MÁME NA SLOVENSKU SPRÁVNYCH KOUČOV? SKÔR NIE, AKO ÁNO!

Nie je KOUČ ako kouč.

S veľkým záujmom sledujem dianie a počínanie trénerov – koučov na veľkých fórach, ako sú súčasné olympijské hry, ME, MS a je skoro jedno o aký šport sa jedná. Je pravda, že sú športy, kde je vplyv kouča „cítiť“ veľmi silno a určite medzi takéto športy môžeme zaradiť kolektívne športy ako futbal, volejbal, hádzaná a predovšetkým basketbal.

Mojim vzorom trénera – kouča je futbalový tréner Jose Mourinho, hoci médiá ho mnohokrát vykresľujú, ako kontroverzného človeka. Mne imponuje nielen pre svoj relatívne mladý vek /49/ a veľké úspechy /4krajiny-4ligové tituly, úspechy v domácich pohároch a samozrejme víťaz Ligy Majstrov/, ale hlavne pre svoju filozofiu ako pracuje s hráčmi, ktorá spočíva v kolektívnom myslení, cítení, konaní celého tímu a pobláznení všetkých hráčov, ktorí idú za tímovým cieľom, ako jeden muž. Je fascinujúce sledovať, ako veľké hviezdy typu Kaká, Balotelli, Materazzi, hoci sedia na lavičke, zbožňujú svojho kouča, poznajúc svoju rolu v tíme. Vie na seba stiahnuť všetku pozornosť médií, svojimi výrokmi pred dôležitými zápasmi a tým uchrániť hráčov pred stresom a tlakom okolia. Je to KOUČ –MÁG.
Ale poďme k basketbalu…Som presvedčený, že basketbal je šport, v ktorom sa vplyv trénera – kouča asi najviac prejavuje na výsledkoch a výkonoch hráčov a celého tímu. Prečo? Asi preto, že sa hrá v súčasnosti /bohužiaľ/ veľmi často podľa určitých šablón, herných systémov, signálov a kouč je blízko diania – hry a tak koučingom priamo zasahuje do každej akcie, ovplyvňuje útok, obranu a „manipuluje“ hráčov . Veľakrát úspešne, ale takisto veľakrát aj neúspešne. V dnešnej pretechnizovanej a technológiami prepletenej súčasnosti, keď všetko sa dá nasnímať, spomaliť, nastrihať, mnohí tréneri – koučovia začali trénovať podľa týchto „cudzích trendov“, aby boli oni a ich tímy „in“, ale zabudli na svoj prínos k tejto krásnej hre a v konečnom dôsledku začali ubíjať kreativitu vlastných hráčov, ktorí sa „musia prispôsobiť“ ich príkazom. Zo života vieme, že „všetko tu už bolo“ a vlastne sa len všetky herné systémy cyklicky opakujú podľa rôznych „trendovo-módnych okolností“.

Veľmi pozorne si všímam samotné koučovanie, to znamená vedenie, usmerňovanie tímu pred a počas zápasu a v čase time –outov. Tu môžeme vidieť ten veľký rozdiel v prístupe a správaní sa, ktorý je medzi trénerom a koučom. Tu si dovolím tvrdiť, že nie všetci tréneri sú tými správnymi koučmi, ktorí vedú svoj tím za víťazstvom, či tímovým cieľom. Kouča považujem za vyšší level trénera a bohužiaľ nie všetci sa pre túto úlohu – rolu narodili, hoci mnohí sa tvrdošijne do tejto úlohy pasujú, napriek tomu, že sú vlastne „len“ trénermi – krikľúňmi.

Ja osobne fandím všetkým koučom, ktorí sú 6-tym hráčom tímu na palubovke, ktorí dodávajú pozitívnu energiu svojim hráčom pri každom bránení aj pri každej útočnej akcii. Samozrejme k tomu patria emócie a reakcie, ktoré koučovia musia mať pod kontrolou a sú pre tím veľkým povzbudením a motiváciou.

Ako vyzerá definícia „IDEÁLNEHO KOUČA“?

