Čo zasejeme, to budeme žať…

Všimli ste si, ako často sú ľudia na našom malom, krásnom Slovensku orientovaní len na výsledok? Dookola sa opakujú frázy: „Že bič plieska na konci, že dôležitý je výsledný efekt, tabuľka nepustí, či zajace sa počítajú až po hone“?

Neviem, či je to dané históriou nášho malého štátu, či školským systémom, kde sa známkuje na konci školského roku, či naopak rýchlou a uponáhľanou dobou alebo naháňaním termínov ukončenia rôznych projektov, ale príčina toho stavu určite nejaká je. A aký úžitok, či naopak traumu nám to spôsobuje?

Keď sa pozrieme na náš šport a hlavne ten vrcholový, tak o tom, že orientácia na cieľ, výsledok je dominantná, niet vôbec žiadnych pochýb, čo je svojim spôsobom pochopiteľné. Čím ďalej tým viac sa na výsledok „za každú cenu“ tlačí už aj v mládežníckych kategóriách a veta: „Cesta je rovnako dôležitá, ako cieľ“ už dávno zapadla prachom a prevalcovala ju rýchla a „ziskuchtivá“ doba. Na našu veľkú škodu…

Jedným dychom dodávam, že sám som zástancom a vediem svojich klientov k tomu, aby pochopili a praktizovali filozofiu víťaznej mentality a snažili sa ísť za víťazstvom v každom zápase. Lebo aj postoj k víťazstvu sa treba učiť a trénovať. Potom to prináša neopakovateľné pocity eufórie a energiu, ktorá sa nedá ničím nahradiť.

Noviny, televízia sú mienkotvorné média a sú vlastne len obrazom nášho celospoločenského nastavenie. Stále sa pri sledovaní zápasov zamýšľam nad tým, čo nás vedie k častej kritike a analýze chýb. Je toto zmyslom samotnej hry? Čo by na to povedali tvorcovia týchto hier? Boli by spokojní so spôsobom a formou komentárov? Nešlo im skôr o radosť z pohybu, či emócie šťastia z predvádzanej hry?

Mám pocit, že často moderátor, či expert po chybe brankára, obrancu len „zaochká blahom“ a v duchu si pomyslí: „jupíís, mám konečne oporný bod, mám konkrétneho vinníka a už idem po ňom a krásne opíše, čo mal a nespravil v daný inkriminovaný moment a grafickým perom odborne ukáže, ako sa to malo spraviť ideálne. Na druhej strane skoro vždy pozabudneme okomentovať majstrovstvo, genialitu hráča, ktorý ten gól, či finálnu prihrávku dal. Ako veľmi je potrebné už raz našimi diváckymi očami videné, uvedomené a precítené veci v zápase, aby moderátor, či odborník na daný šport ešte dlhé minúty analyzoval, či kritizoval hráčov, čo mali a nespravili?! K čomu je to dobré? A opäť tu krásne funguje dualita. Tam kde vidíme peknú akciu jedného tímu alebo padne gól, zákonite tomu predchádza aj chyba druhého tímu. Na tom je postavená hra a čaro, prečo bola vymyslená. A namiesto toho, aby sme sa nechali unášať prítomným okamihom a krásou zápasu, ideme všetko analyzovať, rozpitvávať a dokazovať si našu dôležitosť a odbornosť. Neuvedomujeme si, že stále pracujeme už s minulým časom, ktorý sa nedá vrátiť späť, všetci dotknutí aktéri si plne uvedomujú, čo spravili dobre a čo zle a „navlas“ rovnaká situácia sa už aj tak nikdy nezopakuje, ako bájny výrok: „že dva krát nevstúpiš do tej istej rieky“. Dovetok „to sa na najvyššej úrovni nemôže stávať“, je len akýmsi suchým a prázdnym konštatovaním, ktorému neverí asi ani samotný kritik. Je čas rokmi a kritikou nahromadený emočný jed uvoľniť prijatím poznatku, že chyby, omyly a pokazené prihrávky patria k športu tak, ako nádych k výdychu, či svetlo k tme. Zákony Universa sú nezvratné.

Chvála Bohu, aj u nás sa nájdu svetlé „goffovské, či hašanovské“ výnimky :), ktoré svojimi bonmótmi odľahčia ťaživú situáciu a čitateľom, či divákom spríjemnia občas nezáživný športový výkon.

V takom spoločensko-športovom nastavení verejnosti, potom kritika získava prevahu nad pochvalou. Neuvedomujeme si, že sa to stáva našou súčasťou, že to prijímame ako realitu a zákon príťažlivosti funguje dokonale. Podobné sa priťahuje, preto sa netreba čudovať, že tým napáchne aj naše okolie, aj naši hráči, tréneri a potom vychovávame hráčov s nízkym sebavedomím, ktorí počúvajú dookola len kritiku a poučovanie, ako to mali, ale nespravili.

