Perex

MAJÚ BASKETBAL A BOX NIEČO SPOLOČNÉ?

Ak by mi položil túto otázku niekto pred rokom, tak poviem, že okrem písmena B sú to diametrálne odlišné športy so svojimi špecifikami. Budem úprimný a aj takto sa verejne ospravedlňujem za svoje zmýšľanie, čo všetko som si myslel o boxe. Že je to šport pre bitkárov, ľudí, ktorí majú radi násilie, brutalitu, že majú vymleté hlavy, do ktorých si len súperi bezútešne búchajú, že diváci chcú vidieť len krv a fanúšikovia sa grupujú len z radov prízemia a periférie spoločnosti. Až prišiel čas, keď som spoznal nášho najúspešnejšieho profi boxéra Tomiho KIDa Kovácsa a jeho blízke okolie, otca, brata, manželku a chlapcov z ich akadémie. Začali sme spolupracovať a časom sa z nás stali priatelia. Spoznal som životnú filozófiu Tomiho, jeho ľudské hodnoty, prístup k jeho zverencom a hlavne formu a obsah jeho tréningov. Zrazu s veľkým prekvapením som zistil, že okrem kondičnej a technickej prípravy, veľká časť tréningov je zameraná práve na mentálnu prípravu športovcov. Po hlbšom spoznaní mentálnych tém, ktoré pravidelne zapracúvajú boxeri do svojich tréningov a porovnanie s ostatnými druhmi športu, som ostal v nemom úžase. A definitívne presvedčenie, že box nie je len o bezhlavom mlátení som mal možnosť precítiť na záverečnom sústredení s futbalovou U-17, kde som Tomiho pozval, ako hosťa, aby chlapcom vlial energiu, motivoval ich a uviedol pár príkladov zo svojej profi praxe, pred majstrovstvami Európy, ktoré nás čakali. Pre mladých futbalistov to bola neskutočná lekcia mentálneho tréningu na témy pokora, dosahovanie cieľov, ústretová komunikácia, medziľudské vzťahy, či nazeranie na súperov. Verím, že aj preto sme na ME obstáli veľmi úspešne.

V týchto dňoch celé basketbalové Slovensko sleduje súboje našich žien na ME vo Francúzsku a nedajú sa prehliadať ani veci, ktoré súvisia s problémami v rámci SBA, jednotlivých reprezentácii a všetky boľačky slovenského basketbalu prezentované v článkoch, rozhovoroch počas zápasov ME, či vyjadrení súčasných, či predchádzajúcich basketbalových vedení SBA.

Mal som možnosť byť v piatok na 23. profi zápase Tomiho Kida proti súperovi z Tanzánie. Tam počas horúcej noci v galantskej mestskej športovej hale som si dával do súvislostí mnohé veci medzi boxom a basketbalom. Prečo basketbalom? Ako som spomínal v predchádzajúcom blogu, pár dní som pomáhal v príprave našim dievčatám a som s nimi v kontakte aj počas ME.

