ideálne a tak sme sa s ďalšími členmi rozhodli založiť si vlastný oddiel. A tak 4. decembra 2006 sme sa stali zakladajúcimi členmi nového klubu TJ AC Jasov –LO, za ktorý strieľame dodnes. Podarilo sa nám v mnohom zlepšiť naše podmienky. Vybudovali sme druhú lukostrelnicu na Slovensku, kde máme možnosť neobmedzene trénovať.
Lukostreľbe som sa začal venovať úplnou náhodou, keď som si to len zo zvedavosti vyskúšal. Mal som vtedy len desať rokov, ale zapáčilo sa mi to na celý život. Väčšina detí v mojom veku skúšala rôzne športy, no pri žiadnom z nich nevydržala dlho. Mne sa zo začiatku nedarilo. Moji tréneri si v prvom okamihu mysleli, že som úplný antitalent pre strieľanie. Ja som však vydržal, páčil sa mi tento šport a chcel som ho robiť aj naďalej. Neustále som na sebe pracoval a snažil som sa vyrovnať svojim rovesníkom, ktorý sa lukostreľbe venovali o niekoľko rokov dlhšie. Tréningy som nevynechával, naopak často som trénoval aj mimo oficiálnych tréningov. Po niekoľkých rokoch sa rozdiel medzi mnou a staršími kolegami začal zmenšovať, až som sa dostal na ich úroveň. Vďaka mojej pracovitosti a túžbe niečo v tomto športe dokázať, som ich dokonca o mnoho prekonal. Nič mi z neba nespadlo, všetko som si vždy tvrdo vydrel a nedostatok talentu som nahradil pracovitosťou a húževnatosťou. Získal som šesť titulov Majstra SR, päťkrát vyhral Slovenský pohár a pravidelne som bol účastníkom majstrovstiev sveta, Európy, svetových aj juniorských pohárov. Nie len v juniorských, ale aj v seniorských kategóriách. Kým moji rovesníci prestávali pri prvom neúspechu strieľať, ja som bol na vrchole. Síce nás v žiackych kategóriách bolo približne pätnásť, medzi mužov sme sa dostali už len traja. Ako šestnásť ročný som sa zúčastnil kvalifikačnej súťaži na Olympiádu do Pekingu, ale limit sa mi nepodarilo splniť. Niečo sa vo mne v tom čase zlomilo a na najbližších pár rokov ma prešla túžba vyhrávať. Trénoval som len zo zvyku a rozmýšľal som nad tým, že s lukostreľbou skončím. Raz sme v živote hore, inokedy zas dole. Prekonal som zlé obdobie, vytrval som pri tomto športe a teraz mám pred sebou cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Tým cieľom je zúčastniť sa na Olympiáde v Riu v roku 2016. Rozhodol som sa investovať do toho všetko svoje úsilie a pracujem na maximum každý deň.
Kvôli tomu som sa obrátil aj na mentálneho trénera, nakoľko pri streľbe z luku je naše myslenie naším najväčším súperom. S mentálnym tréningom mám zatiaľ niekoľkomesačné skúsenosti, ale aj za ten krátky čas sa môj život otočil o 180 stupňov. Som šťastný, sebavedomý a zistil som, že moje problémy ani nie sú takými problémami, aké sa mi zdali byť. Tie som si vytváral len ja sám. Naučil som sa žiť v prítomnom okamihu a usporiadal som si svoj život. Teraz má pre mňa všetko zmysel a každé ráno vstávam s tým, že viem čo chcem a ako to získam. A čo je najdôležitejšie, prestal som veriť, že sa niečo nedá. Viera vo vlastné sily je tou správnou hybnou silou, ktorej dôverujem. Môj odkaz? Nič nie je nemožné, pokiaľ tomu veríš!