Som presvedčený, že aj preto sa nám „zahraničné vlaky“ v jednotlivých športoch tak vzďaľujú. Asi preto brazílskych, argentínskych, či iných exotických speekrov a hráčov púšťame len ako raritu vo frajerovi na záver, málo si uvedomujúc, že toto je tá pravá spontánnosť, vášeň, ktorá vychádza zo srdca a že šport je pre nich náboženstvom.

Pri takom všeobecnom nastavení a programovaní samých seba, zabúdame žiť, zabúdame sa tešiť zo života, večne skáčeme s kritikou medzi minulosťou a budúcnosťou. Prítomný okamih sa vytratil z našich životov a prischol len k životu mníchov v kláštoroch, či zopár bláznivých jogínov a meditujúcich. A tak pod rúškom naháňania sa za peniazmi, známkami, bodmi, gólmi nám preteká každodenný život pomedzi prsty a stávajú sa z nás bytosti so „zahmleným pohľadom“ nič nestíhajúceho človeka, či skôr robota.

Veľmi sa mi páči výrok: Neposudzuj každý deň podľa úrody, ale podľa semienok, ktoré si zasial. Robert Louis Stevenson

Čo keby každý z nás začal každý deň praktizovať toto malé odporúčanie. Skúsme sa na chvíľu zastaviť a otočiť naše všeobecné nastavenie o 180 stupňov. Neriešme výsledky, chvíľu si nedávajme výsledkové ciele, ale každý deň sa zamerajme na malé drobné kroky a semienka, ktoré môžeme zasiať, spraviť a hlavne precítiť každým okamihom a ktoré budú naše a originálne. Stačí málo, jeden pohľad do zrkadla a precítenie seba samého, jeden prívetivý pohľad venovaný svojmu partnerovi, svojmu potomkovi, svojmu žiakovi, či hráčovi. Stačí jeden láskavý úsmev, či pozdrav ľuďom , ktorých stretneme. Stačí úprimné a pokorné precítenie vecí, ktoré sú bežnou rutinou, ale my z nich spravme posolstvo pohody a šťastia.

V športovej oblasti stačí každý tréning spraviť príjemným, inšpiratívnym a motivujúcim miestom, kde všetci zúčastnení budú radi chodiť. Možno treba prestať s trestami všetkých, ktorí skončili na 2,3,4,či x tom mieste pri malých súťažiach a stačí len odmeniť, pochváliť pre motiváciu ostatných, víťaza. Možno stačí na tréningu si viac všímať hoc len náznaky dobrých myšlienok, prihrávok, akcii hráčov a opýtať sa ich na pocity. Možno stačí sa prestať brať až tak vážne, usmiať sa nad svojou nedokonalosťou a ešte lepšie, často sa usmievať. Vtedy príde to potrebné uvoľnenie, ktoré dá našim hráčom krídla a nám dobrý pocit z videného.

Tým, že nebudeme neustále riešiť chyby a minulosť, začneme konečne pracovať s prítomným okamihom, sústredením sa na daný moment, danú hernú situáciu, samotne precítenie hráčom a jeho sebauvedomenie. Je to oveľa viac, ako verbálne hustenie do hráča čo mal a nespravil pred chvíľou. Ak v tom vytrváme, verte, začnú sa diať zázraky. Začneme konečne žiť, začneme vnímať a preciťovať prítomnosť, tešiť sa. To všetko sa nám vráti v podobe pohody, radosti z vecí, ktoré robíme a posunie to naše poznanie a o výsledkoch ani nehovorím.

Keď sa po stretnutí rozsvieti to známe GAME IS OVER, samotní hráči a tréneri budú mať dobrí pocit z práve odvedenej práce a fanúšikovskí potlesk im bude sladkou odmenou. Vtedy viete, že ste neoklamali seba, trénera, či divákov a že tí prídu sa na vás pozrieť ešte vo väčšom počte aj nabudúce.

Ak sa zmeníme my, zmení sa aj naše okolie. Napríklad v športe už nebudeme vychovávať zakríknutých a priemerných hráčov, ktorí sa na významných podujatiach zložia len pod ťarchou mena súpera. V bežnom živote sa možno prestaneme tak hnať za naháňaním niečoho, čo ani nevieme poriadne pomenovať, ale robíme to, lebo to robí náš sused, či kolega v práci. A tak sa otvorí priestor na život a veci, ktoré sme doteraz prehliadali, či videli len na televíznych obrazovkách… A uvedomíme si, že život je mozaika skladajúca sa z malých každodenných semienok, ktoré vytvárajú veľký a farebný obraz prítomnosti :).

Miroslav Mackulín, športový kouč Blog je voľne šíriteľný 🙂