Americké dobrodružstvo a slovenská realita…
Bolo to ozaj silné, vzrušujúce, poučné a verím, že aj touto formou sa budem môcť deliť so všetkými, ktorí o to budú mať záujem…
Ale poďme k basketbalu. Byť v USA, v San Antóniu a mať možnosť zhliadnuť zápas NBA, tak takú príležitosť som si nemohol nechať ujsť. Domáci zápas a tímy SAN ANTONIO SPURS vs. MINNESOTA TIMBERWOLVES garantovali najvyššiu kvalitu a zážitky. Ani pomerne vysoké vstupné ma neodradilo, lebo som tušil, že to bude veľké. V zámorí som predtým bol aj na zápase NHL, takže akú takú predstavu som mal, ale toto predčilo všetky moje najsmelšie očakávania.
Teraz budem chvíľu písať a preháňať, ale verte, ďaleko od pravdy nebudem 🙂 Amerike sa nie nadarmo hovorí, že je zemou, kde sa plnia sny a túžby. Je krajinou neobmedzených možností, biznisu, extravagancie a hojnosti. Ja dodávam, že aj prehnanej „veľkosti“. Veľkosti všetkého druhu a rozmerov. Majú tam neskromne veľké autá, ktoré majú veľkú spotrebu, porcie jedla, poháre koly sú abnormálne veľké, o výškových budovách škoda mlčať, o sebavedomí a pohodlí tiež, no a výsledkom tohto konzumného života sú aj obézny ľudia a opäť sme pri slove veľký, s veľkými zadkami. Toľko obéznych ľudí na meter štvorcový nenájdete nikde. Až tam som si uvedomil, že preto top športovci z NBA, NHL, amerického futbalu, sú nedostižnými idolmi týchto ľudí a preto táto show okolo…
Som presvedčený, že celý ten športový biznis je výsledkom systémových krokov a opatrení a hlavným krédom tohto biznisu je: dajte ľuďom chlieb a hry. Na prvom mieste je biznis, veľkolepá show pre sponzorov, divákov a média. Všetko je podriadené týmto atribútom a samotný šport a výsledky sú vedľajším produktom, hoci tiež nie zanedbateľným. Preto každý tím má svojich miláčikov, svoje športové idoly, na ktorých sa ľudia chodia pozerať, ktorí majú svoje osobné príbehy a na ktorých klub stavia svoju identitu a tradície.
Hala AT&T, ktorá ma kapacitu 18 000 divákov je jedno skvostné umelecké dielo, so všetkým komfortom a efektivitou, ktorú táto masa ľudí potrebuje k bezproblémovému servisu a zážitkom. Mám na mysli infraštruktúru, parkovanie, zázemie s občerstvením, predajom suvenírov a rôznych miest na sprievodné aktivity. Bolo úžasné sledovať, ako vás v prvom bloku zásobia občerstvením s mexickým nádychom, tak vás upútajú dresmi, tričkami, loptami a suvenírmi a to takou formou, že nič si nekúpiť sa nedá a potom vás usadia do pohodlných kresiel s výhľadom na palubovku, kde vás opäť obskakujú občerstvovací zriadenci a show sa môže začať…
Myslím, že som mal šťastie na zaujímavý a atraktívny zápas, kde ¾ zápasu to bola basketbalová exhibícia a prezentácia útočného štýlu na všetky spôsoby. V tejto fáze zápasu bol hlavným hrdinom DJ, ktorý každý útok domácich „okorenil“ neskutočnou „vypaľovačkou“ a dostával hráčov a divákov do vytrženia, lebo opakujem, hráči hrali pre divákov a myslím aj slovenské televízie, aby si mali z čoho vybrať zaujímavé momentky do frajerov na záver športových správ. Celkom som im uveril, útoky sa striedali na jednej aj druhej strane, hráči triafali koše s neomylnou ľahkosťou a bolo vidno, že všetci sa bavia. Rotácia hráčov bola ukážková a oddychové časy boli brané nie preto, aby tréneri hráčov upozornili na chyby, či zmenu taktiky, ale preto, že usporiadatelia mali pripravené rôzne súťaže a nechceli divákov ochudobniť a ďalšie zážitky. Nepreháňam, keď poviem, že prvý polčas bol atraktívny basketbal len doplnkovým programom ostaných aktivít…
