Exkluzívny rozhovor s mentálnym trénerom Miroslavom Mackulinom
Je niekoľko dní do prvého zápasu našich basketbalových juniorov na ME B-divízie vo Varne /21.7.-31.7./ Tím vedený skúseným trénerom Ivanom Kurillom využil v rámci prípravy na toto podujatie u nás málo vídanú, či netradičnú formu prípravy, ktoru je mentálny tréning. Keďže aj nás zaujíma, čo sa za týmto pojmom skrýva, opýtali sme sa na to Miroslava Mackulína – mentálneho trénera.
Ako u vás vznikol nápad venovať sa mentálnemu tréningu?
Naša rodina je športovo založená. Ja sám sa považujem za človeka, ktorý od malička veľa a rád športoval, hoci nie na vrcholovej úrovni. Zo športov, ktoré robím doteraz, sú to hlavne: futbal, volejbal, hokej, tenis, behy, bicyklovanie, in-line korčuľovanie, stolný tenis, jazdectvo. Manželka hrala vrcholovo basketbal a naše dve dcéry Miriam a Sissi sú tiež vrcholové športovkyne, mládežnícke reprezentantky SR v basketbale. Mal som možnosť aktívne prežívať športové dianie ako hráč, či tréner a sledovať hlavne u svojich dcér ich športovú kariéru. Všimol som si, ako naši tréneri sú zaťažení na rozvoj „len“ nášho fyzického-hmotného tela a technicko-taktickú časť toho, ktorého športu. Zabúdali a zabúdajú na to, že každý z nás sme neopakovateľné, jedinečné bytosti so svojou psychikou, vedomím a nekonečným potenciálom. A tak som sa začal čoraz viac zaujímať o tieto veci, súvisiace s “hlavou športovca“. Študoval som rôznu literatúru, ktorá sa zaoberala rozvojom týchto neopakovateľných schopností a začal som si viac všímať správanie športovcov. Ich emócie, stavy frustrácie, hrania pod tlakom, keď „musíš“ a keď sú veľké očakávania od divákov, trénerov, rodičov…A potom som to konfrontoval s ich správaním počas tréningov, prípravných zápasov, keď hráč „nemusí“ a hrá uvoľnene, pre radosť, nie výsledok. Ten rozdiel bol markantný. Moje odhodlanie sa tomu venovať profesionálne som nadobudol po absolvovaní stáže na Univerzite Carleton Ottawa. Tam som mal možnosť vidieť, že mentálny tréning je rovnocennou súčasťou každodennej prípravy športovcov a to rozhodlo, že ponúknem v našich končinách veľmi málo používanú a mnohokrát podceňovanú službu. „Náš človek“ verí len tomu čo vidí. Väčšina mentálnych techník naopak vychádza z toho, že myšlienka je energia, ktorú nevidíme, ale má schopnosť sa zhmotniť. Či v pozitívnom, alebo negatívnom význame. Doslova „hory prenášať“. Záleží na nás. Je to jednoduché…
Prečo si myslite, že vďaka mentálnemu tréningu sa môže zlepšiť výkon športovca?
Poviem to, hoci to nemám z vlastnej hlavy, ale viem, že je to tak a každodenná prax so športovcami mi to potvrdzuje. Preto, lebo hranica fyzického tela sa môže tréningom dostať na určitú úroveň, za ktorú sa už ísť nedá. Ale naša mentálna stránka má veľké rezervy a podobne ako tréning kondície, aj tréning mentálnych zručností nás a našu výkonnosť môže posunúť veľmi vysoko. Samozrejme je treba tomu veriť a pracovať na tom. Uvediem možno hraničné, ale skutočné príklady: matka, ktorá videla v ohrození svoje dieťa, dokázala nadvihnúť auto. Mnísi dokážu chodiť po hladine jazera, v minulosti prekonávali veľké vzdialenosti, aby doručili tajnú správu. Dnešnému človeku sa to môže zdať, ako sci-fi… Preto poďme do súčasnosti, výkony Jágra, Messiho sú tiež niekedy z tejto kategórie, však? Každému z nás sa iste prihodila situácia, keď sme museli „siahnuť na dno svojich síl“, keď sme boli v ohrození. Sami sme sa potom čudovali, čo všetko sme zvládli, dokázali. Opakujem, tréning mentálnych zručností športovcom otvára nové možnosti a nové nepoznané dimenzie ich výkonu. Nie sú to žiadne čary, tiež je to o trpezlivosti a mravenčej práci. Výsledky určite prídu.
Je nejaká myšlienka, ktorú by ste odkázali športovcom?
Nad vchodom do hlavného chrámu v Delfách je vytesaný nápis „GNÓTHI SEAUTON“- POZNAJ SÁM SEBA. Aby sme sa mohli zlepšovať, musíme poznať hranice našich možností a kam sa dajú až posúvať? Ktoré sily o tom rozhodujú? Fyzické, psychické, duchovné? Mentálny tréner, sa snaží svojim klientom pomôcť k spoznávaniu a odkrývaniu svojho jedinečného potenciálu. Ak sa to čo len trochu podarí, tešíme sa spoločne.
