MÁM RÁD, KEĎ JE DOMA VEĽA TOPÁNOK….
Víkend plný nielen športových zážitkov… Ako píšem v názve, mám rád, keď je u nás doma v Giraltovciach plný dom a v zádverí veľa topánok. /viď foto/. Je to znamenie, že naše dcéry Mimi a Siss sú po dlhšom čase opäť doma z „potúlok svetom“ a na chvíľu môžeme spoločne precítiť jeden druhého a potešiť sa z ich prítomností. Ale tá chvíľa, keď sme sami je ozaj veľmi krátka, ale dostačujúca na výmenu všetkého podstatného a dôležitého pre náš a ich život. Aspoň v to verím 🙂 Navyše tohoročné návraty dcér z Francúzska a Prahy boli špecifické aj tým, že ukončili prvý stupeň vysokých škôl a tak hoc malý a podľa môjho názoru viac pre spoločnosť, ako pre samotného človeka „dôležitý titul bakalár“, bol tiež dobrý dôvod na oslavu.
Ale oslavovať v našom ponímaní nie je len zablahoželať, dobre sa najesť, či vypiť, ale hlavné je to spojiť s aktívnym pohybom a príjemnou partiou. A tak som pred pár týždňami poznajúc termín príchodu našich báb, vyslal ako „správny mentalista“ prosbu do „časopriestoru-Bohu“, aby nám prihral nejakú vhodnú akciu na spoločné stretnutie, ktoré spĺňa všetky tieto atribúty… A ponuka prišla obratom. V susednej dedine sa rozhodli zorganizovať prvý ročník volejbalového turnaja zmiešaných družstiev. Využil som túto možnosť a prihlásil náš spoločný tím, ktorý pozostával z hráčov NE/volejbalistov, ale futbalových ligistov MFK Michalovce/ Domino, Oli, Kosťo, Aďo, Regi, Lechy/ giraltovských báb/ Deny, Tina/ a košických basketbalistiek/Mims, Aiša a Naomi/. Potom už len stačilo prísť, zvoliť si správnu obuv/hralo sa vonku na tráve/,obliecť si dres a dva dni sme mali o šport, zábavu a skvelú pohodu postarané.
V sobotu, sme ako volejbalisti „amatéri“ ukázali a dokázali nielen sebe, že sa nestratíme ani medzi profi volejbalistami a každý zápas bol pre nás veľkou výzvou a posúvaním našich volejbalových hraníc. Bolo to síce namáhavé, náročné, ale užili sme si to nielen na volejbalovom ihrisku, ale aj v školskej jedálni pri guľáši, vzájomnom spoznávaní sa, „diškurkami“ s fanúšikmi, či vychutnávaní dobrej hudby a rozprávaní zážitkov z práve sa skončenej sezóny jednotlivých aktérov.
Pre mňa osobne bol posledný zápas proti súperovi, kde hrali aj profi volejbalisti zo Svidníka dobrou mentálnou lekciou, ako emočne zvládať vypäté koncovky zápasu, kde sa stretnú amatéri a profíci. Ďakujem za túto príležitosť, doteraz pre mňa nepoznanú, ale už precítenú. Takže viem, aké to je, keď niekto vypení 🙂 Všetci veľký zápasový a výsledkový tlak zvládli skvele,/ asi majú výborného mentálneho trénera/. Ja ešte potrebujem doštudovať lekciu, ako NE/vypeniť :), keď sa na vás posmešne uškŕňa 18ročný profi volejbalista a uťahuje si z nášho futbalovo-volejbalového štýlu 🙂 Ale čo už? Nabudúce sa opýtam Tomiho Kida, ako by si s touto mentálnou hádankou poradil on? Asi podľa vzoru: „na hrubé vrece, hrubá záplata“ 🙂
Po skvelom celodennom turnaji, ktorý bol veľmi náročný nielen fyzicky, ale aj mentálne, sme zvolili stále rokmi overený a generáciami odobrený spôsob regenerácie a relaxu. Osviežujúca sprcha, skvelá večera a „tešenie sa“ na nočnú „žúrku“ v miestnom diskotékovom bare. Chlapské čakanie na fintiace sa baby sme si spríjemnili futbalovými rozhovormi a sledovaním semifinálových zápasov ME U-21, preloženými skvelým domácim životabudičom, ktorý mal blahodarne účinky nielen na najviac zaťažené svalové partie, ale aj rečové centrum, ako si to mnohí rýchlo stihli všimnúť.
No a oslava skvelých volejbalových výkonov a bakalárskych titulov mohla začať. S manželkou sme s láskou a tichou závisťou 🙂 vyprevádzali mládežníkov do ďalšej v poradí už tretej tréningovej jednotky, ktorá sa uskutočnila v podobe kruhového tréningu po domácich diskotékových zariadeniach Letisko, Európa a Magic. Už samotné názvy evokovali neskutočný zážitok a z počutého po „nočnom tréningu“ sa predpoklady naplnili do bodky.
Ráno som predpokladal, že športovci budú zmorení po náročnom dni a že budú dlho vylihovať. Ale mýlil som sa…Prekvapila ma ich vitalita a postoj:“ Ideme trénovať, sme síce v medzisezónnom období, ale pracovať sa musí a liga volá“. Baby nasadli na bicykle, chlapci „na svoje nohy“, rozdali sme si GPSkové súradnice a išli sme na to. Ja som mal zo začiatku nohy, ako mramorové podstavce, ale pri mladých športovcov som omladol a ak by sme neskončili náš cca 8kilometrový beh, tak určite by ma museli zastaviť, aby som nevzlietol 🙂 Neviem, či za tým netreba hľadať „doping“ v podobe čerešní, ktoré priamo zo stromu putovali do našich úst a zažívacieho traktu, ale mám pocit, že viacerí spomínali niečo o pohone na bioplyn 🙂
Po kardio tréningu sme stále nemali dosť a k slovu prišli ďalšie basketbalové hrádky, ako škôlka, či povestná basketbalová vypadávaná „badalóna“. Pri týchto na presnosť a koncentráciu zameraných hrách, sme si užili kopec zábavy, smiechu a radosti. Hlavne nám mužom, stačilo ozaj málo: vyliať z basketbalovej súťaže babu, basketbalistku a naše ego krásne rástlo až do neopísateľných výšin. Ale tak je to správne, tak to má byť a kedy, keď nie pri takýchto „nevinných hrádkach“ si nezvyšovať mužské sebavedomie, však?.
Po skvelom manželkinom obede, dobrej jahodovej pene a káve, sme narýchlo zrekapitulovali dva krásne dni, pospomínali na najzaujímavejšie víkendové príbehy, kde jasne na čele bola story „zliatej“ svadobnej nevesty, ktorú uniesli svadobčania do baru. Potom padlo niekoľko návrhov na ďalšie stretávky a zrazu náš dom osirel. Autá plné mladých a krásnych ľudí odišli za ďalšími povinnosťami do blízkeho, či vzdialenejšieho sveta…Lúčenie bolo milé a dojímavé. Myslím, že takéto scény sa nedajú opísať a už vôbec nie precítiť cez novodobé komunikačné technológie, ako sú: Fb, Skyp, Viber, či Pokec. Jednoducho treba to zažiť a precítiť…
Už teraz sa teším na ďalšie pokračovanie tohto víkendu a šípim, že by to mohla byť predvianočná charitatívna akcia Vianočný trojboj volejbal-basket-futbal, ktorú organizujeme pre decká z DSS v Giraltovciach. Verím, že teraz už viete prečo mám rád veľa topánok v našom dome…
Miro Mackulín, VY/penený mentalista 🙂
