Dávať mladým šancu sa oplatí?
Zamyslenie nad otvorenou spoveďou Petra Semana – GM a asistenta trénera MBK Nitra.
Možno poznáte staré známe: „dvakrát meraj, raz rež“, alebo „ráno múdrejšie večera“. Prečo to spomínam? Verím, že po prečítaní môjho blogu, nájdete odpoveď…
Pred basketbalovou sezónou mužov a žien, som zaregistroval mnohé vyhlásenia trénerov a generálnych manažérov, že nadišiel čas, aby šancu dostali konečne mladí, slovenskí hráči, kluboví odchovanci s dodatkom, že sa to raz určite vráti… Pomyslel som si, milé predsavzatia a klobúk dole pred všetkými takto zmýšľajúcimi trénermi a funkcionármi, ktorí začali vidieť svetlo na konci tunela. Myslím, že mnohí túto nastúpenú cestu „žijú“ a trpezlivo znášajú jej príkoria, radosti, ale aj strasti.
So záujmom som si prečítal vo včerajšom športe /31.10.2014/ „vyznanie“ mladého, ambiciózneho manažéra a asistenta trénera Petra Semana, v ktorom hovorí: „Po našom nedávnom zápase proti Svitu v basketbalovej lige som dlho nevedel zaspať. Donekonečna som sa sám seba pýtal, či má význam dávať mladým slovenským hráčom šancu. Momentálne si dovolím s istotou tvrdiť, že nie!“ a svoje tvrdenie odôvodňuje argumentmi, ako je nezaslúžená vysoká minutáž, že mladí hráči vo veku 22 rokov nemajú nič na práci a potrebujú len trénovať, spať, jesť a v Nitre aj študovať. Napriek vytvoreným skvelým podmienkam nevidí iniciatívu hráčov smerom k individuálnym tréningom a radšej by kúpil štyroch cudzincov za tisíc dolárov lepších, ako sú naši mladí hráči. A Peter potom ponúka svoj vlastný príbeh, ako svoju hráčsku šancu premárnil, preto, že neurobil nič navyše… a odkazom toho všetkého by mala byť očakávaná zmena prístupu jeho zverencov.
Dlho mi chodili hlavou myšlienky z tohto článku, táto spoveď človeka, ktorého si zrejme za jeho hráčsku a v súčasnosti záchranársku aktivitu treba vážiť. Na jednej strane ho viem pochopiť, že obetuje tomu veľa a keď neprichádzajú výsledky, tak je frustrovaný a negatívny. Ale na strane druhej som presvedčený, že toto „vyznanie k mladým hráčom“ bola trefa mimo, celá tá jeho kritika len zrkadlí jeho vlastné vnútorné pocity založené na frustrácii zo zlých výsledkov a snahy niečo zmeniť za každú cenu. Je škoda, že po troch mesiacoch sa schyľujeme k takýmto záverom a lámaní palice nad mladými hráčmi, neuvedomujúc si, že trpezlivosť je vlastnosť, ktorá sprevádza prácu s mladými.
Naopak, ja a verím, že aj mnohí ďalší sú presvedčení, že mladým hráčom sa je potrebné venovať, s otcovskou láskou, trpezlivosťou a vedomým, že to, čo zasejeme, to sa nám bude vracať v podobe výsledkov a kvality hráčov. Nemôžeme donekonečna vyplakávať, že slovenský mužský basketbal je v kríze, že nemáme kvalitných hráčov, že nemá kto reprezentovať. Potom je potrebné sa pozrieť do vlastných radov, čo všetko sme spravili pre výchovu a napredovanie hráčov. Len samotná kritika nestačí. Prečo to vieme robiť a dosahujeme solídne výsledky na dievčenskej, či ženskej strane a naši muži sú „stále zakliatí“? Stará pravda platí stále: „hráči sú odrazom svojho trénera. To, čo im ponúkne, tak sa oni potom správajú, tak konajú, tak hrajú, tak sa radujú resp. smútia.
