Strelec a jeho mentalita
Od kedy som sa ako malý chlapec dostal k basketbalu, streľba ma vždy fascinovala. Keď som mal 4, alebo 5 rokov a otec nás s bratom brával pozerať sa na starších pánov Nitrianskeho Pravna ako hrajú Prievidzskú okresnú ligu, bol som pyšný keď dal otec v úplnej pohode druhú trojku po sebe.
Keď som ako 9 ročný chodil s družstvom môjho brata ako maskot, talizman na ich zápasy a mohol sedieť na lavičke, cítil som hrdosť a maximálne nadšenie keď som mohol prežívať tie emócie, keď tí „blázni“ dali v zápase 15 trojok a rozstrieľali súpera. Obdivoval som, ako niekto môže s takou pohodou zobrať loptu, vystreliť a užívať si slastný zvuk sieťky keď ňou preletí lopta. Keď už som bol ja v úlohe hráča, miloval som ten pocit keď som mohol zobrať strelu na seba. Keď lopta prepadla košom a zrazu nastal výbuch emócií na ihrisku aj na lavičke. Zimomriavky mi behali po chrbte, keď som sledoval 10. Februára 2011 zápas Boston Celtics proti Los Angeles Lakers a Ray Allen prekonal rekord v daných trojbodových košoch v histórií NBA (v tom čase 2561!).
Keď už som začal pôsobiť v ŠBK Lúky Bratislava ako tréner, cítil som hrdosť a také isté emócie, keď strelkyňa dala ťažkú strelu a strhla celú lavičku. Pociťoval som neopísateľný pocit, keď minulú sezónu na Majstrovstvách Slovenska v semifinálovom zápase dala Linda s kamenným výrazom zabijaka zlomovú trojku hneď potom, ako sa súper nadýchol a zacítil šancu na zvrat po ich úspešnej strele.
Prečo toto všetko spomínam? Je to pohľad toho istého človeka na streľbu, len z iného uhľa pohľadu. Divák, fanúšik a tréner nemajú šancu prežívať to isté ako strelec, ktorý je akurát vo výskoku a lopta opúšťa jeho ruku. Čo si vtedy myslí? Na čo sa zameriava? Rozmýšľa vôbec o niečom? Čo vlastne robí strelca strelcom, okrem milióna pokusov ktorými cibrí denno-denne túto činnosť???
Je to hlava. Psychické rozpoloženie strelca či už v zápase, alebo na tréningu. Ako príklad uvediem už spomínaného Raya Allena a jeho konverzáciu s Bobom Hillom, jeho bývalým trénerom v klube Seattle Supersonics. Krátky rozhovor sa odohral na predzápasovom tréningu v New Yorku, keď v predchádzajúci deň hráči Seattlu prehrali vo Washingtone dosť vysokým rozdielom.
Bob: Páni, ideme hrať 5 na 0 a pracovať na našom útoku. Ray, od teba chcem, aj napriek tomu že si včera nestrieľal moc dobre, aby si strelil každú strelu keď dostaneš loptu po clone. Ray: Tréner, ale ja som strieľal dobre. Bob: No očividne to nebolo moc dobré, keď si dal iba 4 strely z 18 pokusov. Ray: Tréner, lopta síce nešla do koša, ale ja som ju vystrelil dobre!
Toto je perfektný príklad toho, ako sa top strelec pozerá na seba a jeho rutinu v oblasti streľby. Verí si a je presvedčený o tom, že práca ktorú vykonáva pri každom pokuse je 100%-ná. Nezáleží na tom, či je pokus úspešný alebo nie, ale na tom, či je strelec spokojný a presvedčený o správnosti všetkých krokov ktoré vykonal pred, počas a po streleckom pokuse. Každý pokus, každá strela je vystrelená takým istým spôsobom a to je jediná cesta k tomu, aby sa z hráča stal strelec. Je potrebné cítiť presvedčenie o tom, že ďalší pokus nie je závislý od toho, či strelec má deň alebo nie, ale od toho, či verí vo svoje schopnosti a vo svoju každodennú prácu. Ďalšou vecou, ktorú Ray Allen prízvukuje, je jeho rutina po „zlom“ zápase:
„Keď som po zápase frustrovaný a necítim istotu pri streľbe, hneď ráno idem do telocvične a znovu sa zžijem s loptou. Premením aspoň 200 pokusov a snažím sa získať späť pohodu, ktorú pri strele vždy mám. Pocit pohodlia a uvoľnenia. Lopta je totižto súčasť môjho tela pri každej jednej strele. Samotné vystrelenie lopty, je len finálna fáza práce celého tela.“
Čo pozorujem a myslím si že je najväčší problém slovenských hráčov/ok – strelcov, je nedostatok sebadôvery. Keď nepremenia prvé dve strely, automaticky na seba vytvárajú tlak nutnosti premenenia ďalšieho pokusu, čo v veľa prípadoch ten lepší záver. Častá je situácia strachu z ďalšej strely. Nerozmýšľajú nad svojou „rutinou“, ale o tom, čo sa stane ak nedajú. čo ak minie ďalšiu strelu? Treba si však uvedomiť, že tento vnútorný tlak je umelo vytvorený. Tu by som uviedol ďalší príklad. Pred pár dňami som mal zaujímavú debatu s jednou nádejnou a talentovanou hráčkou. V tíme v ktorom pôsobí, má rolu strelca. Až moc si pripúšťa túto úlohu a vyvíja na seba zbytočný tlak. Po sérií 4 zápasov, v ktorých dosiahla veľmi dobré percento streľby za 3 body, 56,25% (16/9) prišiel zápas v ktorom mala úspešnosť 2/0. Ďalší zápas 3/0 a v poslednom dala jeden trojbodový kôš zo 6 pokusov. Z jej slov som cítil neistotu v jej schopnosti a prílišnú ťarchu, ktorú na seba berie. A tu je zmena v myslení, ktorú je potrebné dosiahnuť. Dôvera vo svoje schopnosti a nepripustenie stavu, že „mi nejde“. Je jedno ako dopadli predchádzajúce strely, každá ďalšia musí byť vystrelená v psychickej pohode a s vnútorným presvedčením, že všetko sa urobilo najlepšie ako sa mohlo. Že mechanika streľby bola vykonaná tak ako vždy. Celú pointu, ktorú som mal v hlave od začiatku tohto príspevku, som už raz napísal. Je to mentálne rozpoloženie strelca a nemám lepšie slová, ako toto rozpoloženie opísať:
Ray Allen: „Tréner, lopta síce nešla do koša, ale ja som ju vystrelil dobre!“
