Finálové basketbalové „lynčovanie“ a jeho dôsledky
Postup do finále je snom každého majiteľa klubu, trénera, hráča, či fanúšika. Je to cieľ, ktorý si dáva každý ambiciózny športovec so svojim okolím a zároveň je sladkou odmenou, ktorá prichádza po dlhej a nekonečne úmornej sezóne. Samozrejme k finálovej sérii patrí elektrizujúca atmosféra, napätie, nervozita, ale aj radosť a blaženosť.
Preto nepochybujem o zármutku, rozčarovaní a frustrácii všetkých zainteresovaných po piatkovom „divácko-rozhodcovskom“ incidente a následnom sklamaní z neodohraného zápasu. Potom emotívne vyjadrenia o „počine hlúpeho diváka“, o hlúpej náhode, o inzultácii, o vlastnom góle, o prehrách SBA, mužského basketbalu, prehrách hráčov, trénerov, sponzorov plne chápem a prijímam. Viem, že je to výsledok ich momentálneho emočného rozpoloženia, uhla pohľadu, z ktorého sa na situáciu pozerajú. Len oni vedia, kto a koľko času, energie, peňazí a driny musel obetovať, aby sa mužstvá Interu a Prievidze dostali až do finále.
Ale, žijeme v duálnom svete, deň strieda noc, výhra prehru, radosť smútok…a viem, že nič nie je náhoda. To, čo sa udialo v piatok, nie je náhoda, tak sa to malo stať a stalo sa. Je to len vyústenie toho, čo sa tu za posledné obdobie okolo rozhodcov odohráva. A to všetko, sme „spískali“ my všetci, ktorí hovoríme ako basketbal milujeme, robíme preň všetko, najlepšie ako vieme, ale zabúdame, ako to funguje v rámci Univerza. Stačí ak si zaspomíname a načrieme do spomienok tohto sezónnej minulosti, na jej priebeh. Týždeň, čo týždeň sa ozývali hlasy smerom k rozhodcom, akí sú zlí, nekompetentní, ako robia chyby, ako chcú ubližovať…Týždeň čo týždeň sa na nich sťažovali funkcionári, tréneri a hráči nielen tímov, ktoré prehrávali, ale aj tých víťazných. O priame verbálne konfrontácie počas zápasu tiež nebola núdza a málo kto si uvedomoval, že každá myšlienka, každé slovo na ich adresu je energia, ktorá sa zhmotní do rôznych podôb. Zo začiatku to boli články, mediálne vyhlásenia a tak táto negatívna energia voči rozhodcom rástla, hustla a „ataky a vetovania rozhodcov“ pribúdali. Až prišlo vytúžené finále a predmet – „papierová konfeta“, ktorá za normálnych okolností má slúžiť ľuďom a registračnej pokladni, či v prípade fanúšikov doplniť elektrizujúcu divácku atmosféru a byť poslom nadšenia, sa zmenila na predmet deštrukčný, ktorý spôsobí zranenie rozhodcovskej hlavy. Nič nie je náhoda…A spúšťa sa ďalšia lavína udalostí… čo s nezačatým zápasom? ukončiť ho? ako postupovať ďalej? Samozrejme na rad prichádzajú paragrafy, normy, články, ktoré s „nešťastnou inzultáciou“ nemajú zľutovania a tresty, postihy sú na svete, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné so športovým duchom, diváckymi, trénerskými, hráčskymi očakávaniami. Ale normy a pravidlá sú záväzné a musia sa dodržiavať! Všetci sa cítia dotknutí, urazení, hľadá sa vinník, nepriateľ… Od rozhodcov, sa pozornosť sústreďuje na hráčsku komisiu SBA a následné vyhlásenia „ublíženého tímu“. A tak, ako sa po piatkovom NE/zápase chcelo hrať a hľadali sa dôvody a argumenty prečo hrať, tak po rozhodnutí hráčskej komisie SBA, opäť