V prvom rade by mal byť pre svoje okolie a svojich hráčov VZOROM po stránke ľudskej a odbornej. Vždy pripravený pomôcť a ísť vlastným príkladom. Mať svoju životnú filozofiu, svoje ciele a KRÉDO, ktorého sa drží aj v kritických situáciách a neopúšťa ho pri prvých nezdaroch. Kouč by mal byť AUTORITOU a VODCOM. /Pozor autoritu nezamieňať s EGOcentrizmom/. Som presvedčený, že športovci, zvlášť v kolektívnych športoch potrebujú efektívne vedenie – vodcovstvo, ktoré tak trochu očakávajú od svojho trénera. Vodcovstvo znamená byť a viesť svoj tím v čase víťazstiev a hlavne počas krízy. Autorita neznamená diktátorstvo, ale schopnosť pracovať s hráčmi, vybudovať si rešpekt, udržať tímovú disciplínu, správne poblázniť, namotivovať hráčov, aby dosiahli vytúžený cieľ a dbať na namiešanie správnej tímovej chémie. Autorita je aj o učení sa pokore.

Ďalšou vlastnosťou kouča je, že by mal byť FLEXIBILNÝ a prispôsobivý. Šport, podobne ako život je o neustálych zmenách, nič sa nedá striktne nalinajkovať , či bezducho trvať na starých skostnatených veciach, ktoré sú už „prežité“. Čím skôr kouč na zmeny pozitívne zareaguje, tým rýchlejšie sa môžu realizovať úspešne v praxi.

Kouč by mal byť ODVÁŽNY, nebáť sa riskovať v časoch, keď je pod tlakom okolia. Nebáť sa prebrať zodpovednosť za dianie v tíme, klube v kritických okamihoch sezóny. NEZÁVISLOSŤ je ďalšou dôležitou vlastnosťou kouča, ktorá ho veľakrát môže postaviť do konfrontácie so „skupinovým-davovým myslením“ okolia-majiteľov, manažérov, ostatných trénerov. V dnešnej dobe, kde vládne moc peňazí a majiteľské argumenty, je táto vlastnosť kouča dosť zriedkavá, ale neskutočne potrebná.

KOMUNIKÁCIU kouča radím medzi najdôležitejšie vlastnosti. Mala by byť otvorená, jasná a zrozumiteľná. Môžeme ju rozdeliť na verbálnu a neverbálnu. Verbálna-slovná, mala by byť pozitívna, cielená, konkrétna, výstižná, zrozumiteľná pre hráčov. Tu hovoríme aj o MOTIVÁCII. Naopak, niekedy aj mlčanie, či načúvanie má cenu zlata. Do neverbálnej zaraďujeme rôzne gestá, mimiku tváre, rôzne pózy tela a pod. Je to veľmi výrazný prostriedok, ako upútať pozornosť, či vyslať signál k hráčom počas zápasu, či time- outu.

DôVERA v seba, v svoju filozofiu a dôvera v samotných hráčov, je ďalším atribútom úspešného kouča. Ako tréner vidí svojich zverencov, takými sa títo hráči stávajú. Ak ich vidí pozitívne, budú úspešní, ak negatívne, budú to hráči, ktorí budú chybovať.

Každý tréning, každý zápas je pre trénera zároveň veľkým vzdelávacím procesom a je len na samotnom trénerovi, ako to využije. Kouč by sa mal vzdelávať neustále, absorbovať nové myšlienky, nové trendy, oprašovať staré múdrosti a vyberať pre svoju prácu to, čo sa jemu samému a hlavne jeho hráčom hodí najviac

No a na záver výpočtu potrebných vlastností, kouč musí mať neodškriepiteľnú dávku vlastnej fantázie, čara, ctižiadostivosti, mágie, víťazného espritu, aby sme o ňom mohli povedať, že je to KOUČ- VÍŤAZ a ŠAMPIÓN.

Na opačnej strane barikády sú vlastnosti, ktoré degradujú basketbalového trénera-kouča, niekedy až na zákazníka pohostinstva III. cenovej. Sú to vlastnosti a veci, ako neustále pokrikovanie po hráčoch, neustále vytýkanie chýb hráčom, prenášanie vlastného stresu, nervozity na hráčov. Vulgárnosť, „verbálne násilie“ smerom k rozhodcom, súperovi, sú veci, ktoré nepatria do športu, ale bohužiaľ sa s tým stretávame dnes a denne, aj v mládežníckych kategóriách. Takýto tréneri si neuvedomujú, ako ubližujú sebe a hlavne svojim zverencom a naopak sú presvedčený o svojej pravde a „svojej správnej filozofii“.

