ČO SME PRED SEZÓNOU ZASIALI, TAKÚ ÚRODU ZBIERAME
ČO SME PRED SEZÓNOU ZASIALI, TAKÚ ÚRODU ZBIERAME, alebo sa mýlim?
Ani sme sa nenazdali a máme tu toľko očakávané a vytúžené obdobie play-off, mužské semifinále a ženské finále. Obdobie pre hráčov, trénerov, manažérov a samozrejme fanúšikov veľmi vzrušujúce. Dlhé mesiace ťažkej driny na každom stupni klubovej hierarchie sa až v týchto dňoch začína pretavovať do reálneho kovu, alebo práve naopak do nič nehovoriacej a vytrácajúcej sa pary nad basketbalovým kotlom. Pre tých, ktorým už sezóna skončila ostáva nezávideniahodné a nelichotivé záverečné upratovanie v podobe analýz, zdôvodňovania prečo sa tak stalo? Prečo práve my sme boli tí, ktorí ťahali za kratší koniec povrazu? Kto je za to zodpovedný? Kto za to môže? Predĺžime, či nepredĺžime spoluprácu s tým, či oným hráčom resp. trénerom? A čo s nasledujúcou sezónou?
Zatiaľ, čo som mal možnosť čítať prvé vyhlásenia trénerov, či funkcionárov porazených a vypadnutých tímov, tak je to prevažne stále o tom istom. Jedni nemali dostatok času na zakomponovanie svojich myšlienok do hry tímu, druhí mali málo času na nápravu tímovej, či hráčskej disciplíny, ďalším nevyšiel ťah zo zahraničnými posilami, mali ich málo, niektorí veľa a pod. Ešte k tomu môžeme pridať nevhodnosť hracieho systému, zlú komunikáciu s riadiacimi orgánmi, sem tam falošné zvuky rozhodcovskej píšťalky a alibistický elaborát s názvom: „Prečo sme neuspeli?“ je na svete. A to samozrejme sme nespomenuli hlavný tromf dnešnej krízou zmietanej doby. PENIAZE! Takže čas a peniaze, zdá sa, sú najväčšou slabinou mnohých basketbalových klubov. Ale ozaj je tomu tak? Keď počúvam mnohých trénerov, funkcionárov, majiteľov, ako sugestívne rozprávajú o tom koľko času, energie, peňazí, rodinnej izolovanosti a neviem čoho všetkého musia obetovať, aby zabezpečili chod klubu, tak budem úprimný, že ich často ľutujem a nezávidím a snímam pred nimi klobúk. Ale po krátkej chvíľke precitnutia a retrospektívnom prebádaní rôznych výstrižkov, článkov a prehľadu uplynulej sezóny sa v duchu pýtam sám seba. Je to vôbec možné, aby ten basketbalový Pán Boh, bol k týmto basketbalovým fanatikom taký krutý, alebo je to reálne zhodnotenie ich práce? A tu mi stále príde odpoveď: ČO SME NA ZAČIATKU ZASIALI, TO BUDEME ŽAŤ… A tak, či sa nám to páči, alebo nie, výsledky a umiestnenie nášho tímu sú len nastaveným zrkadlom našej prípravy pred sezónou a našej samotnej práce počas sezóny. To platí pre všetkých zainteresovaných, majiteľov, trénerov, hráčov a fanúšikov nevynímajúc. Všetci vysielame energiu, ktorá sa skôr, či neskôr zhmotňuje do reálnych výsledkov a činov. A tak sa nečudujme, keď začneme poriadne pracovať až v januári, či februári, na skladaní optimálneho a finančne prijateľného tímu, na hľadaní toho pravého krízového trénera, že už koncom marca, či začiatkom apríla máme po sezóne.
Preto mi chýba pri tých posezónnych vyhláseniach trénerov, manažérov, viac sebareflexie, viac ponorenia sa do svojho trénerského, či funkcionárskeho vnútra a hľadanie tam odpovedí, na všetky kľúčové otázky začínajúce sa slovom PREČO?
Verte, kto tak spraví čím skôr, tým rýchlejšie môže naštartovať nový lepší proces, ktorí do budúcna zabezpečí krajšiu, lepšiu a vydarenejšiu sezónu jeho tímu. Bude lepšie a ľahšie sa správne rozhodovať, pri výbere spolupracovníkov, pri výbere hráčov, pri hľadaní a budovaní optimálnej koncepcie svojho klubu, svojho tímu. Potom, ak aj dôjde k nejakým nezdravým javom, oveľa ľahšie s chladnou hlavou sa spraví niekoľko kozmetických úprav a dobre fungujúci stroj, môže bežať ďalej. Ale ak však absentuje vízia, koncepcia a reálne ciele od samého začiatku, nieto takého „Coperfielda“, ktorý by spravil zázraky na počkanie…Čím skôr to pochopíme, tým skôr sa nám bude ľahšie dýchať a všetci budeme mať z toho radosť. Len veľké chcenie samotného vedenia nestačí, len sám burcujúci tréner nestačí, len sám, hoc ako dobrí hráč nestačí…Prečo? Lebo tím je vyskladaný z jednotlivcov, kde rozhodujú veci, ako vzťahy, pravidlá, komunikácia, dôvera, trpezlivosť, odvaha, flexibilita, kreativita, či voľnosť…
Na druhej strane tu máme kluby a tímy, ktoré v týchto dňoch prežívajú basketbalový boom, ošiaľ a táto sezóna je z ich pohľadu veľmi, veľmi vydarená. Jedná sa o mužské a ženské tímy, ktoré sa v rámci pyramídy play-off, dostali na samotný vrchol. Tieto kluby a títo činovníci, majú momentálne oveľa „radostnejšie starosti“ súvisiace s organizovaním semifinálových, či finálových zápasov. Bude dostatočná kapacita v hľadisku? Ako a čím prekvapiť svojho súpera, aký víťazný rituál pripraviť, čo ponúknuť grafikovi, ako motív na majstrovské tričká, či šiltovky a ako ešte viac spríjemniť už aj tak po okraj vybičovanú atmosféru. Myslím, že „ostať v hre až do konca“, je tá správna motivácia a zároveň odmena pre každého hráča, trénera a všetkých, čo sa okolo športu točia. Samozrejme nie je to nič, čo by nám spadlo z neba, opäť je to dlhá, poctivá a veľakrát trpezlivá práca počas celej sezóny, ktorú si naplánovali všetci zainteresovaní pred začiatkom sezóny. Tí, ktorých predstavy a vízie sa stretli a premietli do reality sa tešia, tí, ktorí pocítili trpkosť prehry, smútia. Ale jedno viem iste, všetci do jedného dostanú opäť šancu s názvom: Budúca sezóna. Potom je len na nich, ako sa k tomu postavia. Preto nezabúdajte na to staré a pravdivé: Čo zasejete, to budete žať…
Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč
