Prekliatie Steel arény?
Myslím, že zbytočne kritickí sú tí, ktorí si zaslúžia najväčší obdiv…
„Bublina našej účasti v Steel aréne spľasla. Z malého lokálneho divadla sme sa dostali na veľké pódium a tam sme zlyhali. Je čas stiahnuť chvost, s pokorou sa vrátiť naspäť a začať sa uchádzať o podporu divákov, ktorých sme v posledných dvoch zápasoch veľmi sklamali. Čo sme systematicky budovali počas celej minulej sezóny, sme dokázali v posledných dvoch domácich zápasoch pochovať. Spadli sme veľmi hlboko a je len na divákoch, či nám odpustia a budú nám fandiť ďalej, alebo nás odložia ako ďalších, ktorí si užili svoju chvíľu slávy,“ zamyslel sa Jendrichovský.
Neviem, či sa viem plne vcítiť do prežívania, emócii a pocitov ľudí, ktorí sa celým svojim telom a dušou podieľajú na organizácii Euroligového zápasu v modernom stánku , akým Steel Aréna bezpochyby je. O vynaloženej energii, peniazoch ani nehovorím. Preto plne chápem pozápasové vyhlásenia manažéra Dana Jendrichovského, trénera Maroša Kováčika a samotných hráčok.
Viem, že je to o veľkej zodpovednosti smerom k divákom, sponzorom a hlavne vedomí, „nepodliezť vysoko nastavenú latku“. Je to veľký záväzok vzhľadom na minuloročné skvelé umiestnenie v novej edícii Euroligy a nová výzva pre túto sezónu. Ale nesmieme zabúdať, že život prináša aj takéto riziká /prechod z malej haly do steelky/ a nepoznané skúsenosti. Preto významnú úlohu zohrávajú emócie, po prehrách samozrejme bývajú viac negatívne, ako pozitívne, lebo body do tabuľky pravdy sú životne dôležité a tie sa už nevrátia. Tá lavína očakávaní pred dôležitým zápasom, robí neskutočné zázraky. Tak, ako to môže vyvolať veľkú eufóriu, ľahkosť, radosť na jednej strane, na druhej to môže priniesť aj neprimeraný tlak, strnulosť, zľaknutie sa, kŕčovitosť a nepohodu. No a to sa stalo hráčkam GA v stredu, keď sa nenašla ani jedna, ktorá by pobláznila ostatné a tréneri skúšali možné, aj nemožné, no nič neúčinkovalo. A tak sklamanie, frustrácia a následne výroky o „prekliatí haly“ a rýchleho návratu do svojej haly boli len slabou náplasťou, či alibizmom na vzniknutú situáciu, navyše podporenú diváckym piskotom, ktorý nepríjemne zvučal v ušiach všetkým účinkujúcim.