To, že práca s mládežou má význam a je prirodzenou cestou a zákonom života, je nezvratné. Použijem len dva príklady možno z tisícky na našom malom Slovensku. Spolupracujem s Tomim Kidom Kovácsom a jeho akadémiou KO box klub Galanta. Nemusím zdôrazňovať, že Tomi sa venuje chlapcom so sociálne slabších rodín, kde pri výchove v rodine sa to „prúsermi“ len tak hemží. Napriek tomu chlapcom, Tomiho zverencom je vštepovaná láska k športu, tvrdej každodennej práci v posilňovni, v ringu, či mimo neho. Tomi okrem toho, že často je ich otcom, bratom, trénerom, vodcom, je občas aj ich kritikom, ale hlavne učiteľom a vzorom. Sám im ukazuje cestu. Vyjadruje sa o nich s neskutočným rešpektom, sú jeho partnermi a jeho odmena sú ocenenia a umiestnenia v rámci Slovenska a medaily z ME. Často o vzťahu tréner – športovec spolu s Tomim rozprávame a bol by som veľmi zvedavý na konfrontáciu, ak by si mali hráči kolektívnych športov vybrať sami svojho trénera, podľa vzoru „žiak sám si vyberie svojho majstra“, ako je to zaužívané vo východných kultúrach. Asi by sme boli veľmi nemilo prekvapení, koľkí tréneri by zo dňa na deň prišli o svojich zverencov.
Druhý príklad uvediem tiež kolektívny šport, futbal. Pracujem s trénermi a hráčmi v mládežníckej akadémii MŠK Žilina, kde sa rozhodli dlhodobo a koncepčne venovať výchove svojim odchovancom a takto doplniť pyramídu až po A – tím. Že je to cesta ťažká, namáhavá a náročná by nám vedeli povedať všetci mládežnícky tréneri na čele s majiteľom pánom Antošíkom. Ale do toho projektu s tým išli. Museli prekonať veľa „detských boľačiek“, vychytať chybičky, ale že sa oplatí investovať, čas, peniaze a energiu, dokazujú súčasné výsledky mládežníkov vo všetkých vekových kategóriách a hlavne popredné priečky A – tímu, kde hrá veľa ich talentovaných odchovancov. Samozrejme aj k ich každodennej práci patrí riešenie problémov nielen športovej stránky, ale aj problémy súvisiace s ich školou, dospievaním, prvými láskami a podobne. Ale aj tu sa práca trénera berie ako komplex služieb poskytovaných svojim hráčom, aby z nich vyrástli komplexné osobnosti, ktoré po anabáze v ich klube môžu svoju kariéru a potenciál rozvíjať trebárs v iných zahraničných kluboch Európy.
V neposlednom rade z toho profitujú naše slovenské reprezentácie. Bronzová medaila z ME U-17, či postup na MS, ďalej prvé miesto v kvalifikačnej skupine U-21 a v súčasnosti dobre rozbehnutá kvalifikácia mužov určite hrejú a dávajú zmysel práci s našimi mladými hráčmi.
Tu vidím jeden diametrálny rozdiel medzi trénermi, ktorí sú úspešní, ktorí v práci s mládežou vidia radosť, inšpiráciu a nové výzvy a medzi tými, ktorí hovoria o kríze vo výchove mládeže a že im práca s mládežou nedáva zmysel, radšej si kúpme lacných zahraničných hráčov. Prví zaujali pozitívny postoj tvorcov a svojou prácou sú inšpiráciou a vzorom pre svojich zverencov, ťahajú svojich hráčov k životnej filozofii, napredovania a vyznávania životných hodnôt, ako je húževnatosť, víťazná mentalita a konštruktívne reakcie na vzniknuté životné, či herné situácie. Kladú im na srdce, aby pevne chytili „volant svojho života“ do svojich rúk a plne zodpovedali za svoje konanie a rozhodnutia.
Druhá skupina zastáva negatívny názor, že všetko je zlé, nič nemá význam, ak nie sú peniaze, tak neprídu ani výsledky a kritika je to, čím sa snažia mladých rozhýbať a motivovať. Potom sa ani nečudujme, že aj z nich sa raz stanú kritickí a uhundraní ľudia, ktorí za všetko zlé budú obviňovať druhých a svoje okolie.
Ak som vás Peter, ešte stále nepresvedčil, že mladým sa oplatí dať nie jednu, ale viac šancí, tak vás srdečne pozývam do akadémie Tomiho Kida a futbalistov MŠK Žilina, aby ste sa na vlastné oči presvedčili o opaku. Tam budete vidieť, že práca s mládežou je pre mnohých nielen cťou, ale hlavne poslaním, ktorá dáva zmysel nášmu životu. Všetkým trénerom, ktorí sa rozhodli venovať mladým, držím palce, prajem veľa trpezlivosti pri krásnom odhaľovaní a rozvíjaní hráčskeho potenciálu.
Miro Mackulín, mentálny tréner a športový kouč
