JAZDA SVATÉHO HUBERTA – JA a MOJA SCARLET
Po úspešnom minuloročnom vystúpení na Hubertovej jazde 2011 v Tatranskej Lomnici, som si dal „neverejný záväzok“, že sa tejto akcie zúčastním aj na budúce a dal som si aj motivujúci cieľ, že okrem „bezpečnej jazdy“ sa pokúsim absolvovať aj nejaký ten prírodný skok.
Moja príprava sa začala asi pred dvoma mesiacmi v jazdeckom areáli JMC Lužany, kde som sa pripravoval pod taktovkou známej skokovej rodiny Cigánovcov. Pre amatéra, ako som ja, ktorý sa tomuto športu venuje len pár dní v roku a vo veku nad 45, je dôležité, aby hlavne kôň mal dostatok rozumu a skúseností, keď už jazdec ich nemá 🙂 V mojom prípade to znamenalo, že som stále ďakoval Bohu a všetkým, že som v pohode každý tréning dokončil živý a zdravý. Dostal som od trénera síce mladú, ale primerane pokojnú kobylku „SCARLET“, ktorá sa počas tréningov tvárila, ako“ neprebudená až naivná blondínka“. Bolo potrebné z mojej strany niekedy vynaložiť veľké fyzické úsilie, aby sa rozkotúľala do cvalu. Ale zato bola na vychádzkach pomerne spoľahlivá, nevyrušovali ju žiadne „bočné vplyvy“, ako iné kone, či zvieratá v prírode. A tak naše zbližovanie pokračovalo počas každej tréningovej hodiny, ktorú som si ordinoval stále, keď som mal trochu voľného času. Sám som na sebe cítil, že jazdecký pokrok je stále lepší a lepší a myslím, že si to všimol aj môj tréner a posledné dva týždne mi dovolil ísť do prírody samému a vychutnať si ten neopísateľný pocit cválať s koňom počas krásneho jesenného počasia pozdĺž rieky po čerstvo pooranom poli. Vrele to odporúčam každému, ako súčasť mentálnej prípravy, či len tak na „debordelizáciu hlavy“. Po každej prechádzke som tréning končil na lúke preskočením zopár malých prekážok – krížikov a tak rástlo aj moje „skokové sebavedomie“…
A potom to prišlo. Bola sobota 27.10.2012. Ako stále v Tatrách počas Hubertovej jazdy sme všetci čakali, že bude mrazivo, ale slnečno. O to väčšie bolo naše rozčarovanie, keď počas celej cesty do Tatier pršalo. Odradilo to možno viacerých, ale nie nás, ktorí sme si dali dlhodobý cieľ, účasť na tomto prestížnom podujatí. A tak namiesto tradičných cca 60 koní a jazdcov, nás na „štart“ a naháňanie líšky –markizáka Janka Tribulu, sa postavilo iba 20 jazdcov so svojimi koňmi. Ja som sa veľmi tešil, ako si to vychutnám a počasie mi nevadilo. Je síce pravda, že som pred jazdou požil „nemrznúcu kvapalinu – slivovicu“, ktorá mi zvýšila sebavedomie, ale s čistou hlavou som mal všetko pod kontrolou. Počas nástupu som si uvedomil, že moja kobylka je trochu nervózna, nakoľko na rozdiel odo mňa mala premiéru. Tiež si myslím, že z koncentrácie ju vyrušovala „konkurencia v kočiari“ moderátorka markizáckych TV novín Miriam Šmahel Kalisová a jej zvončekový sprievod. Ale po úvodných metroch sa nám obom podarilo napätie striasť, či postaral sa o to neutíchajúci dážď. Prišli prvé prírodné prekážky v podobe potôčikov, spadnutých stromov, ktoré sa nám podarilo úspešne zdolať. Potom sme sa ocitli na veľkej lúke, z kroku sme prešli do klusu a cvalu. A čuduj sa svete? Z mojej spomalenej SCARLET sa stala divoška – športovkyňa, ktorá chcela byť stále v čele jazdeckého poľa. Ale asi nepočúvala, keď pred štartom komisári citovali reglement Hubertovej jazdy, že sa nesmie obiehať MASTERa, to je vodiaci jazdec na koni, ktorého všetci účastníci musia počúvať a riadiť sa jeho pokynmi. S odretými ušami sa nám podarilo preskočiť aj zopár prírodných skokov a udržať sa počas „divokého trisku -cvalu“ o najrýchlejšieho jazdca hore dlhým kopcom. Po asi dvoch hodinách v prírode, sme sa dostali na občerstvovačku, kde sme mali dovolené zosadnúť z koňa a občerstviť sa guľášom a „dobiť slivkou“. Mne sa zastávka v boxe náramne hodila, na rozdiel od jazdcov F1 som nedotankoval palivo, naopak, „musel som ho odčerpávať“ 🙂 Potom sme už pokojne všetci spolu prišli na kolbisko tatranského jazdeckého oddielu, kde sa konala záverečná HALALI. Išlo o to, ktorému z jazdcov sa podarí „utrhnúť“ chvost líšky zavesený v pomerne slušnej výške. Ja som túto ambíciu nemal aj vzhľadom na „výskok“ môjho koňa, ale to neubralo nič na mojom pocite z dobre odvedenej práce a naplnení si ďalšieho športového sna – zajazdiť si spolu so špičkovými slovenskými jazdcami Jankom Cigánom, Zdenom, Jankom a Marošom Kuchárovcami a precítiť neopakovateľnú jazdeckú atmosféru. Tento krát môj realizačný tím tvorilo „len duo“ –moja manželka a pes Spajky, dcéry mi držali palce „na ďiaľku“ a živo sa zaujímali, či som sa dobre držal hrivy a živý došiel do cieľa. Mojou odmenou za poctivý tréning a slušný výkon, bol poobedňajší pobyt vo welness hotela Grand BELLEVUE, kde sa konala aj záverečná recepcia, na ktorej sa oceňovali naj jazdci a hodnotila práve sa končiaca sezóna.
Ak by sa ma večer niekto opýtal: “Tak, čo Miro, o rok ideme zas?“ Odpoviem bez mučenia: “JASNÉ“.
Miro Mackulín, mentálny tréner a športový kouč