Keď som precítil a porovnal celú dlhodobú ťažkú a namáhavú prípravu našich basketbalistiek a Tomiho, prácu realizačných tímov a všetko to dookola, môžem smelo skonštatovať, že BOX v podaní Tomiho je na tom na prekvapenie lepšie, ako náš BASKETBAL. Boxersky zápas sa odohráva v ringu, mieste presne určenom na tieto účely. V basketbale, ako som si všimol činovníci SBA sa nevedia dohodnúť, ani na tom, kde sa stretnú(Martin vs. Bratislava? VV vs. DR?)V boxe sú určené váhové kategórie súperov a povolené a nepovolené údery. V basketbale v poslednom čase sa nehľadí na žiadne pravidlá, žiadne zásady, údery padajú nielen v ringu, ale aj mimo a o „podpásovkách, škoda mlčať“. V boxe sa snažia súperi dovolenými prostriedkami zvíťaziť a „knokautovať“ svojho súpera za priamej účasti rozhodcov, ktorí dohliadajú na férovosť súboja. V basketbale mám niekedy pocit, že dotyční zúčastnení ani nevedia, kto je ich súper, mlátia vôkol seba hlava-nehlava a poväčšine to skončí vlastným „KO“. Čo ma ešte „primälo“ porovnávať box s basketbalom? Bol to prístup pred, počas a po zápase realizačného tímu –sekundantov k svojmu zverencovi. Napriek tomu, že sa jedná o chlapský, drsný šport, mali ste vidieť, ako Tomiho tréneri a členovia realizačného tímu k nemu pristupovali, čo všetko sa odohrávalo v šatni pred zápasom a počas zápasu. Ináč sa to nedá nazvať, len pár slovami OBETA, LÁSKA, SÚZNENIE. V tom ringu bojoval nielen Tomi, ale ďalších päť členov RT, dýchalo s ním. Len tak v extrémnych podmienkach mohol zdolať černošského boxera, ktorému teplota v hale a vlhkosť pripomínala domáce podmienky. Ak to porovnám s basketbalom, tak len vo výnimočných prípadoch sa stáva, že celý realizačný tím stojí pevne v dobrom aj zlom za svojimi hráčmi, či hráčkami. Keď čítam mnohé vyjadrenia trénerov a členov RT je mi smutno z toho, keď po prehre sa všetka vina zvaľuje na hráčky, ako zlé realizovali zámer trénera, ako spravili hanbu, koľko lôpt sa stratilo, koľko pozícii sa nepremenilo, koľko chýb spravili a podobne. Je smutné, že často veci komentujeme len skrz štatistík, negatívnych vecí a neuvedomujeme si, že riešime, len a len minulosť. To všetko sa už stalo, to všetko už nevieme zobrať späť, už nenastane identická situácia. Ale čo vieme spraviť? Predsa pripraviť hráčov, hráčky na novú loptu, novú situáciu, ako prekonať súpera. Vieme ich povzbudiť, motivovať, ukázať novú situáciu, ako výzvu. Pracovať v prítomnom okamihu a naučiť hráčky, ako majú v danú chvíľu reagovať, ako pracovať. My ich len zväzujeme taktickým zámerom a keď sa situácia zvrtne ináč, lebo proti nám hrá aj súper, potom sa čudujeme, že hráčka nevie reagovať, nie je kreatívna. Prečo? Lebo tú kreativitu sme v nej potlačili. Sme všetci na jednej lodi, preto výhry aj prehry sú nás všetkých nielen hráčok, či trénerov. Všetci máme svoj podiel na úspechu, ale aj na tej „hanbe“, ktorá dosť často odznieva z úst kompetentných. Som presvedčený, že aj súčasné ME žien nám nastavuje zrkadlo, ale opäť nie je to len o výsledku na palubovke, ale je to hlavne o práci asociácie tej ktorej krajiny, je to o vytvorených podmienkach a kvalite domácich súťaži, hráčok, trénerov, špecialistov v realizačných tímoch a v atmosfére jednotlivých národných basketbalových federácii, či asociácii a spoločenskej klíme. Preto zopakujem, že naše baby sa s týmto všetkým pasujú veľmi statočne a hrdinsky. Nad výsledkami našich všetkých reprezentácii bude ešte dlho visieť ťažký mrak v podobe bezvládia, či nedobrých vzťahov v rámci SBA. Je na nás a na súčasnom novom vedení, ako rýchlo zareaguje a bude vedieť nájsť správne miesto pre ten pomyselný „basketbalový ring“, kde sa budú stretávať všetci rozumne zmýšľajúci ľudia, zodpovedný za basketbalové dianie. A aj keď padne „facka“, všetci budú vedieť, že padla v súlade s pravidlami a že je to len a len v prospech nášho basketbalu, ktorého história si zaslúži našu súčasnú pozornosť a prácu, aby v ďalších rokoch naše repre výbery sa nepotykali s takými existenčnými problémami, ako tie súčasné.

PS: keď píšem tieto riadky, stále naše baby sú v hre o postup do štvrťfinále. Aj napriek všetkému je to dôkaz, že basketbalový Pán Boh má nás rád a na to netreba zabúdať

Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč

Páčil sa Vám článok? Prepošlite ho ďalej: