Keď nás valcujú herné systémy, fanúšikovské srdce plače…

Predpokladám, že každý z nás sa občas stretne so situáciami na pošte, úradoch, školách, miestach prvého kontaktu, že zdanlivo jednoduchá a zdravým gazdovským rozumom rýchlo vyriešiteľna vec sa stáva komplikovaným a nervy drásajúcim nekonečným príbehom, pre komplikované, hoc trendové systémy! Prívetivá dáma za okienkom len sucho skonštatuje: „My za to nemôžeme, to systém! On nás nepustí, nedovolí to, či ono!“. Takže podobných naučených fráz sme sa napočúvali a zdá sa, že ešte napočúvame nespočetne veľakrát. A ako sa zvykne hovoriť o ohni, že je dobrý sluha, ale zlý pán, môžeme to smelo začať rozprávať aj o systémoch. Ak sú nami správne naprogramované, nastavené a ľudský faktor ich s pokorou ovláda, tak je radosť ich používať a odvádzajú skvelú prácu. Ak je to opačne, tak je to hotové trápenie a zbytočné jatrenie našej nervovej sústavy.

Dovolil som si takýto dlhší úvod preto, lebo niečo podobné začínam vidieť aj v našom športe, zvlášť v herných systémoch kolektívnych športoch, kde taktika a systémy sa stali modlou, či nezdravým fenoménom mnohých tímov a ich trénerov. Hneď na začiatku však dodávam, že plne si uvedomujem, že v dnešných časoch už tiež neobstoja ani „hurá“, či „chaos“ systém :).

Mnohí fanúšikovia, funkcionári, ale aj tréneri a hráči sa zamýšľajú, prečo sa vytráca atraktivita, náboj, zápletka, emócia, radosť v mnohých zápasoch, prečo tribúny rednú, prečo v mládežníckych kategóriach nemáme výber hráčov, ale musíme robiť nábor. Staršia generácia pamätajúca si „panenkovské“,či „golonkovské“ časy len nostalgicky spomína na vypredané štadióny, skvelé individuálne výkony a neopakovateľné zážitky s tým spojené. Samozrejme môžeme namietať, že to je už dávna minulosť, že život je zmena, že všetko sa vyvíja a že nemáme infraštruktúru, štadióny a pod. Určite tých názorov na súčasný stav je mnoho a je to asi veľmi individuálna a subjektívna téma, ku ktorej by som rád pripojil svoj pohľad.

Pozorovaním, prežívaním a preciťovaním športového diania, zápasov, komunikácie s trénermi, ale hlavne s hráčmi si všímam, že po „otvorení“ sa svetu, pod rúškom globalizácie, pozeraním zápasov zahraničných líg, sme sa začali odkláňať od hráčskej prirodzenosti, ktorá išla ruka v ruke so súťaživosťou, emočným nábojom, kreativitou, až po dobrý pocit a fanúšikovskí orgazmus. A vedome, či nevedome sme začali presadzovať opäť pod rúškom „svetových moderných trendov“ herné systémy, herné plány, šablóny, ktoré nás začali opantávať, miasť a časom aj valcovať. Systém sme povýšili nad samotného hráča a jeho potenciál. Pozabudlo sa, že len v symbióze hráč-systém, môže orchester ladiť.

Celé realizačné tímy sa začali zameriavať na to, ako systematicky, drilovo nastrkať hráčske kusy do jednotlivých defenzívnych, či ofenzívnych šablón. Horúčkovito sa skautovalo, analyzovala sa hra súpera, štatisticky fajnšmekri si prišli na svoje. Síce trochu sme pozabudli, že na každý systém sa skôr, či neskôr nájde účinná protizbraň -antisystém a to, čo platilo včera, dnes už je nefunkčné. Z trénerov sa stali maliari čiar v „krajných vertikálach“, direktívni pastieri „defenzívnych stád“ a v nekonečných prípadoch smutní štatisti, ktorí po prehre len neveriacky krútili hlavami a na tlačovke rozprávali, že súper je niekde inde, že nedá sa hrať futbal s druholigovými hráčmi a že hráči nedodržali taktický zámer. Žiadna zmienka o tom, že „skvelú taktiku“ pripravili práve samotní tréneri, že hra a výsledok, sú len zrkadlo celotýždňovej práce realizačného tímu a hráčov, ktorí trénersky zámer prenášajú na hraciu plochu…

Celé toto obdobie posledných rokov nás doviedlo skoro až na pokraj priepasti s názvom „nezáživná hra bez vône, chuti a zápachu“. Ruka v ruke s takou realitou prišlo nielen k poklesu diváckeho záujmu, všeobecnej motivácie, odlivu sponzorov, ale samotný nositeľ kvalitnej hry – športovec, hráč ostal akosi bokom. Prirodzene sa to začalo odzrkadľovať na reprezentačnej úrovni, hlavne pri mládežníckych výberoch, kde sme sa spoliehali len na tradičnú slovenskú bojovnosť a kus šťastia.

Čo s tým? Ako oživiť mŕtvy, často nefunkčný herný systém, ktorý súper rýchlo prečíta a paralyzuje svojimi kreatívnymi zručnosťami?

Dobrá správa je, že aj v našich končinách sa našli odvážni priekopníci, „pionieri“, vizionári, ktorí sa nezamotali len do riešenia a precízneho dodržiavania systému, ale minimálne na jeho úroveň pozdvihli samotného hráča-človeka, ktorý ako jediný môže oživiť systém, priniesť prirodzenosť, emóciu, flexibilitu, radosť, esprit a toľko očakávanú esenciu samotnej hry.

