Naše, Nielen Tenisové Paradoxy – CHCE TO ZMENU.
Obdivujem všetkých, ktorí venujú svojim ratolestiam čas, energiu a peniaze, aby sa mohli venovať svojmu milovanému športu. Občas to síce je o napĺňaní vlastných rodičovských ambícii cez nášho syna, či dcéru, ale… určite to za pokus stojí. Ja sám som tým ako otec dvoch dcér-basketbalistiek, tanečníc, krasokorčuliarok a parkúrových jazdkýň zažil a precítil. A úprimne poviem, ako rodičia to nemáme ľahké.:) Na druhej strane poučený aj vlastnými skúsenosťami, vyzývam všetkých, aby sme rešpektovali originalitu každého športujúceho dieťaťa, pričinili sa spolu s trénermi o ich harmonický rast a veci, ktoré môžeme zmeniť, zmeňme. Rešpektujme to, že všetko sa mení a vyvíja, to čo sme prežívali my, ako deti-športovci, už dávno neplatí, preto nebazírujme a nelipnime na tréningových metódach, technikách a prístupoch spred dvadsiatich rokov a viac načúvajme našim mladým, ktorí nám jasne nastavujú zrkadlo zmeny a progresu aj v podobe nezáujmu, trucu, či ignorácie. Ak to nebudeme rešpektovať a nezmeníme sa, je veľká pravdepodobnosť, že sa sami utopíme v emóciách „nasrdenosti, kritiky a frustrácie“.
Ako príklad uvediem svoju poslednú tenisovú skúsenosť s výchovou mladých talentov.
Pri pohľade na mladých tenistov som videl, do akej slepej uličky nás vedie tradičný „autoritatívno-prikazovaco-výsledkový“ koučing. Na tenisových tréningoch sa hráčky venovali od prvej do poslednej minúty drilu jednotlivých úderov. Každá loptička, či úder bol zo strany trénera okomentovaný. Skoro stále negatívne a v prípade, že aj úder mal kvalitu a požadované parametre, tréner, ako autorita a odborník, to okomentoval vetou: „bolo to dobré, ale…“ a vymenoval niekoľko ďalších možností, ako sa úder, mohol, či mal zahrať. Plne chápem, že tradičný tréner je za svoju prácu platený a je zaužívané, že to hráčom ukáže, či okomentuje. Ale nikto sa asi nezamýšľa nad tým, že čo to robí so sebavedomím mladých hráčov, ktorí sú nútení počúvať komentovanie každého úderu a konštatovanie, že sa to malo spraviť ináč. Aj tu funguje zákon príťažlivosti a platí, že kam zameriavame svoju energiu, to sa zväčšuje, nabaľuje a pridaním patričnej emócie aj zhmotňuje do reálnej podoby. A tak som sa ani nečudoval, že aj pri najmenších tenisových adeptoch ku koncu tréningu sa objavili slzičky, smútok a trápenie. Pohľady rodičov vyzerali zmätene a tak prichádzal ďalší, hoci „nechcený tlak“ z ich strany v podobe „povzbudivých slov“ – POĎ, VYDRŽ, MUSÍŠ, NEFŇUKAJ, ZABER! A tak vedome, či nevedome dieťa sa dostalo pod ťarchu direktívneho dvojzáprahu TRÉNER-RODIČ.
Paradox č.1. CHCEME VYCHOVAŤ ROBOTOV ALEBO SEBAVEDOMÝCH HRÁČOV? Po hodine a pol táto tréningová cesta s názvom: „WIMBLEDONSKÝ SEN“ sa chvála Bohu skončila. Výsledok? Tréning bol pod plnou kontrolou trénera, bez pozitívnej emócie a nechania voľnosti na tvorivé riešenie hernej situácie mladého talentu. Tréner skonštatoval, že musíme ešte viac trénovať, aby sme odstránili slabiny, rodič pritakával a už hľadal ďalšie financie na tréning a dieťa zronené a so zvesenou hlavou chcelo byť čo najskôr v aute, či doma. „Sklonená hlava bola jedinou spätnou informáciou pre trénera a rodiča, ale to si vlastne ani nikto nevšímal, lebo sa to už stalo tradičným po/tréningovým rituálom v rýchlej a uponáhľanej dobe.
