201:16 TÁÁÁK, TOTO SME TU EŠTE NEMALI… alebo stav slovenského ženského basketbalu v roku 2023
Od začiatku tohto ročníka pozorne sledujem bláznivé výsledky našej veľkolepo pomenovanej NIKE extraligy basketbalistiek. Ak je niečo extra, tak som od malička mal zafixované, že hlavne v športe by to malo súvisieť s top kvalitou, skvelou úrovňou výkonu. Som presvedčený, že pred desiatkami rokov za starej éry VSS, LOKY, Ružomberka, Good Angels to asi aj tak bolo. Hrať extraligu v akomkoľvek športe by mala byť výsada, česť, podložená kvalitou hráčov, trénerov, súperov, rozhodcov, infraštruktúry, len tak to celé dáva zmysel smerom k reprezentácii Slovenska…
Pred týždňom som organizoval prednáškové turné POZITÍVNY KOUČING TOUR, kde hosťom bol skvelý atletický tréner Matej Spišiak, okrem iného tréner olympionika Mateja Tótha a tiež fanúšik basketbalu. Pri jednej z debát padla reč aj na neskutočné veľké rozdiely v skóre v našej ženskej basketbalovej lige. Len smutne sme skonštatovali, že teraz je taká doba, kde ligu hrajú skôr „basketbalové krúžky“, ako profi tímy, samozrejme česť výnimkám, ktoré stoja na druhej strane barikády a vďaka ktorým toto ne/lichotivé skóre narastá. Netušili sme, že o pár dní, príde zápas s rekordným rozdielovým skóre 201:16 v podaní Slávie Banská Bystrica vs. Trenčína, ktorý prekonal doterajší rekord z roku 1999 Ružomberok – Levice 182:32.
Všetko to zaváňa senzáciou a vzdaním veľkej poklony pre hráčky Slávie Banská Bystrica na čele s trénerkou Zuzkou Žirkovou, ale na strane druhej nastavuje zrkadlo všetkým, ktorí vidia, či cítia, že toto nie je tá správna cesta, po ktorej by sa mal slovenský basketbal uberať, či?
Možno nás bude zaujímať otázka, ako k tomu vôbec mohlo dôjsť, že výsledok zápasu a rozdiel v skóre je priepastných 185 bodov, ktorý patrí k svetovým unikátom a s istotou vieme povedať, že za tým asi nie sú ani stávkové gangy 😊
Trénerka Žirková so svojimi babami v priebehu pár dní ochutnala na vlastnej koži basketbalové poníženie, peklo a silu európskeho súpera KANGOEROES MECHELEN, keď skóre v neprospech „púm“ priebežne rástlo z 2:20 na polčasových hrozivých 26:60 a všetci účastníci tohto „basketbalového zájazdu“ sa svorne modlili, aby polčas, či zápas basketbalového vyzliekania bystričaniek sa rýchlo skončil. Zuzka k tomu povedala: „Pre všetkých to bola škola, ako sa má hrať basketbal, veľmi jednoduchý a rýchly. Nedokázali sme sa vyrovnať s ich agresivitou. Bolo nádherné pozerať sa na ich hru, nedalo sa im nič vyčítať. Nechali sme ich naštartovať veľmi jednoducho a tá ich úspešnosť streľby bola len čerešničkou k tej ich hre. My nie sme očividne zvyknuté na takéto tempo a tým pádom naša strelecká úspešnosť klesá.“
Preto sa netreba čudovať, že ak sa vám po takomto „poučnom zápase“ pripletie pod nohy nováčik z Trenčína v našej lige, tak všetku tú nahromadenú energiu, frustráciu, či neopísateľnú túžbu dokázať všetkým, že my predsa basketbal hrať vieme, pretavia hráčky do rekordného zápasu, na ktorý sa bude ešte dlho spomínať…Ochutnali basketbalové nebo?
Hráčky Slávie si išli za svojim cieľom, len s tým rozdielom, že v koži bezbranných jahniatok neboli ony, ale ich mladé a vystresované súperky z Trenčína. Ku cti im slúži, že nenechali nič na náhodu, hrali až do konca, súpera, ktorý nemal a nehádzal biely uterák na znak kapitulácie na palubovku, neľutovali, nepodceňovali, nespravili zo zápasu ešte väčšiu frašku, ako sa na prvý, či druhý pohľad môže zdať… To čo sa naučili zo zápasu s Mechelenom praktizovali v domácom zápase a dali šancu súperovi na učenie sa…
Je na mieste otázka na zamyslenie pre nás všetkých a hlavne pre kompetentných, či je to ok, že v slovenskej basketbalovej extralige hrajú tímy s takouto rozdielnou výkonnosťou?! Či stojí zato, že dve-tri slabé družstvá doplnia našu basketbalovú karavánu aspoň na osem, nech sedia počty? Alebo si myslíme, že stojí za pokus mladé dievčatá hodením do hlbokej basketbalovej vody spraviť výberové konanie na povýšenie do radu „basketbalových extraligistiek“, a tie ktoré sa neutopia sú tam? Alebo je za tým len ambícia jednotlivcov a ich nenaplnené detské sny, či túžby hrať ligu a ak sa nám to nepodarilo ako hráčom, tak si to splníme ako rodičia, majitelia, sponzori?
Pracujem s desiatkami, či stovkami mladých hráčov a viem, že to nikto z týchto hráčov nepovie nám dospelým, rodičom, trénerom, funkcionárom, že sa nám to nepáči, že to nezvládame, že naše chrbty už nevedia uniesť ťažké batohy s prehrami a tak upadá naše sebavedomie, naša túžba športovať a na míle sme vzdialení od radosti, ktorú by nám mal šport prinášať… Viem, doba keď sme vonku, v zime, v lete, daždi, snehu sa hrali, skákali, behali je dávno za nami. Mám pocit, že vytvárame umelo zlaté klietky, či nepodarené inkubátory, ktorými chceme zmeniť, zvrátiť nelichotivý stav nášho športu. A pritom teplá voda, či koleso už boli vymyslené, stačí len otvoriť oči…
Viem, že my dospelí, tréneri, budeme mať veľa protiargumentov, prečo je fajn, aby mladí boli ostaršovaní, ochutnávali ťažké zápasy dospelých. Áno, pár jedincov to možno aj zvládne, prežije, ale tiež viem, že väčšinu to zloží. Prídu zranenia nielen na fyzickom tele, ale hlavne na Duši, s ktorým sa musia vysporiadať len oni sami a do ďalšieho života si odnesú len traumy.
Preto moja výzva k nám dospelým, ak máme radi naše deti, mladých športovcov, pri ich raste a napredovaní riaďme sa tým starým a dobrým: „Dvakrát meraj, raz rež…“, aby sme to neskôr keď už bude neskoro neoľutovali.
Miro Mackulín, inšpirované životom…
