Ako chutil šláger ženskej basketbalovej ligy…
Už samotný názov „ŠLÁGER“, nesie v sebe zaujímavý náboj, plný napätia, vzruchu, rivality, ale aj dobrého športu, zábavy, fanúšikovských emócii a na konci slastnú chuť víťazstva, či naopak trpkú chuť prehry…
Myslím si, že každý, kto sa v sobotu ponáhľal z blízka, či zďaleka do koniarne na tento prestížny zápas sa tešil na nevšedný zážitok plný krásnych akcii, individuálnych výkonov, streleckých kreácii, zápasových zvratov a emotívnych reakcii trénerov, či fanúšikov.
Prečo také smelé očakávania? Lebo sa stretli historicky dva najlepšie tímy našej súťaže, ktoré o hlavu až dve prevyšujú našu basketbalovú súčasnosť a ich posledné ligové, či pohárové zápasy hovorili o vrcholnej forme. Navyše, všetci mali v živej pamäti ich prvý tohto sezónny zápas v Ružomberku, kedy domáci tím prešustroval sľubný náskok a nedotiahol zjavne vyhraný zápas do víťazného konca. V sobotu jediné čo bolo v opačnom garde, bolo to, že po náročnom zápase a cestovaní neboli hráčky GA, ale domáce hráčky Ružomberka…
Ako to všetko skončilo, už vieme…rýchlu odpoveď nám dal už priebeh prvého polčasu a výsledok hovorí jasnou rečou. Rozdiel medzi očakávaniami a realitou bol veľký a také bolo aj sklamanie, či naopak radosť v domácom resp. hosťujúcom tíme. Uhol pohľadu na tento jasný výsledok môže byť rôzny a poďme sa naň pozrieť cez priezor zainteresovaných aktérov, ale aj nezainteresovaného pozorovateľa…
Z pohľadu hostí to bol jednoznačné vydarený zápas a vyhrať rozdielom 30-tich bodov sa nedá nazvať ináč, ako „good job“. Tréneri hostí dokonale prečítali útočnú hru súpera a ušili „hermetickú“ obrannú hrádzu, proti ktorej sa domáce nevedeli presadiť ani kolektívne ani individuálne. Zo strany hráčok GA to bol výborný kolektívny výkon, ktorým si pozdvihli sebavedomie pred ťažkým dvojzápasom v eurolige.
Z pohľadu domácich to bol veľmi náročný zápas nielen po stránke fyzickej, ale hlavne psychickej, keď veľmi skoro zistili, že to čo fungovalo v zápasoch s ťažkými súpermi, naposledy s Kurskom, zrazu nefunguje. Domáce hráčky boli mnohokrát postavené pred neriešiteľné úlohy a „vďaka súperovej obrane“ museli zakončovať z netradičných pozícii. Navyše, ak nefunguje telo, ktoré s každým neúspešným streleckým pokusom oťažieva, jedinou záchranou je hlava a mentálna húževnatosť. Bohužiaľ, v sobotu snaha o túto „záchrannú vestu“ fungovala veľmi slabo a krátko, lebo hráčky GA boli pripravené aj na túto alternatívu a každá hráčka GA, ktorá nastúpila nedovolila obliecť svojej protihráčke túto záchrannú pomôcku a tak sa verní a oddaní fanúšikovia začali nespokojne mrviť na svojich sedadlách už počas prvého polčasu…Hoci povzbudzovali neúnavne, nebol to tiež ich vrcholný výkon a tak jediné splanutia vášní im paradoxne spôsobovali svojimi nepresnými verdiktmi rozhodcovia, ktorých sme veľakrát pristihli v situácii, že oni sa „pasujú“ do hlavných úloh tohto zápasu na rozdiel od hráčok, ktorým sa do tejto úlohy nejak nechcelo…Z pohľadu faulov, prerušovania hry a „iného videnia sporných situácii“ mali rozhodcovia návrh a tak tento zápas sa nemohol páčiť divákom, ani samotným aktérom. Ak hovoríme, že tieto dva tímy hrajú európsky basketbal, tak bohužiaľ v tomto zápase rozhodcovia „kopali len okresnú ligu“, navyše, ak jeden odpískal hlúposť, druhý sa to snažil kompenzovať ešte väčšou koninou, na škodu veci. Uznávam, že chceli mať od prvej chvíle zápas pod kontrolou, ale svojou precitlivenosťou dosiahli pravý opak, ale aj to treba vedieť, však?