Je iný postoj u ľudí k mentálnemu tréningu v zahraničí?
Samozrejme, sledujem aj vývoj a najnovšie trendy v tejto oblasti aj v zahraničí. Témami mentálneho tréningu a koučingu sa zaoberajú už dávno aj na vedeckej úrovni mnohé univerzity, či špecializované pracoviská. Je pravda, že v krajinách, kde je životný komfort a finančné zabezpečenie vyššie, tak takéto služby sú oveľa viac využívané a športovci to berú ako samozrejmosť, že v ich tíme pracuje aj mentálny tréner, či kouč. U nás sme na začiatku. Myslím, že je to beh na dlhé trate, či skôr maratón, ale verím v „krajšie zajtrajšky“. Viem, že najprv ako správny gazdovia musíme obrobiť zem, zasiať a byť trpezliví, potom príde aj na zber úrody. Teraz sme v štádiu osvety, prednášok, prezentácii a začíname so športovcami, ktorí vedia, že toto je tá správna cesta k zlepšeniu ich výkonov a hlavne sú presvedčení, že im to pomáha. Všetko chce svoj čas a postupnosť.
Čo všetko ste zaradili do prípravy mladých basketbalistov, pripravujúcich sa na ME U-18?
V prvom rade to bolo o komunikácii a dôvere. Vysvetlil som hráčom, čo všetko sa za tým skrýva, čo si vedia mentálnym tréningom, či koučingom zlepšiť. Postupne sme si začali budovať vzťah, postavený na dôvere, vzájomnom spoznávaní a porozumení. Samozrejme sa do tohto procesu zapojili aj tréneri, aby bližšie spoznali svojich zverencov mimo ihriska, aké majú názory na život a čo všetko môžu od hráčov očakávať v záťažových situáciach. Tu mi nedá poznamenať, že hráči boli spočiatku prekvapení, neboli naučení komunikovať, mali v sebe vzorce správania z minulosti, že musia len počúvať, čo im starší hovoria, či radia. Dôležité bolo aby medzi hráčom a trénerom nastal partnerský dialóg, viera, že hráč potrebuje trénera, ktorý mu dôveruje a tréner hráčov, ktorí budú schopní realizovať jeho myšlienky. To sa nám podarilo odbúrať počas nášho prvého sústredenia a bolo zaujímavé si všímať, ako rástlo hráčske sebavedomie o ochota tvoriť naše tímove ciele a niesť spoluzodpovednosť za ne. Postupne sme prechádzali témy ako: postoj hráča k sebe, spoluhráčom, súperom, rozhodcom, tréningovému procesu, postoj víťaza, ako reagovať na prehru, stres, či únavu. Nakoľko hráči mali nahustený program, ktorý bol veľmi vyčerpávajúci, zaradzovali sme nácvik mentálnych zručnosti, ako koncentrácia, zvyšovanie sebadôvery a teambuilding na netradičných miestach, ako bolo verejné kúpalisko, kde s hráčmi sme robili rôzne cvičenia a súťaže, do ktorých sme zapájali aj nič netušiacu verejnosť. Samozrejme bolo kopec zábavy, hráči sa uvoľnili a odreagovali od náročného tréningu, ale zároveň nadobúdali zručnosti, ktoré vedeli aplikovať priamo v hre.
Čo myslíte, s akou šancou na úspech budú odchádzať basketbalisti na ME U-18?
Šanca je tu vždy. Ja im verím. Záleží na hráčoch, ako uveria sebe, schopnostiam svojho tímu a filozofii trénerov, ktorí ich sprevádzajú na tejto ceste. Myslím si, že je to tím, ktorý má svoju víťaznú tvár a napriek malej medzinárodnej konfrontácii aj svoju silu. O charaktere budeme hovoriť po skončených ME. Ja sám, ako otec a fanúšik som mal tú česť minulý rok sledovať víťazné počínanie svojich dcér na ME U-16 a U-20, ktoré postúpili do A-divízie. Hovorí sa, že postúpiť je ďaleko ťažšie, ako udržať sa v A-divízii. Je potrebná séria víťazných stetnutí v počte 8–9, čo je veľmi náročné nielen po stránke fyzickej, ale aj psychickej. Viem, že o postupe rozhodnú najmenšie detaily ako strava, regenerácia, schopnosť aklimatizácie, zdravie a pod., ktoré netreba podceniť. Je treba byť na všetko pripravený. Chlapci si dali jasný cieľ, ktorým je krok za krokom napĺňať ich „tajný sen“ a tým je postup. Som presvedčený, že ak si dokážu udržať takú motiváciu, uvoľnenosť a pohodu, sen sa môže stať skutočnosťou. Opakujem, je na každom hráčovi a členovi realizačného tímu, aby prispel svojou troškou do víťaznej mozaiky. Verím, že aj Vy, fanúšikovia slovenského basketbalu sa pripojíte a budete veriť v ich schopnosti a držať im palce.