A prišiel deň D. Prvý halový turnaj v tejto sezóne. Bol som plný očakávania z pozitívnej atmosféry, veselých deciek a viery, že ma to naplní na dlhú dobu energiou, ktorú v tom predvianočnom zhone strácame.
Už pri vstupe do haly som spozornel, keď správca veľmi dôrazne upozorňoval a poučoval rodičov / často, ako tréner svojho zverenca/, že hala má nový povrch, preto môžu stáť len na malej gumovej podložke rozmeru 1×3m, nevadilo mu, že sa tam tiesni asi 15 uzimených rodičov a divákov. „Do iných priestorov v hale sa ísť nesmie“, znel ďalší jasný pokyn!
A tak nasledoval Paradox č.2. POMOC TOPÍM SA! Deti-tenisti, boli tentokrát hodené do hlbokej a mútnej vody s názvom „tenisový turnaj“, bez trénerov, rodičov, rozhodcov… len tak, mali odohrať zápas. Nikto nemôže tlieskať, nikto nemôže radiť, vlastne správca by bol najradšej, aby nikto ani v hale okrem hráčok nebol. Mali ste vidieť, tie zmätené, smutné pohľady mladých talentov, pýtajúce si pozornosť aspoň mamky, či ocka, lebo nik nablízku nebol…
A tak sa začalo hrať… Prvé oťukávacie údery, prvé vyhrané fiftíny, prvé neúspešné údery, prvé dvojchyby… zatiaľ bez náznaku akejkoľvek emócie, zatiaľ to ustojíme, aj hráčky aj rodičia. A potom to prišlo… Po pár nezdaroch, neúspešných loptičkách prišli prvé emočné výbuchy pod vplyvom stresu, strachu a frustrácie. Najprv tiché šomranie popod nos, prvé krivé pohľady k rodičom, ale pomoc neprichádzala, tréner v hale nebol a hráčky bez jeho povelov hrať predsa nevedia! Keď súperka začala mať poriadne navrch, tak si to odniesla už aj raketa, prichádzali prvé gestá a nezriedka aj tvrdá výčitka smerom k rodičom a poniektorí radšej zdupkali z haly a ušli pred silnejúcou anexiou dcériných výčitiek.
Paradox č.3. TURNAJ MÁ BYŤ RADOSŤOU A NIE UTRPENÍM! Namiesto uvedomenia, že turnaj, súťažný zápas by mal byť sviatkom, odmenou za tréningové úsilie pre hráčov, rodičov, trénerov, skončil sa strohým číselným vyjadrením výsledku 6:2, 6:4. A u víťazov a ich rodičov jemným pohladením nervov a ega. Ale pozor, pred vonkajším svetom to kvôli „slovenskej skromnosti“ radšej neukazujme. Radšej nevyskakovať! Na moju rýchlu otázku: “Kedy potom máme rozvíjať u detí spontánnu radosť a víťaznú mentalitu, ak nie po výhre?, odpovede som sa nedočkal…
Po zápase sme išli to predýchať do miestneho bufetu. Pri čaji a nevodiči aj pri poldeci sme rozoberali videné, snažiac sa o posun k svetlým zajtrajškom. Pri otázkach, či to môžeme zmeniť? Ako k tomu môžu dopomôcť rodičia, funkcionári, tréneri, hráči, všetci zainteresovaní, som dostal trochu prekvapivé odpovede: „Na Slovensku je to tak zaužívané / hrá sa bez koučingu, rozhodcov, v komornej atmosfére,/všade to tak funguje. Buďme radi, že majú tie naše deti vôbec kde hrať. Za všetko zlé, môžu zväzoví šéfovia, oni to tak nastavili. My rodičia sme chudáci a my to všetko musíme ťahať finančne a časovo. Aj by sme trénera vymenili, ale ku komu ísť, keď lepšieho niet“?
Paradox č.4. CHÝBA NÁM SEBAREFLEXIA
A ODVAHA K ZMENE.
Na Slovensku je to tak…Hľadáme výhovorky všade naokolo. Málo
z nás si uvedomuje, že len vlastná sebareflexia a následná zmena nás
privedie k iným postojom, názorom aj výsledkom a emóciám. Som
presvedčený, že len vlastná odvaha vystúpiť z komfortnej zóny, môže
priniesť zmenu k lepšiemu. Hoci nik nám nezagarantuje, že to bude
hneď TOP a naše deti budú olympijskí víťazi. Ale dá nám to skúsenosť,
že sme niečo skúsili, možno aj zmenili a môžeme to minimálne porovnať,
s akými pocitmi a emóciami končíme tréningy, zápasy, turnaje. V akej
atmosfére prebiehajú súťaže a aká je rovnováha medzi vynaloženým
časom, energiou, peniazmi v porovnaní s emóciami, radosťou a
šťastím.
Čo vy na to? Ako to vidíte vy? Dá sa aj v dnešnej dobe vychovať hráč, kde pozitívne emócie budú prevládať? Aké zmeny to chce? Kto a čo sa musí zmeniť?
Myslím, že to je oveľa širšia téma, aktuálna nielen pre tenis…
Často mám pocit, že doma, na Slovensku má väčšiu váhu slovo zo zahraničia, ako to naše, preto, ako záver použijem slová hokejového trénera Luďka Bukača ml., ktorý prednášal trénerom a rodičom v Trnave: „Ak chcete vychovať úspešného hokejistu, najskôr z neho musíte urobiť dobrého človeka. V konečnom dôsledku je jedno, či bude dieťa hrať hokej, alebo hrať na husle. Dôležité je, aby bolo šťastné. Len zo šťastnej a emotívne silnej osobnosti môže vyrásť hviezdny hráč. Zasahovanie do tréningového procesu a kritizovanie detí je to posledné, čo by mali rodičia a tréneri robiť. My sa snažíme deti mentorovať, neustále im prikazujeme čo a ako majú hrať. Ale deti sa učia prirodzene a mali by mať určitú slobodu, ktorú u nás /Česko-Slovensko/ nemajú a to je najväčší problém. Hráči vychovávaní v slobodnom a tvorivom prostredí sú emočne nastavení, že na seba dokážu prevziať zodpovednosť a rozhodovať zápasy. A nerobia si z toho zbytočne ťažkú hlavu“.
PS: Keď som dokončil tento blog, ozvala sa nám známa a pozvala nás na vianočný koncert žiakov Základnej umeleckej školy. Samozrejme, pozvanie sme prijali a urobili skvelú vec, parádne sme vystúpili z „uponáhľanej zóny“ predvianočného zhonu a pri sledovaní jednotlivých vystúpení som pochopil, ktorým smerom sa máme uberať aj v športe, pri výchove mladých. V sále sa tiesnilo asi 500 vďačných divákov, rodičov, starých rodičov, súrodencov a ďalších fanúšikov hudby, tanca a spevu. Koncert sa niesol v znamení sloganu: „HĽADÁ SA HVIEZDA“. Vystúpilo množstvo deciek vo veku 7 až 15 rokov. Celé dve hodiny diváci boli svedkami parádnych, ako som už spomínal speváckych, tanečných a hudobných výkonov, začínajúcich „hviezdičiek“. Videli a počuli sme výkony od krásne detských nedokonalostí, až po ozaj virtuózne kúsky, za ktoré by sa nehanbil ani Marián Čekovský. Dokonca bola aj porota, ktorá slovne ohodnotila každý výkon. A verte, bolo to o povzbudení do ďalšej práce, ocenení skvelého výkonu a vyzdvihnutí individuálneho majstrovstva.
Ozaj, ako málo stačí, aby všetci, účinkujúci, učitelia, rodičia, či náhodní diváci prejavili pozitívne emócie umocnené aj slzičkami. Avšak, boli to slzy radosti a šťastia, keď tvrdá práca mladých umelcov spolu s trpezlivosťou dospelých, prináša takéto ovocie. Ja vám všetkým za tento skvelý zážitok a hlavne inšpiráciu pre našu športovú obec srdečne ďakujem. A dobrá správa je, že ten pozitivizmus, nadšenie, radosť a lásku máme v sebe všetci, len z rôznych príčin a dôvodov ju ne/viem prečo ukrývame hlboko v sebe, pod rúškom rôznych masiek. A to je veľká škoda… Ja verím, že sa to zmení…
Miroslav Mackulín, mentálny kouč-inšpirované životom