V druhom polčase na konci tretej štvrtiny na seba obrazne povedané „tréneri žmurkli“ a povedali, ideme aj brániť a rozdáme si to, kto bude lepší, vyhrá. A vzrušujúca dráma záverečnej štvrtiny mohla začať a svoje majstrovské umenie divákom predvádzali domáce esá: Tony Parker, Manu Ginobili,Tim Duncan a na strane súpera Ricky Rubio, Nikola Pekovic a Kevin Love. Prieniky malého Parkera boli drzé, ostré ako žiletka, prihrávky Rikyho Rubia mali oči a milimetrovú presnosť, prefíkanosť starého lišiaka Ginobiliho nepoznala hraníc a svoj strelecký exhibicionizmus so 42 bodmi predviedol Kevin Love. Mal som pocit, že bodový nástrel tuším 117:110 bol tak samozrejmý, ako naše dýchanie a umocňoval len atmosféru ktorá tam vládla. Samozrejme, bol som unesený touto atmosférou, ktorá vládla v hale, napriek časovému posunu a našej ešte nedostatočnej aklimatizácii a dlhej. Ale nedalo sa prehliadnuť, že rozhodcovské verdikty hráči prijímali s absolútnou pokorou, aj božsky Tim Duncan, ktorý pomerne rýchlo nazbieral tri fauly, neprotestoval. Ak hráči mali potrebu sa na niečo opýtať, stalo sa. Bez „emočného extempore“, všetko sa skončilo úsmevom a podaním rúk. Zaujímavé bolo sledovať správanie a počínanie hlavných koučov a ich štyroch asistentov, hlavne počas time-outov, ktoré trávili skoro pod vlastným košom a pri pokojnej komunikácii v kruhu strávili asi 70% času. Až potom sa k hráčom vybral kouč a pokojným tónom im zvestoval pár rád do ďalšej časti zápasu. Po skončení zápasu to bola jedna veľká ďakovačka všetkých zúčastnených aktérov a vzájomný rešpekt vyjadrený hráčmi potľapkaním a spoločným odchodom do šatní. Je vidno, že si vážia jeden druhého, prácu, ktorou rozdávajú radosť a zarábajú astronomické sumy. Napriek únave som sa nedokázal ubrániť porovnávaniu tejto americkej skúsenosti a slovenskej realite.
Prečo sú všetci aktéri zápasu takí pohodoví, až dobroprajní? Oni nehrajú o body, o postavenie v tabuľke o tituly o peniaze? Vážení, omyl! Hrajú o oveľa väčšie peniaze! Prečo na jednej strane je skvelá atmosféra, krásne akcie, pokojná komunikácia, rozvaha a keď to konfrontujeme so slovenskou realitou, tak v drvivej väčšine sa stretávame s diváckou neprajnosťou, nedôstojnou komunikáciou, agresívnou gestikuláciou, stresom, nervami na prasknutie, kritikou všetkého a všetkých… Niekde z hora mi prišla odpoveď… zrejme oni tým všetkým už prešli, preskákali si dobré aj zlé a dospeli k záveru, že nervozitou, stresom, málo bodmi, nízkou atraktivitou zápasov, emočnými výbuchmi, kritikou rozhodcov si sami podkopávajú nohy, sami sa ochudobňujú, lebo na takéto zápasy im diváci nebudú chodiť a nebude zisk, nebude sa o čo deliť… Hneď po návrate som si s radosťou prečítal o exhibičnom zápase mužských basketbalových hviezd VÝCHOD vs. ZÁPAD, kde všetci účinkujúci, organizátori, hráči, tréneri si pochvaľovali atmosféru, divácku kulisu a samotný zápas. Padlo veľa bodov, hráči aj diváci sa bavili, čo je hlavný cieľ športu, zápasu, nielen toho exhibičného.
Viem, že žijeme pre šport ťažkú dobu…Ale to nie je výhovorka na to, aby sme sa basketbalom nespájali, aby sme divákov aj sebe nezabávali. Práve naopak, teraz už vieme aj u nás pripraviť takéto žičlivé prostredie, ako sú zápasy v Steel Aréne počas euroligových zápasov Good Angels, či mužskej exhibície. Žeby svetlo, hoc aj na konci tunela? Som presvedčený, že toto je tá správna cesta…prestaňme sa brať príliš vážne, prestaňme riešiť „žabomyšie“ nič nehovoriace vojny a poďme si užívať a brať každý zápas ako odmenu, ako sviatok, kde oslávime celotýždňovú drinu.
Veď nikto by nebol rád ak by sa jeho narodeninová párty zvrtla na jednu veľkú prekáračku medzi pozvanými hosťami. Všetci chceme aby to dopadlo čo najlepšie, aby bola uvoľnená a fajn atmosféra, každý aby sa cítil príjemne a povznášajúco. Že sa vám to pozdáva, ale ako na to? To je skvelé, stačí ozaj málo. Každý z nás nech si počas vianočných sviatkov, ktoré sú časom pokoja a lásky, trochu uprace vo svojom vnútri, prehodnotí svoje počínanie v minulom roku a dajme si malý záväzok, že nepokazíme svojim správaním, svojim počínaním žiadny zápas, naopak, budeme to my, kto ukáže ostatným cestu a vieru v to, že to ide. Potom určite príde zmena a pohoda a každý zápas bude jednou veľkou oslavou a exhibíciou..
Prajem Vám a Vašim rodinám požehnané vianočné sviatky, nech sa Vám splnia všetky tajné sny a túžby v roku 2014…
Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč
