Týždeň plný futbalu…časť I.
Minulý týždeň od 10.6. do 15.6.2014 som strávil na cestách za futbalom a koňmi po Slovensku a Čechách veľa času a nabehal veľa kilometrov. Už dávnejšie som mal vo svojom diári zaznamenané tieto dátumy a s netrpezlivosťou „malého Mirka“ som sa na ne veľmi tešil:)
Ale poďme pekne po poriadku… V NTC Poprad sa uskutočnilo vyvrcholenie futbalových súťaží kategórie starších žiakov U-15. Bolo to zorganizované ako „final four“ najlepších tímov z východu, stredu, západu a Bratislavy, po dlhodobej časti. Česť reprezentovať svoj klub a región a zabojovať o najcennejšie kovy mali tímy Tatrana Prešov, MŠK Žilina, Trenčína a Slovana Bratislava.
Som rád, že aj na východe máme už zariadenie, kde sa dajú takéto zaujímavé akcie zorganizovať na veľmi slušnej úrovni spolu s kvalitou služieb pre samotných hráčov, realizačné tímy a divákov. NTC Poprad a priľahlé Aquacity sú toho výbornou garanciou.
Na podujatí som bol ako pozorovateľ, nakoľko počas sezóny som spolupracoval s mládežníckymi akadémiami MŠK Žilina a Tatrana Prešov. Tešil som sa na hráčov jednotlivých tímov, ich trénerov aj rodičov v pozícii fans.
Boli to pre mňa veľmi zaujímavé a inšpiratívne zážitky a poznatky. Viem, že Majstrovstvá Slovenska je udalosť nie každodenná a dostať sa na toto podujatie stálo každého hráča, trénera, tím a klub nemálo energie, času, odriekania, či financií. Preto bolo zaujímavé sledovať jednotlivé tímy, ako k turnaju pristupujú a ako si ho užívajú. Vo všeobecnosti som mal pocit, že ťarcha a zodpovednosť majstrovstiev až príliš zväzujú nohy a hlavu samotných hráčov ,trénerov a rodičov. Beriem, turnaj sa hrá na výsledky, ale jedným dychom dodávam, že po vzore práve prebiehajúcich MS v Brazílii by sme sa mali z futbalu, ako hry tešiť ešte viac. Len uvedomenie, že sme sa dostali medzi najlepšie štyri tímy by nám malo vlievať viac radosti a optimizmu do prežívania zápasov.
Samozrejme, ako mentálny kouč som si viac všímal správanie, prejavy a emócie samotných hráčov, trénerov a divákov, ako reagujú na vývoj skóre, góly, výhry, prehry, stavy po zápase, reakcie na faul, rozhodcovské verdikty a pod. Bolo to ozaj veľmi zaujímavé. Jasné, že by každý chcel len vyhrávať a strieľať góly, ale občas sa stáva, že sa aj prehra a inkasuje po nejakej tej chybe aj blbý gól. Čo potom, ako reagovať? Pomôže nadávať? Kritizovať? Zvoziť hráča? Alebo radšej je lepšie povzbudiť? Neriešiť chyby? Položiť si otázku, kedy sa tomu môjmu hráčovi hrá lepšie? Keď je pod tlakom? Alebo lepšie, keď je uvoľnený? Kde je tá hranica optima?
Som presvedčený, že v tejto oblasti trénerského a rodičovského nastavenia máme my Slováci veľké rezervy a je na nás, či chceme zmenu a aká cesta nás k tomu privedie. Veľakrát nerozumiem mnohým trénerom a rodičom. Na jednej strane chceme, aby naši hráči na ihrisku boli nezadržateľní šibali, bránili ako buldoci, v šestnástke súpera sa nebáli zobrať zodpovednosť na seba ako uruguajský Suaréz, ale na strane druhej, pri ich výchove im zakazujeme všetko, trénujeme ich ako futbalové roboty a chceme z nich mať poslušné a počúvajúce deti, len aby nezlostili. Potom títo mladí ľudia nevedia, čo je správne, čo a kedy môžu a kedy nie…Potom nie sú prirodzené a originálne, ale len kopírujú naše dospelácke pokyny a berú ich za vlastné…
Ale vráťme sa k turnaju. Milo ma prekvapili svojim herným a ľudským výkonom hráči a tréneri MŠK Žilina. Hrali najkrajší, oku lahodiaci kombinačný futbal a len penaltová lotéria ich pripravila o celkové prvenstvo. Výborne fungovala tímová chémia, mentálna húževnatosť bola na vrchole minimálne Gerlachu, no skrátka každý vedel, kde má svoje miesto v rámci tímovej mozaiky. Určite veľký podiel na tom má aj tréner Vlado Labant s asitentom Emilom Le Giangom, ktorých prácu sledujem už niekoľko mesiacov a nielen herný prejav, ale aj celkový duch tohto tímu, išiel vo všetkých ukazovateľoch hore. Som presvedčený, že práve nešťastná prehra na penalty so Slovanom, bude tým správnym impulzom a novou výzvou, aby tento tím v nasledujúcom období nezaspal na vavrínoch, ale posúval sa ďalej… Na záver odkaz pre všetkých. Tešme sa z každého dňa, každé ráno sa usmejme na nový deň a nechajme sa unášať prúdom života. Prijmime aj my dospeláci poznanie, že aj naši zverenci, hráči, deti, nás môžu veľakrát poučiť a byť našimi učiteľmi, nie len žiakmi:)
/pokračovanie o turnaji v Boskoviciach…/
Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč