KASÁRENSKÉ DÉJÁ VU
Koľkí z vás si občas zaspomínate na „staré dobré časy“, ktoré ste strávili na vojenčine? Na všetky nervy drásajúce situácie spojené s nezmyselnými rozkazmi vašich vojenských nadriadených, ktoré nemali spoločné nič so zdravým rozumom? Ale aj na pekné a veselé zážitky, ktoré vám aj po rokoch privejú úsmev na tvár? Vojenčina, rok, či dva strávený čas izolovane v cudzom prostredí s cudzími ľuďmi, zamestnaný viac, či menej nezmyselnými aktivitami, ale pod rúškom „obrany našej milovanej vlasti“. Prečo to spomínam teraz, po dlhých rokoch? Lebo spolupráca s našim najlepším profi boxerom, ktorý sa pripravuje na dôležitý zápas o titul majstra sveta WBA, ma priviedla na pár dni do kasárni v Žiline, kde sídli 5.pluk špeciálneho určenia. V tomto „zariadení“ Tomi Kid a jeho kondičný tréner Miky strávili istý čas svojho mladého života. Keď mi to oznámili, že plánujú rozložiť svoj ďalší „pracovný tábor“ v kasárňach, tak som sa trochu začudoval, neveriacky pokrútil hlavou, ale vzápätí som bol nadšený touto myšlienkou. Hneď som si zaspomínal na zaujímavé a vypäté chvíle „mojej vojenčiny“, ktorú som strávil priamo na hrade v Prahe, kde sme počas „revolučných dní“ roku 1989 zabezpečovali ochranu objektov Ministerstva vnútra. Mám na tento čas krásne spomienky, hoci niekedy nám nebolo všetko jedno, hlavne keď mladí ľudia vytvárali zo svojich tiel živú reťaz a temperamentne nás nabádali, aby sme sa k nim pripojili. Ale vojna to bola aj zábava a v mojom prípade aj šport. Hrával som za Hradnú stráž Československa futbal a na jednom medzinárodnom turnaji som si obliekol vytúžený dres „se lvíčkem na prsou“ a odvtedy viem, čo pre športovca znamená reprezentovať svoju vlasť. Ale vráťme sa do Žiliny, kde sa začínam „udomácňovať“ aj po profesijnej stránke. Začala sa, verím, že obojstranne prospešná spolupráca s trénermi a hráčmi MŠK Žilina všetkých kategórii. A tak som sa po aktívnom sledovaní a konzultáciách dvoch víťazných zápasoch U-17 a U-16 unavený vybral hľadať 5.pluk špeciálneho určenia a mojich dvoch priateľov. Tomi ma navigoval excelentne a preto som len s jednou obrátkou cez plnú čiaru, za pár minút stepoval pred „kasínom“. Tam som absolvoval „rýchly vstupný cezhraničný pohovor“ a zakrátko som v ruke držal túžobnú vstupku, ktorá ma oprávňovala pohybovať sa po kasárňach. Tomi po pár krokoch ma prekvapil otázkou: „Ako sa tu cítiš“? Chvíľu som mlčky preciťoval vzduch, energiu tohto miesta a nakoľko sa stmievalo a bolo šero, tak moja úzkosť bola „čitateľná“ a nemalo zmysel niečo zakrývať. Popísal som im svoje nateraz ťaživé pocity s mojimi spomienkami na prvé chvíle strávené v kasárňach pred viac ako dvadsiatimi štyrmi rokmi. Tomi a Miky sa len šibalsky usmiali a povedali, že oni sa cítili rovnako a po chvíli sa chceli „zdekovať a utiecť domov“. Takto sme si ešte chvíľu vymieňali zážitky, ale cestou do tréningovej haly Tomi vytiahol zopár úsmevných príhod, kde za „múdrejšieho“ bol on a v pozícii „menej schopných“ boli vojaci z povolania a ťaživá energia zrazu bola preč. Keď sme prišli do športového strediska, ktoré pozostávalo s viacerých hál, telocviční, fitness, zavoňali sme typický „športovo-prepotený pach nevalné chutě“ a boli sme na správnom mieste 🙂 Po ťažkom a náročnom tréningu pozostávajúcom zo simulácie 12 boxerských kôl pri práci s aparátmi a neskôr posilňovania, som si všimol, že Tomi je „doma“ a vedel som, že práve táto forma prípravy v týchto tvrdých a jednoduchých podmienkach ho ešte viac motivuje a mentálne zocelí.