Mal som možnosť toto stretnutie vidieť a počúvať komentáre starších basketbalových divákov, ktorí si toho z našej basketbalovej minulosti veľa pamätajú. Až na zopár invektív smerom k hráčkam mi neostáva nič iné, len s ich konštatovaním súhlasiť. Už v priebehu prvého polčasu skonštatovali, že súčasný ženský basket sa začína uberať zlým smerom z hľadiska divákov. Začína sa veľmi kopírovať mužský štýl, ktorý je veľmi tvrdý a kontaktný. Tréneri sa skautingom a videoanalýzou zameriavajú na precízne obranné, deštruktívne úlohy, ktoré paralyzujú útok súpera. Veľmi sa taktizuje, herné systémy bránia hráčkam ukázať ich kreatívny potenciál a tak hra je častokrát „bojiskom“, nie miestom na oku lahodiacu hru. Potom je to všetko v akomsi kŕči a napätí, vytráca sa ženskosť, ladnosť pohybov a „dámska gracióznosť“. Samozrejme starí „harcovníci našli“ aj vinníka. Je ním amerikanizácia a „zabili“ to konštatovaním, že odkedy hráčky nosia dlhé trenírky, tak mužské oko stratilo akúkoľvek motiváciu pozerať sa na ženský basket, lebo keď aj nevideli v minulosti peknú hru, tak sa pokochali na ženských zvodných krivkách a krátkych trenírkach „bikinkového strihu“…
Čo k tomu dodať? Asi len to, že šláger z hľadiska vyrovnanosti, pekných kombinácii, či kreativity sa nevydaril podľa očakávania. Ale aj takúto podobu má šport, raz je pekný, atraktívny, inokedy utrápený, premotivovaný, pretaktizovaný, treba rátať so všetkým…Je nad slnko jasné, že tieto dva tímy musia začať rozmýšľať o budúcoročnej sezóne a o súťaži, ktorá ich prichýli. Naša liga im už nemôže poskytnúť to, čo potrebujú, prerástli ju…Treba veriť, že samotný zápas oba realizačné tímy „strávia“ pre dobro veci, pre dobro tímového napredovania. Je treba zablahoželať hráčkam a trénerom GA a veriť, že aj tento zápas im pomôže v ďalších náročných zápasoch euroligy z pohľadu skúsenosti, sebavedomia, motivácie, húževnatosti, postoja, lebo okrem dobrej obrany a taktiky budú práve tieto veci rozhodovať o ich ďalšom bytí, či nebytí v tejto náročnej súťaži.
Domáci tím, verím, že aj túto naoko ťažkú prehru „rozdýcha“ bez emócii, rozumne rozanalyzuje nielen tento zápas, ale aj ich doterajšie úspešné európske účinkovanie, či viaceré tesne prehry. Chcem vyzdvihnúť, že tréner domácich sa „neskrýval“ za únavu, ktorá bola určite veľká a mohla byť jeho hlavným obranným štítom. Doľahla hlavne na staršie a vyťaženejšie hráčky, ale snažil sa o racionálnu pozápasovú analýzu dôvodov prehry, keď okrem iného spomenul, že mladé hráčky sa musia šance chytiť razantnejšie. Z môjho pohľadu mentálneho trénera viem, že hrať takýto zápas je výzvou každej hráčky a za pomerne jasného stavu mohol tréner dať mladým hráčkam väčší časový priestor. Aj napriek prehre, by táto skúsenosť bola neoceniteľnou skúškou dôvery, o ktorú by sa mohol oprieť v ďalších zápasoch. Hráčky by ju minimálne splatili tým, že by rezkejšie ponaháňali rozbehnutého súpera a tiež by sa „nespreneveril“ filozofii klubu, že uprednostňujú slovenskú cestu postupného zapracovávania mladých hráčok. Kde inde, ak nie v takýchto ťažkých zápasoch majú naberať skúsenosti a posúvať svoju výkonnosť…
Hovorí sa, že „odvážnemu šťastie praje“ a takéto riziko patrí k nástrojom ambiciózneho a nebojácneho trénera, ktorého dobrý úmysel určite aj v prípade prehry pochopia a podržia fanúšikovia, či klubový funkcionári. Za príkladom poďme rovno do NBA, kde teraz žiari mladý hráč KNICKS Jeremy Lin, ktorého tréner D´Antoni sa nebál vytiahnúť napriek tomu, že hrával minimálne a teraz s priemerom 26,8b na zápas ťahá so svojim tímom sériu víťazstiev.
Že nie sme v Amerike, ale na Slovensku? Práve preto! Kto nesníva, ten nežije a nevíťazí…
Miro Mackulín mentálny tréner a kouč www.mojkouc.com