úraduje ješitnosť a hra ega na všetkých frontoch. Tím Prievidze nenastupuje na ďalší zápas, funkcionárom asi už nezáleží na divákoch, sponzoroch, svojom tíme, svojej doterajšej práci, ináč by zaujali iný postoj. Chceli by hrať. Ešte viac by to malo stmeliť ich tím, ešte viac namotivovať trénera a hráčov a vzoprieť sa „nepriaznivému osudu“. Ľahšie je zvaliť vinu na SBA a to, čo milujeme v našom prípade BASKETBAL hodiť cez palubu…a hovoriť, že prehral každý: majitelia, tímy, tréneri, hráči, diváci… Som presvedčený, že to, čo sa udialo počas finálovej série je dôsledok nášho správania. Sme v tom všetci a nielen tí konkrétni aktéri v hale. Všetci sme prilievali po kvapkách do pohára nenávisť, negativitu, upodozrievania, nepochopenie až pohár pretiekol…
Dôležité je, aby sme konečne vystúpili z toho „basketbalového marazmu“ a zmenili náš POSTOJ k veciam a signálom, ktoré nás dlhodobo upozorňujú, že niečo nie je v poriadku a tá naša „basketbalová bárka“ môže naraziť na veľký útes a všetkých nás to poriadne otrieska a následky budú katastrofálne. /problémy rozhodcov, klubov, reprezentácii, dočasné vylúčenie z FIBA, vzťahy tréner – hráč, fanúšikovské vulgarizmy, kontumácie zápasov…/
Ak chceme zmeniť druhých, potrebujeme zmeniť seba, spoznávať sa, spoznávať vlastné emócie, správanie…Je to tvrdá a možno aj dlhá cesta, ale stojí za to. Len potom môžeme zmeniť postoj, správanie jeden k druhému. Len potom sa môže zmeniť postoj a úcta majiteľov k trénerom a hráčom, len potom sa môže zmeniť postoj trénera k hráčom a rozhodcom, len potom sa môže zmeniť tímový Duch, tímová filozofia, fanúšikovia…Len potom bude prehra výhrou, smútok radosťou, nenávisť úctou…
Stále máme na výber, buď sa prikloníme k tomu, že to, čo sa stalo je PREHROU a všetci začneme a budeme nadávať na všetkých a všetko, alebo sa k tomu postavíme ako k VÝZVE a spravíme z toho VÝHRU. Teraz je čas na zmenu, zmenu myslenie, postojov a priorít… Len tak budeme môcť hovoriť, že tento „lynčovací incident“ nebol prehrou všetkých, ale naopak našim víťazstvom. Ak sa zmení správanie trénerov a uvedomia si, že sú tu pre svojich hráčov, aby rozvinuli ich potenciál a nie pre nadávky smerom k rozhodcom, vyhrali. Ak zmenia osobné fyzické potýčky s trénerom súpera, potom budú vzorom pre svojich hráčov, potom budú vzorom pre svojich fanúšikov, ktorí vytvoria elektrizujúcu, ale bezpečnú atmosféru, v ktorej hráči zo seba vydajú všetko. Stačí tak málo, dať do toho pokoru a ľudskosť. To platí o všetkých aktéroch: majitelia, manažéri, hráči, fanúšikovia. Všetci potom pôjdu „až na krv“, ale nie tečúcu po hlavách arbitrov, ale búšiacu v ich srdciach a za ich milovaný klub. To všetko bude signál a znamenie, že náš slovenský šport, basketbal, sa uberá tým správnym smerom, rozdáva radosť, pozitívnu energiu a oplatí sa na každej úrovni doň investovať náš čas, peniaze, pozornosť a námahu. Len potom môžeme hovoriť o výhre pre nás všetkých a rýchlo zabudneme na posledné finále, označované, ako „FINÁLE, KTORÉ NEBOLO“… ALE PRINIESLO PRE NÁŠ BASKETBAL OVEĽA VIAC, AKO SME DÚFALI – PRINIESLO VYTÚŽENÚ ZMENU.
Miro Mackulín, mentálny tréner a športový kouč
