MOTIVÁCIA KRIKOM A STRACHOM…DÁ SA TO AJ INAK?

Zamyslenie sa nad fenoménom kritiky a pomoci hráčom.

Som presvedčený, že ak je športovec správne vedený svojim trénerom a okolím, potom je jedno, či je začiatočník, či skúsený hráč, tak sa snaží na ihrisku, palubovke, v zápase, na súťaži odovzdať to najlepšie čo v ňom je, za seba, za svoj tím, klub, trénerov, či divákov…

Ale stáva sa aj to, že jednoducho dnes nemáme svoj deň, súper je lepší a prehra je na svete. Čo myslíte, čo je lepšie pre hráča aj trénera? Rýchla kritika a vyventilovanie frustrácie v podobe negatívnej energie, vulgarizmov a kriku? Alebo naopak, podržanie, vcítenie sa do hráčovej psychiky, pochopenie hráčov a povzbudenie do ďalšej práce? Neviem, ako vás, ale mňa prehry v živote, v práci, či v športe inšpirovali a boli veľkou výzvou do ďalšej tvrdej práce, boli mi nastavením zrkadla, v čom sa mám zlepšiť, na čom zapracovať, čo dobrúsiť, kde sa ešte vzdelávať, či trénovať a prehra ma stále posunula oveľa viac dopredu ako séria víťazstiev. Áno, po prehre som smutný, emočne dole. Ale trvá to len krátku chvíľu a uvedomenie, že táto prehra je vlastne mojou výhrou a novou skúsenosťou, bez ktorej niet nové poznanie, že bez nej by som nevyrástol. Vždy to bol pre mňa impulz a zdroj novej sily a energie.

Preto môj pohľad na športovcov po zápase vidím z tohto uhla pohľadu a tak či sa vyhrá, či prehra idem do kabíny za hráčmi s tým, že odviedli to najlepšie čo v nich v daný okamih bolo a podaním ruky im prejavím poďakovanie za odvedenú robotu. S týmto úmyslom som šiel aj pred pár dňami po zápase do kabíny mužstva, s ktorým som pracoval a veľakrát sme spolu zažili krásne a opojné chvíle víťazstiev, ale aj zakopnutí, na základe ktorých sme rástli… Práve sa prehralo a navyše na domácej pôde…Z prehry som bol smutný aj ja, ale cítil som, že práve teraz hráči potrebujú moju pomoc a podporu. Tesne pred zatvorenými dverami kabíny ma zastavila silná tlaková vlna pozostávajúca z ťažkých až vulgárnych slov trénera a tak som v nemom úžase ostal stáť a ešte chvíľu si vypočul spŕšku kritických slov na adresu hráčov zo strany frustrujúceho trénera. Odrazu som sa cítil, ako by som odbehol ultramaratón, srdce sa rozbúšilo, nohy skameneli. Asi tak nejak sa cítia hráči, keď ich na ihrisku prevalcuje súper a potom aj vlastný tréner…

Keď som rozpísal tento blog, prišiel mi mail od môjho českého kolegu, futbalového trénera, bývalého brankára a mentálneho kouča Michala Kosmála. Opäť som sa utvrdil v tom, ako krásne funguje časopriestor so svojou synchronicitou a že nič nie je náhoda…našiel som v ňom všetko, čo som chcel v tomto blogu napísať. Michal vďaka…

A tak vám s jeho zvolením ponúkam ako dovetok môjho rozprávania jeho článok. Napísal to tak, ako to cítim aj ja a som rád, že nie som sám, kto túto problematiku vníma rovnako…

Chcem zdôrazniť, že nie som zástancom len akéhosi „hladkania a sladkých rečí“ smerom k hráčom. Treba pracovať aj s emóciou, aj s intonáciou hlasu, aj s konštruktívnou kritikou, ale odsudzujem vylievanie frustrácie hneď po zápase na všetkých hráčov v kabíne, len z dôvodu ventilovania a uľavenia svojich negatívnych emócii. To sa vrýva hlboko do hráčovho podvedomia a zanecháva to dlhé, ak nie trvalé následky na jeho psychike. Nezachránime to, ani tým, že o pár hodín s chladnou hlavou uznáme aj silu súpera resp. ďalšie aspekty prehry a nakážeme hráčom zabudnúť na prehru a naladiť sa pozitívne. Takto to nefunguje a navyše dôvera hráča v svojho trénera nie je prostitútka, tá sa kúpiť nedá…