Neskorá večera v jednom z obchodných centier Žiliny, bola ďalším paradoxom dnešnej komerčnej doby a vhodné porovnanie so životom v kasárňach. Noc sme strávili v „trojke“ v ubytovni v kasárňach. Noc bola pokojná až na Mikyho chrápanie a skoro ráno som očakával hromový budíček, či iné pokyny od „dozorného útvaru“, ale nič také sa nekonalo. Spoločné raňajky v miestnej vojenskej jedálni mali tiež svoju atmosféru a čaro. Vidieť a precítiť cca 380 vojakov pri spoločnom stolovaní bol tiež zážitok, hoci mi nedalo „nepodpichnúť“, že toľko chlapov, koľko práce by spravilo na poli, či na stavbe a tu len tak sa budú celý deň ponevierať v čase mieru. Cítil som sa v Tomiho a Mikiho spoločnosti „silný“, ale keď sa reč zvrtla na ich misie v bývalej Juhoslávii, či v Afganistane, tak som zvážnel a uznal dôležitosť ich poslania. Treba uznať, že takýto spôsob fungovania nie je pre každého a že tam môžu pôsobiť, len ozaj silní jedinci.
Na druhý deň sme začínali v kabíne A-čka krátkou kamarátskou debatou ohľadne motivácie a pokút hráčov, ktoré tak čerstvo rezonovali v šatni MŠK. Pri tejto príležitosti mi napadlo, aké by to bolo fajn, keby sa „vojenčina“ aspoň v skrátenej forme zachovala. Koľko problémov by dnešná mládež mala pobytom v kasárňach poriešených. Vedeli by si mladí športovci krásne porovnať život a fungovanie v klube a v kasárňach. Teraz je dosť ťažké hráčom, ktorí nepoznajú zo života ten rozdiel, rozprávať o životných hodnotách a veciach s tým súvisiacich. S Tomim sme sa zhodli, že z veľkých áut, krásnych domov, veľkých platov, luxusných dovoleniek, značkového oblečenia, či tetovačiek, sa len ťažko dostaneme k hodnotám, ako sú LÁSKA, DÔVERA, POROZUMENIE, DOBRÉ VZŤAHY. Potom sa nečudujme, že hráči, ktorých táto spoločnosť a tento systém dlhé roky viedli k „iným hodnotám“, len ťažko reagujú na dobré slovo, vysvetľovanie, porozumenie a tak zareagujú len na krik, či pokuty. Je to odraz života, ktorý žijeme a škoda, že médiá nám ho deň čo deň podsúvajú, ako to pravé.
Som presvedčený, že jediná cesta, ako sa z toho začarovaného kruhu dostať von, je cesta osobnej statočnosti a príkladu každého z nás. Len ak začneme sami od seba a ukážeme VZOR iným, môžeme s tým niečo spraviť. Ja ďakujem Tomimu, že ma zobral do kasární, kde som si mohol oprášiť spomienky a prežiť čas strávený za plotom v izolácii od sveta. Tomi, bodaj by bolo viac takýchto ľudí, ktorí ukazujú cestu iným a sú vzorom pre mnohých športovcov. Ďakujem za krásnu životno-mentálnu lekciu, ktorá ma posunula po stránke profesnej aj ľudskej 🙂
Miro Mackulín, mentálny tréner, kouč