Myslím, že tieto skúsenosti sa dajú uchopiť z viacerých uhlov a až život a čas ukáže, že tieto prehry budú veľkým víťazstvom GA a slovenského basketbalu. Preto vyzývam všetkých, viac či menej zainteresovaných k zachovaniu pokoja, nechajme čas, aby bol tým správnym lekárom, nešime horúcou ihlou, neprilievajme olej do ohňa, či soľ do rozjatrených rán. Som presvedčený, že účinkovanie basketbalistiek GA v Steel Aréne malo a má oveľa viac pozitív, ako negatív a všetkým zainteresovaným je treba postaviť sochu v nadživotnej veľkosti, alebo aspoň sňať klobúk a preukázať obdiv a úctu. Pýtate sa prečo? Pre veľkú odvahu a riziko, ktoré podstúpili. Komu sa podarí v dnešných ťažkých časoch počas troch zápasoch pritiahnuť do publika 20 000 divákov, ten musí byť veľký PÁN a našou triviálnou povinnosťou je mu za to zložiť poklonu a dlho po stojačky tlieskať. Tento neutíchajúci potlesk po akomkoľvek výsledku, si zaslúžia všetky hráčky, ktoré som presvedčený, vedia do jednej hrať vynikajúci basketbal a rozdávať radosť. To, čo sa udialo v stredu v zápase, možno bola len skúška trpezlivosti všetkých, majiteľa, trénerov, hráčok a divákov. Každý mal ochutnať niečo, s čím sa ešte nestretol. Hráčky GA, mali možnosť „ochutnať pocit“, aké to je dať za štvrtinu len 4 body. S tým sa ešte nestretli, ale stretávajú sa ich súperky v našej lige, či MEL-ke. Je dobre, že precítili, ako sa cítia ich súperky, čo všetko prežívajú, čo im behá v hlavách, aké emócie to prináša. Pre ich ďalší rast, je to neoceniteľná skúsenosť. Pre trénerov, to asi bol tiež nový poznatok, hoci s trpkou príchuťou a pocitom beznádeje, keď nič nezaberalo, nič nefungovalo. Aj takáto skúsenosť, že nielen my, ale aj súper môže vymyslieť niečo na nás, s čím si nevieme dať rady, je viac ako sto víťazstiev. Myslím, že len diváci prežili staronové pocity, keď svoju nespokojnosť pretavili do piskotu. Na Slovensku nič nové… Ale veľmi, veľmi poučné. To nie hráčky nedorástli na Steel Arénu, ale práve mi fanúšikovia máme veľké resty v správaní. Takéto veci sa nedajú ničím ospravedlniť, ani slabšou útočnou efektivitou, či bezradnosťou. Na tomto fanúšikovskom poli potrebujeme zapracovať všetci. Naučiť divákov, že nielen víťazstvá nás oprávňujú k potlesku a bezhraničnej náklonnosti k našim idolom, ale práve prehry a čas po nich sú tou správnou príležitosťou k tomu, aby sme tímu, hráčkam vyjadrili podporu, vďačnosť a obdiv za snahu a úsilie. Neviem si predstaviť také správanie fanúšikov v NBA, či vyspelých futbalových ligách. Nech príkladom sú fans FC Liverpool, ktorý každý zápas, či sa vyhrá, či prehrá stále stoja za svojim milovaným tímom a nepoznám emotívnejší chorál ako je skladba: You´ll Never Walk Alone
https://www.theguardian.com/…ne-mcg-video
Ak sa budeme takto správať, takto podporovať svoj tím, potom môžeme povedať, že sme hodní Steel arény. Tá energia, tie „zimomriavky po tele“ rozpustia to pomyselné prekliatie a baby budú lietať a dávať koše s ľahkosťou a s úsmevom na perách.
Možno aj pod vplyvom negatívnych diváckych emócii bolo vyhlásenie manažéra a trénera, také smutné, negatívne a skeptické. Ale verte, ste na dobrej ceste a kto iní, ako vy a vaše baby majú ukázať Cestu ostatným v týchto ťažkých časoch. Tie potrebné body na zachovanie postupu prídu, ale aj keby nie, tu sa jedná o oveľa viac. O nastavenie nových vecí, o ukázanie vzoru všetkým mladým hráčkam, pre ktorých hrať v Steel aréne je nekonečná motivácia a v neposlednom rade veľký odkaz reprezentačným výberom a reprezentačnému trénerovi, že na medzinárodnej úrovni sa budú naše výbery konfrontovať stále vo veľkých halách. A ak nás odradia prvé nepríjemnosti a sklamania a cúvneme z týchto mét, potom nás to vráti do telocvične na Domkárskej ulici, kde naše reprezentantky zohrali „nedôstojný zápas“ proti ruskej reprezentácii tesne pred ME. A to určite nechceme!
Preto hore hlavu, buďte hrdí na to čo ste dokázali, nečakajte na potľapkávanie okolia a ľudí, ale choďte smelo ďalej po nevydláždených cestičkách, ktoré sú plné nástrah, neistôt a rizika. Verte, že sa vám to v dobrom zúročí, práve v tú pravú chvíľu.
Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč
