Víťazstvo v treťom finálovom zápase zariadili „mladé pušky“ Košíc
O tretí zápas finálovej série, ktorú prerušili Veľkonočné sviatky, prejavili záujem početné fanúšikovské tábory oboch tímov, hoci do úplnej elektrizujúcej atmosféry nejaký ten stupienok ešte chýbal. Po zápase sa viacerí vyjadrili, že očakávali dramatickejší zápas, s viacerými výsledkovými zápletkami. Pre Good Angels Košice sa nič také neudialo, prakticky od začiatku 2.štvrtiny hráčky domácich mali zápas pod kontrolou a súpera si udržiavali na dištanc. Počas celého priebehu zápasu sa bojovne naladeným hráčkam Ružomberka nenaskytla žiadna príležitosť na nejaký zvrat, či skomplikovanie situácie domácim. Preto sme videli maximálne bojovný, taktický a disciplinovaný výkon z oboch strán, strojovo nepríjemnú obranu na oboch stranách a pomerne málo kreativity a konštruktívnych nápadov v útoku.
Je pravda, že netreba zabúdať na termín, kedy sa hrajú tieto posledné zápasy sezóny a tak všetky hráčky si musia siahnuť na dno svojich fyzických a mentálnych síl. Bolo jasne vidieť, že mentálna húževnatosť u drvivej väčšiny aktérok je na vysokej úrovni a víťazkami v tejto „kategórii“ by iste boli Zuzka Brezániová a Dominika Baburová. Bolo neskutočné pozorovať, s akou odvahou, razanciou agresivitou sa neúnavne vrhajú do „spárov“ súperovej obrany a ich energia často fungovala, ako dokonalý laser, ktorý rozleptával tvrdú oceľovú obranu. Ale v konečnom dôsledku, ani tieto húževnaté výkony nestačili na domáci stroj, kde o slovo a kúsok „slávy na výslní“požiadali svojim výkonom „mladé pušky“ Košíc. Som presvedčený, že to bol práve výkon Žofky Hruščákovej, Martiny Kiššovej, Magdalény Zietary, či Bašky Bálintovej, ktorý včera rozhodol. Pripomenulo mi to veľmi dobrú fazónu zo začiatku sezóny, kedy tieto mladé a talentované hráčky boli hodené do hlbokej vody, bez záchranných kolies od skúsených zahraničných opôr, ktoré v tom čase ešte neboli v ich tíme. A baby sa šance chytili a bolo radosť sa na ne dívať a vychutnávať si famóznu tímovú chémiu. Myslím, že si na tieto momenty včera spomenuli a bez bázne a hany sa pustili do súpera svojou dravosťou, mladíckou drzosťou a streleckou kvalitou. Bolo veľmi zaujímavé sledovať počínanie skúsených Zuzky Žirkovej a kapitánky Miljany Bojovič. Mám pocit, že Zuzka včera „omládla“ a svojim prístupom k mladším ukázala svoju „veľkosť a skúsenosť“. Jej rady, povzbudenie, boli ukážkovým príkladom symbiózy skúsenosti a mladíckej dravosti. Vývoj zápasu a to, že včera potiahli „mladé pušky“ určite s veľkou úľavou prijala kapitánka Miljana Bojovič, ktorá včerajší zápas odohrala na hrane fyzického a mentálneho vyhorenia. U nej sa asi najviac prejavila najväčšia vyťaženosť počas celej sezóny a desiatky ťažkých zápasov. Bolo však dôležité, že svoju frustráciu ustála a „nezamorila“ ňou celý tím. Statočne bojovala a teraz to bola ona, ktorá s pokorou prijala pomocnú ruku od spoluhráčok a výsledok vo forme dôležitého „mečbalového víťazstva“ sa dostavil.