Z mojej osobnej skúsenosti viem, že rukávy si vysúkali tí tréneri, ktorí sa snažia nielen v športovom, ale aj osobnom živote odísť zo stáda a šedi priemernosti. Tí, ktorí vedia, že zápas je sviatok, je miesto, kde okrem nás je aj súper, ktorý má tiež svoju kvalitu, taktiku, techniku a mentalitu. Ale vie aj to, že najväčšou trénerskou výzvou je samotný hráč a jeho skrytý potenciál, ktorý sa nachádza v jeho vnútri, v tej tajomnej 13. komnate, ktorú potrebuje otvoriť, komunikáciou, načúvaním, ústretovosťou a precítením.

Vie, že dôležité je pripraviť svojich hráčov nielen po stránke taktickej, ale pracovať s nimi v oblastiach ťažko uchopiteľných našou mysľou, ale ktoré sú vo vypätom zápase práve tými rozdielovými. /psychika, Duša hráča, jeho emočné rozpoloženie, či energetický potenciál/. Pracovať s hráčmi nielen trénersky, mentorsky, ale ako kouč, povýšiť hráča vo svojich očiach na partnera, dať mu priestor v rámci tréningu, či zápasu na sebaspoznávanie, preciťovanie, sebauvedomovanie vlastných prežitkov a situácii. A najpodstatnejšia je dôvera v hráčov, viera, že v danú chvíľu spravia v zápase optimálne rozhodnutie pre dobro seba a tímu. Takáto dôvera a poznanie odbremenia trénera pri koučovaní zápasu, od tradičného „džojstikovania“ a tým sa vytvorí priestor, aby tréner mohol s odstupom a nadhľadom nazerať na zápas a prijímal racionálne a múdre rozhodnutia, ktoré minimalizujú chyby jeho tímu a s gráciou ho privedie za toľko vytúženým víťazstvom.

Či chceme, či nie, či sa snažíme tak, či onak, stále je to hráč a jeho momentálne nastavenie, postoj, prirodzenosť, herná inteligencia, jeho individualita a výnimočnosť, ktorá rozhodovala, rozhoduje a bude rozhodovať o vývoji zápasu a riešení herných situácii v danom okamihu.

Som presvedčený, že vieme aj v našich končinách pracovať rovnocenne s oboma pólmi športového výkonu, so systémovými vecami taktiky, ale aj človečenskou stránkou výkonu. Chce to odvahu, čas, trpezlivosť, vzdelávanie a hlavne načúvanie tým, od ktorých požadujeme stále 100% výkon –samotným hráčom. Ak ich sami pozveme do procesu tvorenia a delegujeme im právomoci, otvorí sa ich potenciál, hlava dá správne pokyny na myšlienkové pochody, srdce toľko potrebné emócie a nohy, či ruky budú len prirodzene prezentovať to, čo hráči natrénovali, čo im je vlastné a z čoho majú radosť. A čo je dôležité, že neskutočne to obohatí a posunie aj samotných trénerov, povýši to ich prácu a dá zmysel trénerskému remeslu.

Potom aj fanúšik si nájde cestu na štadión, svoju energiu prejaví hromadným povzbudzovaním, keď uvidí zaujímavý zápas, veľa gólov, vzruchu, emócii a nemusí si svoju frustráciu vybíjať ničením záchodov, či tribún. Aj staršia generácia už bude menej spomínať na svoje idoly spred 20–30 rokov a nájde si svojich hrdinov aj medzi súčasnými hráčmi.

Stačí ozaj málo, začať pracovať so svojimi nekonečnými schopnosťami v nás samých, v našom vnútri a tým, čo vieme ovplyvniť sami. To nás naplní, privedie k sebe a svojim skvelým kvalitám. Zároveň to vytesní všetky pochmúrne informácie z nášho okolia, aké majú lepšie podmienky inde, akých lepších hráčov má súperov tréner. Zameriame sa na seba, svoje kvality a svoj systém. A ani sa nenazdáme a prinesie to toľko očakávanú spokojnosť a poznanie, že toto je naša cesta dozrievania a šport, ktorý sme si vybrali nám každý deň nastavuje pravdivé zrkadlo nášho snaženia, ambícii, svetla, či tieňov…

Myslím, že táto myšlienka by mohla byť mottom mnohých trénerov a hráčov, ktorú by si mali pripomínať tak často, ako sa len dá :): Ak pracujeme tam, kde je radosť, pohoda, smiech a kde si nás vážia, máme svoju prácu radi a sme ochotní to robiť s dvojnásobným úsilím. Potom zistíme, že máme talent a schopnosti, o ktorých sa nám pred tým ani nesnívalo. Tak to je…

Miroslav Mackulín, športový kouč

PS: mojou veľkou inšpiráciou je príroda a zvieratá. Vrele odporúčam pozorovať stádo oviec, kôz, včelí roj, hejno rýb, ako reagujú ako systém, na rôzne podnety z okolia. Riadia sa svojim vnútorným hlasom, vibrujú na rovnakej vlnovej dĺžke, napriek tomu, že nevedia rozprávať 🙂

Kto by si to rád zažil a strávil pár chvíľ v prekrásnej prírode, srdečne pozývam na: www.usadlost.sk. https://www.youtube.com/watch?…

Blog je voľne šíriteľný, komu sa páči, môže zdieľať 🙂