Predstavte si, že každá kritická myšlienka, slovo, nadávka smerovaná k hráčom, by sa prejavila na ich tele hneď, v podobe „boľačky, vyrážky, či modriny“. Asi až vtedy by sme sa zháčili, zamysleli a uvedomili si, pozor!!!, niečo sa deje a potrebujeme to zmeniť, ináč bude zle. Nakoľko krik, kritika, tlak, očakávania, nadávky sa neprejavujú hneď na tele, skôr na Duši, tak mám pocit, že sme k tomu celému benevolentnejší, rýchlo na to zabúdame, ale verte, že to v našom vnútri všetko ostáva. Začína to „pracovať“ v našom podvedomí, na našej psychike a je to veľmi zákerné a deštrukčné. Ak sa pohár tejto „negativity naplní a pretečnie“, potom už je neskoro a vtedy hovoríme o zraneniach, zlomených rukách, natrhnutých svaloch, roztrhnutých krížnych väzoch…Vtedy je čas sa zastaviť, porozmýšľať a hľadať príčinu a zdroj problémov. Až vtedy prichádzame na to, že za tým všetkým možno je dlhodobé napätie, stres, kritika, tlak na výsledky, či neochota pomenovať veci pravými menami…Na škodu nás všetkých, trénerov a hráčov. Nezabúdajme, že sme ako spojené nádoby, navzájom sa potrebujeme a ovplyvňujeme. Tréner potrebuje zdravých a kvalitných hráčov a naopak, hráč potrebuje chápavého, vnímavého a podporujúceho trénera. Len tak budeme mať z toho všetci úžitok a radosť. Hráči sú obrazom a odrazom svojho trénera, stará a pravdivá múdrosť…

Miro Mackulín, mentálny tréner a športový kouč

Z pera Michala Kosmála: Jdu si tak v létě kolem fotbalového hřiště a najednou slyším křičet trenéra na hráče: „Myslíš si, že mě baví dívat se na ten tvůj vypatlanej ksicht?“

Trošku jsem se polekal a byl jsem pro sebe rád, že mé děti netrénuje takový člověk. Uvědomil jsem si v tu chvíli, jak snadno lze sklouznout k devalvaci vlastní práce zkratovitým jednáním, ať už trenéra rozhodilo cokoli. Celá situace totiž neříká nic o hráči, ale o trenérovi a jeho (ne-)schopnosti udržovat vazbu s hráčem na úrovni přijatelného respektu…

Uvědomil jsem si také, jak široce je u nás rozšířená motivace strachem. V této situaci totiž o nic jiného nejde. Pocit nadřazenosti a síly dává trenérovi do rukou možnost napadat hráče a útočit na jeho nejniternější pocity a to jen proto, že nedokáže ovládnout své reakce. Těžko říct, jak se hráč v tu chvíli cítil a jak smýšlel o sobě a trenérovi. Rozhodně to v něm však neprobouzelo přirozenou touhu zlepšovat se a růst. V tomto okamžiku byl jen nástrojem a loutkou v rukách bezvládné reakce trenéra. Motivovat hráče křikem a urážkami je možné. Hráče v tu chvíli neinspiruje přirozená chuť uspět a prosadit se. Naopak – pohání ho vysoký stupeň strachu z neúspěchu. Krátkodobě to funguje a člověka to může (ale nemusí) vybudit k lepšímu výkonu. Z dlouhodobého pohledu je to neefektivní přístup. Leda bychom chtěli vychovat místo myslících hráčů snadno ovladatelné loutky, které poslušně čekají na příkaz a motivaci zvenčí.

Je důležité připomenout si, že kdokoli pracuje s hráčským potenciálem, stává se v danou chvíli učitelem a průvodcem hráče na jeho sportovní cestě. To, kolik toho zvládne hráče naučit, je přímo závislé na vazbě, kterou si dokáže s hráčem vytvořit. Lidé se učí nejlépe právě díky těmto vazbám.

V opačném případě je trenér jen bubákem, na kterého zůstane nepříjemná vzpomínka. Hráč může být zatížen vzpomínkou na tuto situaci na velmi dlouhou dobu. Koučování sportovců ukazuje, že někdy i trvale. Zamyšlení: Informace, které nejsou podpořené vazbou trenér – hráč, mají jen pramalý přínos a dopad v procesu učení. Mnohdy jsou to pro hráče jen slova, která obtěžují. Vazbu s hráčem podmiňuje jedna důležitá věc, jedno kouzelné slovo. Je to – R E S P E K T.

Inspirace: Auto se řídí, lidé se vedou. Hráč má stejnou lidskou hodnotu jako trenér.