Zlomilo nás počasie.
Z pera Laca Ghillányho, 72– ročného, in-lin korčuliara
Do Le Mans na 24 hodinovku sme išli dobre pripravení, fyzicky aj psychicky. 2000 km z Košíc do Le Mans sme išli autom tak, že sme sa striedali non-stop za volantom, vždy po 6-tich hodinách. Po 22 hodinách sme dorazili na miesto štartu. Z cesty sme síce boli mierne unavení, ale to čo nás čakalo sa nevyrovná ani najhoršiemu snu. Hodinu pred štartom sa spustil hustý dážď. Nebol to dážď, ale clona, ktorá bola miestami taká hustá, že som na trati mal problém rozoznať súperov. Dážď trval bez prestania 26 hodín. Po pol hodine jazdy sme premokli do nitky a v boxoch sa nekúrilo. Teplota na trati bola 8 stupňovov celzia. Nebesá, nie súperi, nás porazili a naše ambície zhasli na druhý deň o pol tretej ráno. Bojovali sme teda vyše desať hodín, nebola to jazda, boli to muky. Klasifikovali nás na 44 mieste a hanbu sme neurobili. Pokračovať v lejaku, podchladení s príznakmi absolútnej vyčerpanosti už nemalo zmysel. Vďaka Bohu, že sme to vôbec prežili a vrátili sme sa živí a zdraví. Tri štvrtiny pôvodného štartovného poľa vôbec nenastúpilo na štart a neboli ani klasifikovaní. Moja veľká vďaka patrí predovšetkým Mirovi Mackulínovi za jeho dôveru v moje sily a schopnosti a všetkým fanúšikom a priaznivcom, ktorí mi úprimne priali úspech a fandili nám. Ťažko sa mi píšu tieto slová. Neporazili nás súperi, ale počasie. Po dňoch smútku, že sa nepodarilo splniť náš celoročný sen, dnes opäť vyšlo sĺnko a s ním aj nová výzva do ďalšej tvrdej práce. Sme športovci predsa, nie? A tí sa nevzdávajú 🙂
