TRANSFORMÁCIA A TRÉNERSKO-HRÁČSKE ZRKADLENIE
Držme si klobúky, bude to jazda…
Mám niekoľko postrehov, s ktorými by som sa rád s Vami podelil, plynú zo spolupráce s trénermi a športovcami v posledných týždňoch. Na úvod trochu všeobecného konštatovania…
Chcem vás ubezpečiť, že mnohí to vnímate a cítite správne, že nielen na makro-celospoločenskej, či celosvetovej úrovni sa dejú veci, ktoré si nevieme často racionálne, ani intuitívne odôvodniť, ale vidíte, dejú sa a budeme veľmi prekvapení, čo všetko ešte zažijeme. Je to znak transformácie a evolúcie, ktorá tu bola, je a bude, len teraz to ide oveľa rýchlejšie.
A to čo sa odohráva navonok, sa deje, premieta, zrkadlí aj v nás samých a verte, nie sú to len tréneri, hráči, tímy jednotlivých klubov, deje sa to každému a všetkým. Pri individuálnych rozhovoroch s vami sa dozvedám, ako veľmi v poslednom období riešite svoje mnohé privátne, zdravotné, vzťahové problémy, ktoré vás valcujú a trápia. Jedným dychom dodávam, že deje sa to preto, aby nás to posilnilo, kreovalo, zlepšovalo a posúvalo v novom poznaní. A preto je potrebné, aby ste neboli v obavách, strachoch, ale postavili sa k veciam s odvahou a vierou, že všetko bude tak, ako má byť a teda najlepšie v daný okamih. Niektorí začali žiť život OBETE, začali sa ľutovať, viniť za svoj život všetko a všetkých, čo je cesta späť… Dôležité je si uvedomiť, že sme TVORCOVIA a vy rozhodujete o svojom živote, svojej ceste, radosti, pohode, sebarozvoji a naplnení.
Tak, pekne hlavy hore, dôležité je uvedomenie, že potrebujeme sa teraz spájať, komunikovať, vzájomne sa inšpirovať a podporovať. A k tomu vám, trénerom, môže pomôcť aj práca s vašimi hráčmi, ktorí sú nositeľmi novej energie, nových vzorcov správania, hoci to občas až tak idylicky nevyzerá, ale zdanie klame😊
So skupinou trénerov sme pri našej tradičnej debate v škole MôJKOUČ prišli až k téme: Komunikácia s rodičmi je dôležitá, či je to len strata času? Opäť platí, aký uhol pohľadu použijeme, tak sa stane. Ak sa na rodičov budeme pozerať, ako na večne kritizujúcich, otravujúcich, prinášajúcich len problémy, tak takými aj budú a bude vás to strašne otravovať a unavovať. Ak, budete ku každému stretnutiu s nimi pristupovať, že každý rodič, jeho názor, skúsenosť, myšlienka vás obohatí v tom, že prostredníctvom rodičov sa vám dostáva množstvo foriem, prostriedkov, návodov, ako máte pracovať s ich synom, dcérou, tak lepšiu pomôcku ste dostať nemohli a pomôže vám to pochopiť správanie, konanie, činy toho, ktorého hráča. Jediná cesta, ktorá vedie do 13tej komnaty vašich hráčov je komunikácia s nimi, ich rodičmi a spoznávanie prostredia, v ktorom bol, či je vychovávaný. A ďalšia vec, ktorú som si všimol pri a po stretnutiach so športovými rodičmi je pomoc nielen samotným hráčom, ale aj rodičom a vám trénerom, lebo či sa nám to páči alebo nie, deti, hráči, sú našim odrazom a nastavujú nám svojim správaním zrkadlo a sú nositeľmi zmien, ktoré spolu zažívame😊
Moja prosba k vám… Posledné mesiace mám veľa skúseností s mladými hráčmi, ktorí mnohí po dobe covidovej, izolovanej upadajú do ťažkých úzkostných stavov, hoci navonok sa tvária, že je všetko v poriadku, nahodia silený-selfíí úsmev, ale ich srdce plače, často to dajú najavo pri našich sedeniach. A sú medzi nimi aj hráči, ktorí majú vytvorené top podmienky na tréning a predsa nie sú ok. Často sa boja povedať, že trénujú, hrajú zápasy aj keď majú teplotu, či nejakú boľačku, boja sa straty trénerovej dôvery, že vypadnú zo zostavy, či nechcú potopiť spoluhráčov. A tak robia najhoršie čo môžu, idú sami proti sebe, svojmu zdraviu a zakladajú si na väčší prúser. A tu mi nenapadá nič iné, len slovo DôVERA, ktorú si pestujeme s hráčmi na dennej báze a ruku na srdce, koľkí prichádzajú za vami, ak sa nedarí, či nejdú veci správnym smerom? Prosím, buďme ešte viac otvorenejší, načúvajme, pýtajme sa svojich zverencov nielen na športové záležitosti, ale buďme zvedaví aj na ich súkromie, často je to dôležitejšia oblasť, ako tá športová.
Napriek tomu, že chlapci sa často javia, ako veľkí, mocní, svalnatí, za týmto herkulesovským telom sa skrýva malá, nezrelá dušička, ktorá si často nevie poradiť, zvlášť keď je mimo domova sama a pozná len štadión, či halu a prázdno svojho bytu, tam potom hlava dokoná svoje!
Možno mnohí si povedia, my sme boli vychovávaní ináč, tvrdšie, vedení k disciplíne a zodpovednosti… Viem, súhlasím, len bohužiaľ to čo platilo v 80-tych rokoch, teraz už neplatí a tí mladí sú len dôsledkom toho, ako sme to za tých pár desiatok rokov pre nich pripravili, ako sa svet aj za našej účasti hodnotovo zbláznil, preto sa nečudujme…
Žneme to, čo sme zasiali.
Stačí sa opýtať sám seba: „ako k tomu spoločenskému marazmu som prispel ja, svojim zmýšľaním, či konaním?“
Ideme do jari, slnka, mnohí aj do play off, bude síce veľa zhonu, ale nezabúdajme, každý zápas, každá situácia bude taká, akú si ju spravíme sami, samozrejme pri plnom rešpekte k súperovi a ich forme. Vaši hráči a vy ako tréneri putujete dlhé roky po tejto športovej ceste a na nej stretávate rôzne prekážky, výzvy v podobe súperov, konkurentov, rozhodcov, divákov, ktorí vám zrkadlia vaše problémy a veci, ktoré potrebujete vyriešiť sami a to sa deje len preto, aby sa z vás stali lepší ľudia, lepší tréneri a pomáhali ste svojim hráčom sa popasovať s nástrahami života. Za predpokladu, že to všetko zvládnete sami u seba, potom verte, že budete inšpiratívnym vzorom pre svoje okolie. Je to veľká výzva pre každého z nás, preto, držme si palce, priatelia…
Miroslav Mackulín, inšpirované životom …