Tááák, ako je to s vami páni tréneri na Slovensku, našli ste si vlastnosti , ktoré sú vám vlastné, ktoré vás posúvajú na level kouča? Ste pozitívne orientovaní, či patríte ku trénerom krikľúňom, ktorí si neuvedomujú, že myšlienka, slovo, je energia, ktorá má silu atómovej bomby, ktorá sa vie zhmotniť v pozitívnom aj negatívnom, keď ju vypustíte smerom k hráčom so všetkým následkami?

Verím, že si vás veľmi nepohnevám, keď poviem, že na Slovensku máme koučov, ktorí spĺňajú horeuvedené „pozitívne kritéria kouča“, ako šafránu. A čo ma mrzí ešte viac, je to, že väčšina trénerov-krikľúňov pôsobí v mládežníckych kategóriách, kde sa vedia napáchať veľké škody. Energicko-emočný koučing beriem, ale je zlé, keď sa negatívne komentuje každá chyba, každá maličkosť…V mnohých prípadoch si len tréneri takto ventilujú svoje frustrácie, strachy, emócie, ktoré vznikajú z očakávaní. Tréneri majú svoje systémy v hlave, ktoré videli vzorovo na videu a keď to porovnajú s realitou vytvorenou ich hráčmi, vznikne rozdiel-rozpor, ktorý v nich vyvolá negatívnu emóciu, ktorú musia ventilovať komentárom –ZLE, CHYBA. Je potrebné si uvedomiť, že k basketbalu, ako hre, patria aj chyby, že sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Basketbal bez chýb nie je… Je dôležité, aby sa tréneri nezameriavali počas zápasu len na riešenie chýb, lebo to nás stiahne na nesprávnu cestu. Chyba sa už nedá vziať späť. Každá kritika chyby, hráčov rozladí, oberá o sebavedomie, zväzuje im ruky, nie sú pripravení na ďalšie konštruktívne pokračovanie v zápase, lebo nad ním visí výkričník strachu, už nesmiem pokaziť!!! A tým sa vytráca z jeho hry uvoľnenosť, načo dopláca, nielen hráč, ale aj tím. Je škoda, že nenechávame hráčom kúsok ich vlastného JA, čo môžu zapojiť do zápasu, aby aj oni sa svojou tvorivosťou a prístupom pričinili o víťazné kreovanie zápasu. Väčšinou po víťaznom zápase sa skonštatuje, že hráči dodržali dobre zvolenú trénerovu taktiku. Po prehre, často tréner len alibisticky povie, že hráči nerobili to, čo im bolo v rámci skautingu povedané, ale len zriedkavo zoberie prehru na seba, nehovoriac o zamyslení, či tá taktika, ktorú vybral bola správna. Ak nezačneme vychovávať hráčov, ktorí dostanú svoj vlastný priestor na sebarealizáciu, na vylepšovanie svojich silných stránok, ktorí nedostanú priestor na svoju vlastnú tvár a vyjadrenie ich zručnosti, len ťažko môžeme očakávať na reprezentačnej úrovni prenikavé výsledky. Stále len konštatovať, že sme nemali športové šťastie, sa už nenosí a je potrebné niečo s tým robiť. Nič iné nám v tejto situácii neostáva. Musíme začať tvorivo pracovať s pozitívnym elánom, aj za cenu, že za to nebudeme finančne odmenení, ale verte, odmena po čase sa dostaví v podobe dobrej atmosféry v basketbalových kruhoch, v podobe dobrých výsledkoch a umiestnení. Čím skôr zasejeme, tým skôr budeme žať…

PS: držím palce našej dievčenskej U-20 na ME, ale napísané nebudem meniť, ani po medailovom výsledku, hoci jej výsledkové počínanie v príprave je jeden z mála svetlých momentov v našom súčasnom basketbale.

Miro Mackulín, mentálny tréner, kouč