Ako chutí legionársky chlebíček vo Francúzsku…
z pera Miriam Mackulínovej
Rozhodla som sa napísať vám prvý článok po mojom mesačnom pobyte vo Francúzsku. Pôsobím v Normandii, čiže skoro úplne hore na severe v prímorskom meste Cherbourg, ktoré je známe ako ´´mesto mora´´, keďže tu majú strašne veľa prístavov, akvárií, múzeí zameraných na ponorky a lode a podobné veci. Čiže vo voľnom čase sa rozhodne nenudím, ale spolu so spoluhráčkami objavujeme krásy tejto krajiny.
Musím sa priznať, že pred podpisom zmluvy som netušila do čoho idem. Nikdy som vo Francúzsku nehrala, takže som čerpala z informácii, ktoré mi poskytli spoluhráčky zo Slovenska. Musím povedať, že za mesiac som veľmi príjemne prekvapená, či už basketbalom, spoluhráčkami, mestom, ako aj ľuďmi s ktorými prichádzam do kontaktu. Prezident a tím ľudí okolo klubu sa mi denno denne snažia spríjemniť môj pobyt a poskytnúť mi všetko, čo potrebujem. Samozrejme nefunguje tu to tak, že čo si zapýtate aj dostanete, ale skôr, o čo pekne poprosíte, to sa vám snažia okamžite dodať. Niekedy to ich ´´okamžite´´ môže trvať aj týždeň, ale oceňujem ich snahu 🙂 Musím poklopať, že zatiaľ mi tu absolútne nič nechýba.
Samozrejme som si zo začiatku musela zvyknúť na ich zvyky a mentalitu. Prvá vec bola, že majú na všetko čas. Keď máme napríklad meeting o 4 poobede a asistent klubu, ktorý ma naňho vezie autom, ide ešte o 3:45 na kávu a absolútne nechápe moje nervózne podupkávanie nohou a pozeranie na hodinky. Druhá vec bola ich spôsob zvítavania sa. Pri zvítaní ( aj niekoľko krát do dňa) je tu zvykom dať každému pusu na obe líca. Na Slovensku sa to väčšinou robí pri predstavovaní, prípadne ak človek niekde odchádza. Tu sa to robí niekoľkokrát do dňa, stále keď sa vidíte, stále keď odchádzate. Skúste si predstaviť moje prekvapenie na prvom tréningu keď som videla sa takto zvítavať 10 hráčok s trénerom, medzi sebou, s asistentom, s tetou upratovačkou, s pánom, čo sa stará o halu a s ďalšími mne neznámymi ľuďmi. Dokonca som musela začať chodiť o pár minút skôr na tréning, aby som sa stihla s každým zvítať Ďalšia vec, ktorá mňa osobne veľmi prekvapila ( a dovolím si tvrdiť, že som už, čo to precestovala ) je spôsob ich stolovania. Namiesto dezertu jedia syr, palacinky na sladko si robia tak, že si na nich posypú kryštálový cukor, pečivo zásadne nekrájajú, ba ani ho nedávajú na tanier. Bageta ( dlhá ako pouličný stĺp) si tróni len tak hodená na stole a každý, kto chce si odtrhne a zase ju vráti spať na stôl. Iný kraj iný mrav 🙂 Čo sa týka kuchyne, mne osobne vyhovuje neuveriteľne, keďže je to mesto mora, všade sa podávajú morské plody, ryby a podobné veci, ktoré tvoria 70% môjho jedálnička . Zvyšných 30% tvorí čokoláda 🙂
Čo sa týka basketbalu, trénuje sa tu zatiaľ veľmi intenzívne. Tréningy sú 2× do dňa. Už sme sa presunuli z tej kondičnej časti na čisto basketbalovú. Aj v tomto sú francúzi veľmi špecifický. Prvý tréning začína o 11:45 a končí o 13:45 a druhý začína o 20:00 a končí 22:00…čiže niekedy sa stáva, že odchádzam z haly o pol 11 v noci a doma po 10 minútach tvrdo zaspím. Basketbal je tu o dosť agresívnejší, ako doma na Slovensku. Rozhodcovia tu púšťajú dosť tvrdú hru. Po každom jednom zápase si počítam modriny a odreniny, ale samozrejme to k tomu patrí. Ďalším rozdielom je, že rozhodcovia sa tu s vami počas zápasu absolútne nebavia. Na Slovensku vám občas uštedria nejakú poznámku, alebo pokývanie hlavou. Tu vám nepovedia ani slovo. Oni sú autorita a nemá význam s nimi polemizovať. Veľmi dobrá skúsenosť:) Komunikácia je zatiaľ pre mňa náročná. Keďže môj druhý jazyk (anglický) je už takmer ako môj rodný, tak som automaticky naučená odpovedať a komunikovať najmä v ňom. Francúzi však veľmi neradi komunikujú po anglicky, aj napriek tomu, že ho ovládajú. Dovolím si tvrdiť, že po mesiaci už rozumiem takej bežnej hovorovej franine bez problémov a dokážem už viesť aj takú ľahšiu konverzáciu. Teraz ľutujem, že som na strednej škole na hodinách franiny nedávala väčší pozor. Ale človek sa učí na vlastných chybách. Tak isto som presvedčená, že keď som teraz ´´hodená do vody´´ neostáva mi nič iné iba plávať, čiže v mojom prípade hovoriť, čo je lepšie ako 10 rokov ´´školskej´´ výuky jazyka. Klub mi zabezpečil jazykovú školu, za čo som im veľmi vďačná.
Som veľmi milo prekvapená, že či už tréner alebo spoluhráčky, komunikáciu vyslovene vyžadujú. Nikto sa po zápase neuráža a nejde bez slova domov, ale radšej si v šatni sadneme a rozprávame sa. Prípadne má každá rozhovor s trénerom po zápase v autobuse. Samozrejme niekedy riešiť všetko naraz s horúcou hlavou nie je najlepšie, ale podľa mňa je to milión krát lepšie, ako si nejakú krivdu odniesť v sebe a byť urazený ešte týždeň a potom vybuchnúť . Tréner nás tu vyslovene tlačí do komunikácie, či už na ihrisku, alebo mimo neho. Občas tá komunikácia je v čistej francúžštine a ja nemám šajnu o čo tu ide, ale hlavné je to, že sa rozpráva. Ticho a urazené tváre sú podľa mňa horšia alternatíva, ako francúzske bľabotanie 🙂
Na začiatku sezóny som dostala od prezidenta ponuku trénovať družstvo malých chlapcov do 13 rokov. Musím povedať, že vďaka ním je moja franina každým týždňom lepšia a lepšia. Za každou francúzskou vetou ktorú poviem sa ozýva potlesk a nadšené tváre, ktoré ma posúvajú dopredu 🙂 Úsmev na mojej tvári sa objavuje aj po tom, keď vstúpim do haly a chlapci ma privítajú jednoduchým, ale krásnym ´´ hey Mimi, how are you? everything good? ´´ 🙂 A to v prvý týždeň nevedeli ani jedno slovo 🙂 Takže sa učíme navzájom.
Moja sezóna odštartuje o týždeň prvým zápasom na pôde súpera, kde ´´moje´´ družstvo ešte ani raz nevyhralo. Opäť mám pred sebou novú výzvu a rada vás budem informovať o tom, ako to dopadlo 🙂 Au revoir priatelia 🙂
