Michaela Moťovská
Futbalistka AC SPARTA PRAHA
Ako malé dievčatko som bola veľmi hyperaktívne dieťa. Keď som začala chodiť na základnú školu, moji rovesníci boli v rôznych týmoch a krúžkoch. Od jedného kamaráta som sa dopočula o futbalovom tíme v našej dedine – Matúškovo. Tu začali moje prvé futbalové krôčiky v 8 rokoch. So mnou bolo v tíme ešte jedno dievča, ktoré so mnou chodilo aj do školy. Náš každodenný program bol jednoduchý – škola, futbal, spánok. V Matúškove som sa naučila základom futbalu. Čo človek dokáže s futbalovou loptou ma nesmierne fascinovalo a tento tímový šport si ma čím ďalej, tým viac podmaňoval. S kamarátkou sme sa dopočuli o dievčenskom tíme v Šali. V 11 rokoch som prestúpila do tímu FK Slovan Duslo Šaľa., ktorý hral 1. ligu žien. Začínala som na poste stredného záložníka, ale po roku ma tréner začal skúšať na stopérovi. Vôbec sa mi moja nová pozícia nepáčila, ale spoluhráčky aj tréner ma chválili. Prelom nastal, keď som sa v štrnástich dostala do novovytvorenej ženskej reprezentácie do 15 rokov. Veľa to pre mňa znamenalo, začala som mať svoj post rada a byť trénerovi Pavlovi Raškovi vďačná. V reprezentácii sme mali dvojzápas s Českou republikou. V prvom zpase som sa zranila a do druhého som už nezasiahla. Aj napriek tomu za mnou a rodičmi prišiel člen českého realizačného tímu, pán Dušan Žovinec, ktorý mi dal ponuku hrať za najlepší český futbalový tím – AC Sparta Praha. Bola som zaskočená, šťastná, ale moj prvý pocit bol strach. Nechcela som odísť preč. Zmeniť školu, kamarátov, opustiť rodinu. Veľmi som sa toho bála. Po roku premýšľania som si ale stanovila svoje priority. Určila som si ciele, ktoré chcem v živote dosiahnuť. Rozhodla som sa naplno venovať futbalu. V Šali sme získali majstrovský titul, ako v normálnom, tak i v halovom futbale. Po krásnych štyroch rokoch som sa rozlúčila s mojimi kamarátkami a odišla do veľkého mesta.
Prvý rok v Prahe bol pre mňa veľmi náročný. Bola som na všetko sama. Pol roka som nemohla hrať, pretože bolo potrebné vybaviť nejaké papierovačky s UEFOU. Tréningy boli omnoho náročnejšie. Musela som si zvyknúť na nové prostredie a ľudí. Stále som však vedela, čo je mojím cieľom. Na konci sezóny sa mi už darilo a hneď prvý rok som so Spartou získala majstrovský titul v kategórii juniorky U-19.
Do slovenskej reprezentácie som dostávala pozvánky pravidelne. Prešla som si kategóriou U-17 a teraz ma čaká posledný rok v kategórii U-19. Moje úsilie a vynaložená drina sa mi vracajú čím ďalej, tým viac. V reprezentácii som dostala od trénera Branislava Petroviča dôveru a kapitánsku pásku. Čakajú nás majstrovstvá Európy v roku 2016 na Slovensku a ja som odhodlaná doviesť náš tím čo najďalej. Mojím veľkým snom bolo od malička reprezentovať krajinu, v ktorej som vyrastala. Tento sen sa mi čiastočne plní a som za to nesmierne vďačná.
V Sparte Praha som začala trénovať a hrať za ženy. Prístup trénera a podmienky, aké máme v klube vytvorené sú najkvalitnejšie v Čechách a na Slovensku. Aj vďaka tomu verím, že sa dokážem zlepšovať a chcela by som sa futbalu venovať na profesionálnej úrovni v zahraničí. Samozrejme, nikdy by som si nepomyslela, že zo mňa môže byť profesionálny športovec, ale hlavne vďaka podpore rodiny a kamarátov, ktorí na mňa nezabudli, verím, že ním môžem byť.
O mentálnom tréningu som nikdy moc nepremýšľala. Ako stopér mám pri hre veľkú zodpovednosť. Potrebujem mať veľké sebavedomie, čo je v mojom prípade asi najväčší problém. V reprezentácii do 19 rokov som sa zoznámila s mentálnym trénerom Miroslavom Mackulínom. Myslím si, že veci, o ktorých nám rozprával, mi môžu pomôcť nielen vo futbalovom, ale aj osobnom živote. Teším sa na zlepšovanie svojho výkonu, aj vďaka novým veciam z tejto oblasti…
