Bláznivé olympijské „snowborďáčky“ a slovenský pohár.
Verím, že všetci pozorne sledujete dianie našich športovcov na Olympiáde v Soči, fandíte, tešíte sa, ako v prípade našej zlatej Nastenky, či trochu si zašomrete napríklad na našich hokejistov po americkom výprasku. Aj na týchto príkladoch vidíme, aké je to športové šťastie vrtkavé a snáď okrem toho Najvyššieho, predpovedať a dopredu tipovať víťaza je dosť komplikované.
Mne sa včera pri náhodnom prepínaní televíznych kanálov stala zaujímavá vec. Nie som veľký priaznivec snowboardingu, ale…Na chvíľu mi zrak spočinul na práve prebiehajúcu súťaž žien na U rampe. Ako prvé ma zaujalo pestrofarebné nezávislé oblečenie a zahalená celá tvár do kukly a okuliarov, potom veľkoplošná obrazovka s peknými zábermi slečny s rozpustenými vlasmi, trochu som zapochyboval, či sa reklamy „vtlačili“ už aj na olympiádu, ale neskôr som pochopil, že to je „veľkoplošné predstavenie“ pripravujúcej sa „snowboarďáčky“, ktorá pod „kapotou oblečenia a prilby“ má čo ukázať. Mal som šťastie, práve sa pripravovala vychýrená austrálska kráska a jedna z najlepších súťažiacich v tejto disciplíne za posledné roky N. Brightová. Tak som si povedal, že počkám, ako to „dievča zvládne“. A nestačil som sa diviť. Nie výkonu, nie výsledku, ale atmosfére, pozitívnemu prejavu, sústredeniu, uvoľnenosti, odkazom, výzvam, ktoré počas krátkej chvíle ukázala a z pomerne málo atraktívneho športu spravila neopísateľný zážitok. Asi je to treba vidieť a precítiť na vlastné oči, ale pokúsim sa opísať to, čo som si všimol u tejto, ale aj ďalších pretekárok. Vytratil sa dojem, že sme na dôležitej súťaži rangu olympijských hier, kde sa bojuje o cenné kovy, peniaze, uznanie, slávu a neviem čo ešte. Baby ma dostali svojou originalitou, vychutnávaním si celkovej atmosféry. Pred štartom to bolo o srdečnom rozdávaní úsmevov, potľapkávaní a doberaní sa s trénermi, rytmickom pohupávaní do chytľavej hudby z mp3. Potom nasledovala samotná výzva, ťažká U rampa, ľadové koryto, ktoré sa s mnohými nemaznalo. Okrem krásnych akrobatických prvkov, mnohé skončili svoju púť predčasne a okúsili na vlastných zadkoch tvrdosť snehového toboganu. Ale opäť sa rozdávali úsmevy, kričalo sa z plného hrdla, tlieskalo a hlavne objímalo. Toľko rozdanej pozitívnej energie, dobroprajnosti, mladíckeho entuziazmu som už dávno nevidel. Žeby preto, že prím hrali Američanky a Austrálčanky? Asi nie! Skrátka „snowboarďáčky“ sú veselá chasa a z olympiády si spravili jednu krásnu rozprávkovo-zimnú „žúrku“, odľahčili tak celkové ponímanie tvrdého konkurenčného boja, stresu, nervozity a ukázali príklad ostatným, ako majú brať a prijímať športové zápolenie, kde vyhrať môže len jeden, ale užívajú si všetci…Som rád, že prichádza aj medzi športovcov, nová, mladá krv s iným ponímaním súťaženia a mám pocit, že sa práve cez tieto „novozaradené“ športy vracia zdravý duch olympiády. Stretnúť sa, zasúťažiť si a rozdávať radosť a pohodu… Tesne po tomto parádnom zážitku som si na ebaskete, prečítal predturnajové vyjadrenia trénerov, ktorí odpovedali na otázky týkajúce sa víkendovej akcie – Slovenského pohára v basketbale. Skoro všetky niesli znaky „trénerskej vážnosti a zodpovednosti“. Chceme, dáme do toho všetko, berieme to s plnou vážnosťou, výborná príprava pred play-off, len najvyššie ciele, ambície a vážnosť, akú si samotná druhá najvýznamnejšia súťaž zaslúži.
Beriem, Slovenský pohár má svoju vážnosť, budovanú dlhé roky už len tým, že sa ho zúčastňujú najlepšie tímy od nás a je to aj výzva získať najrýchlejšiu trofej v priebehu pár dní, kde rozhoduje momentálna forma. Treba veriť, že turnaj bude divácky, aj herne atraktívny, možno sa dočkáme aj prekvapení. Tak trochu tomu nahovárajú aj pomerne veľké zmeny vo viacerých kádroch, na toto ročné obdobie preosiate zraneniami, odchodmi, či príchodmi nových hráčok. Takže, tešme sa a držme palce, nech zvíťazí najlepší a nech slovenský basketbal napreduje.
Mám však po „snowboarďáckom“ opojení ešte jeden odkaz pre všetky hráčky, trénerov a funkcionárov. Myslím, že tento turnaj na „jednom mieste“ okrem zaujímavých zápasov ponúka aj možnosť ďalších pozitív. Tréneri budú mať niekoľko dní pokope svoje družstvo, môžu to využiť na výborný teambuilding, na vyladenie formy, na harmonizáciu vzťahov, či vyčistenie hláv. Konečne môžu hráčky vypadnúť zo zabehnutého zápasového stereotypu, ktorý je ozaj unavujúci. Mám na mysli dlhú cestu na zápas za súperom v MEL-ke, či extralige v malom mikrobuse, rýchla predzápasová rozcvička, odohratie náročného zápasu, ešte rýchlejšia sprcha a poď ho na spiatočnú cestu opäť v rovnako malom mikrobuse. No a keď je tých inkasovaných košov priveľa a vezie sa domov aj pribalená prehra, tak dotieravé negatívne myšlienky vedia poriadne znepríjemniť cestu a spánok. Potom sa niet čo diviť, že hráčky majú vybité batérie a potrebovali by v tomto „nemastno – neslanom“ zimnom období poriadne dávky „životabudiča“. A práve takéto podujatie je určite tou správnou výzvou a príležitosťou na výborné zápasy a po nich aj mimobasketbalové vyžitie a hlavne užitie si spoluhráčok, stretnutia s kamarátkami z iných tímov, utuženie, či nadviazanie vzťahov a ukážka, že aj basketbalistky sú správne baby a ovládajú dobre nielen basketbalové kúsky, ale rovnako dobre sa vedia aj zasmiať, rozdávať dobrú náladu a skrátka užívať si život. Okrem toho je to aj veľká príležitosť pre novotvoriace sa reprezentačné tímy, aby chvíľku hráčky a členovia realizačných tímov našli čas na nezáväzné a motivačné debaty, ktoré môžu byť odrazovým mostíkom k smelým plánom a cieľom. Tak baby, užite si to a okrem bojovnej a elektrizujúcej atmosféry, dodajte zápasom Slovenského pohára aj váš ženský šarm, čaro, pohodu a pozitívnu energiu, po vzore bláznivo – uletených „snowboarďáčiek“.
Miro Mackulín, mentálny tréner a športový kouč,