Nado mnou v Infiniti Aréne sedel fanúšik, ktorý prišiel zdá sa, len kvôli rozhodcom. Od prvej do poslednej minúty nado mnou lietali nevyberavé vulgarizmy na adresu arbitrov a bolo jedno na ktorú stranu rozhodca pískol. Trochu som sa musel odsunúť, aby som túto negatívnu energiu neschytal, ale pri pomyslení, že každé to slovo je energia, ktorá sa zhmotní na mladom rozhodcovi a čo všetko tam môže narobiť, tak ma až zamrazilo. Myslím, že tie tlaky na rozhodcov sme si privodili sami, myslím tréneri, aktéri, funkcionári. Som presvedčený, že tvrdosť ženského basketbalu v dnešnej podobe je na hranici, ak nie za hranicou únosného. Do ženského basketu za posledné roky sa „chtiac-nechtiac“ vkradli mužské gladiátorské prvky drsnosti, tvrdosti, agresivity, čo do veľkej miery potlačili ženskosť a pôvab. Mladí tréneri, ktorí boli a sú vychovávaní na tejto vlne, tú pečať deň čo deň, na každom tréningu, každom zápase, vtláčajú do týchto krehkých žien. Viem, viem, poviete, veď je to celosvetový trend,/ v Amerike hrajú iné „muskulatúry“/, ináč nemáme šancu…Ale ak nemienime hrať ženský basketbal v prilbách, či korzetoch, potom je treba sa zamyslieť, ako sa začať uberať iným ženským, pôvabnejším smerom. Veď ruku na srdce, naše krásne dámy-basketbalistky by určite v kreatívnom, pôvabnom a peknom basketbale hrali celosvetovo prím…No a potom, keď takýto konfrontačný, tvrdý, agresívny „basketbalový boj“ majú ukočírovať arbitri, tak veľakrát majú problém s nastavením stupňa „tvrdosti“ a keďže sú traja, ich vnímanie je rozdielne a tak to môže zamávať krehkou psychikou trénera, hráčok, či fanúšikov a oheň je na streche. Ale včera, myslím to zvládli k všeobecnej spokojnosti, hoci pripomienok bolo dosť…
A popri dramatickom basketbalovom finále sme včera v hale mohli sledovať ešte jeden zápas. Paralelne s basketbalistkami ho rozohrali mladé tanečné súbory, ktoré parádne vypĺňali „time-outové“ a polčasové prestávky. Bolo úžasne sledovať ich nasedenie, kreativitu, zmysel pre pohyb a preciťovanie svojho tela na bláznivú hudbu. Zaslúžene si vypýtali veľký obdiv a potlesk zaplnenej športovej haly. Pri ich vystúpeniach som si všimol, že úsmev na tvárach tanečníkov, divákov a dokonca aj „krikľúňa“ za mnou bol neodmysliteľný a nezvratný, ako vychádzajúce slnko. Všetci sme si to užívali a vymieňali sme si pozitívnu energiu. Trochu mi zatrnulo pri predstave, že by ich začali od čiary koučovať basketbaloví tréneri, či by sa ten úsmev a pohoda nevytratili. Ale vzápätí mi odľahlo, keď som videl, ako obaja sa koncentrovane a sústredene venujú svojim „babám“, rozdávajú pokyny a príkazy. Zaujímavá konfrontácia dvoch športových odvetví basketbalu a tanca. Ďakujem za možnosť precítiť dva rozdielne prístupy, hoci obaja išli výkonom na 100%, ale pocity boli diametrálne odlišné. Pri tanci to bolo o úsmeve, pozitívnych emóciach, kreativite, radosti, dávaní a prijímaní energie a reakcia na chybu, bol úsmev. Pri baskete to bolo o koncentrácii, napätí, bojovnosti, drine, ale aj o slasti a hecovaní po koši. A reakcia na chybu, vo väčšine prípadov bolo striedanie, škrípajúce trénerske zuby, či spŕška negatívnej energie. Na škodu veci…
Po chvíľkovom rozptýlení a uvoľnení, to bol opäť „nervydrásajúci boj“, o každú loptu a každý bod a túžba po „mečbalovom víťazstve“. Ruža nepríjemne „pichala“ do konca zápasu, jej hráčky nedarovali domácim žiadny slastný pocit z víťazstva, či náznaky nejakej exhibície. Finálová séria pokračuje, sťahuje sa do Ružomberka…Som presvedčený, že vo finále sa stretli dva najlepšie tímy, tak nech zvíťazí ten najlepší…Držím palce.
Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč
