LESK A BIEDA VÍŤAZSTVA…
Čo by ste si pomysleli o športovcovi, či tíme, ktorý po skončení víťazného zápasu, odchádza z ihriska bez víťazného espritu, radosti, pohody, bez žiary v očiach? Asi by ste sa veľmi čudovali a nechápavo krútili hlavami, však? Kto prišiel v stredu do Infinity arény tesne po zápase DANNAX – MBK Ružomberok a nepoznal záverečný rezultát, tak by podľa výrazov na tvárach jednotlivých aktérok bol presvedčený, že víťazkami tohto stretnutia boli mladé hráčky DANNAX-u Košice. Ružomberčanky boli rady, že majú po „povinnej jazde“, ktorá sa skončila ich výsledkovo presvedčivým víťazstvom, hoci mladučké súperky ich potrápili statočne. Aj napriek únave a zdravotným problémom som presvedčený, že aj takéto „upracované víťazstvo“ má svoju cenu a treba si ho nesmierne vážiť, užiť a prijať všetky jeho „výhody“, v podobe víťazného rituálu, radosti, energie, ktorá neskutočne dobíja únavou, či chorobou ubolené telo…
Pravý opak bolo vidieť na vyčerpaných, ale šťastných a úsmevom ozdobených tvárach mladých slovenských nádejí, ktorým sa skoro celý zápas darilo držať krok so skúsenejšími ružomberskými súperkami. Som presvedčený, že tento pocit si plne zaslúžia. Sú veľmi príjemným „spestrením“ našej extraligy a dovolím si tvrdiť, že toto je len začiatok ich rozletu…
Poviem vám, čo nielen mne imponuje na tomto mladom tíme, ktorý sa zlepšuje od zápasu k zápasu. Po krutých prehrách v úvodných kolách, bolo badať, že tréneri tieto mladé a neskúsené hráčky podržali hlavne psychicky, nepanikárili, vlievali im pravidelne veľké dávky pozitivizmu a viery vo vlastné sily a schopnosti. Hráčky veľmi rýchlo pochopili, že spolu s realizačným tímom sú na jednej lodi, majú pred sebou veľké a smelé výzvy a neostáva čas na žiadne alibistické výhovorky tipu: „sme mladé, máme nárok na prehry, sme „dobré súperky“ na dvíhanie sebavedomia ostatným tímom…“. Tvrdo sa zahryzli do náročnej každodennej práce, uverili trénerom, tréneri uverili hráčkam a krok za krokom sa utvrdzovali v tom, že sú na správnej ceste. Po pár týždňoch sa z ustráchaného nováčika, stal nepríjemný súper, ktorý kde prišiel narobil prievan svojou dravosťou, dynamikou, pohybom, bojovnosťou a neskutočnou mladíckou energiou. Hoci veľakrát ešte dôjde v hre k momentom, kedy sa dostavia chyby v rozohrávke, či iné technické „výpadky“, práve bojovnosť, húževnatosť, zdravá drzosť a čoraz viac aj pekné moderné akcie, či individuálne majstrovstvo kompenzujú tieto nedostatky.
Myslím, že všetko pekné, čo prežívajú teraz tieto „mladé baby“ má súvis aj s tým, že pracujú v „režime hráč-študent-amatér“ z hľadiska financíí , ktoré im nezväzuje ruky a myseľ. Neobjavujú sa zo strany trénera, či realizačného tímu žiadne tlaky ohľadne finančných sankcii, v prípade zakopnutia so slabším súperom. Naopak, majú vytvorené profesionálne tréningové podmienky, ktoré im ponúkajú ideálne rozvíjať ich talent v takom mladom veku. Čo je pre ich rast veľmi motivujúce? Je fakt, že sa môžu denno-denne stretávať s ich veľkými „euroligovými vzormi“ v jednej hale a snívať svoj veľký basketbalový sen Je viac ako isté, že aj tento rýchly výkonnostný rast zo zápasu na zápas má svoje hranice a je zákonité, že príde aj obdobie stagnácie, či pomalšieho rastu. Práve vtedy bude dôležitá trpezlivosť a podpora trénerov, aby očakávania ďalších výhier nenarobili v hlavách hráčok neželaný prievan, ktorý sa odzrkadlí na ich raste. A odporúčam potom pracovať na zvýšení sebavedomia a čerpať energiu práve z takýchto pozitívnych momentov, ktoré sme videli v tomto ťažkom zápase. Bolo viac ako sympatické, že včera po dlhej a únavnej ceste z Jekaterinburgu, prišli napriek únave povzbudiť svoj mladý tím všetci členovia realizačného tímu Good Angels, čo tiež hovorí o správnej „tímovej chémii“ a tľapnúť si ruky s trénerom žien pred zápasom, či pri striedaní, je určite veľkou motiváciou a „životabudičom“ pre tieto mladé hráčky.
V poslednom čase, zvlášť po konfrontácii našich tímov so zahraničnými sa ozývajú hlasy trénerov, či menežérov, že nie sú spokojní s niektorými našimi slovenskými hráčkami a ich hrou v „kritických momentoch“ zápasu. Myslím, že práve vďaka projektu „20-ky“, a práci v ďalších kluboch, kde dostávajú pravidelne príležitosť mladučké hráčky /Šamorín, Cassovia/ v našej extralige, tak pevne verím, že takýmto výrokom o pár sezón už bude „odzvonené“. Práve tieto neoceniteľné skúsenosti, ktoré hráčky v ostrom zápase v našej extralige zbierajú budú môcť naplno ukázať nielen v mládežníckych reprezentáciach, ale aj na klubovej úrovni. A tu hľadajme prínos tohto projektu pre náš slovenský basketbal. V tom je aj najväčší rozdiel v doterajšej výchove mladých hráčok, ktoré nemali takúto možnosť sa konfrontovať s najlepšími v extralige žien v tak veľkom počte a mladom veku. Tieto hráčky po posune od junioriek, či predtým dorasteniek k ženám boli vo veku, kedy mali naberať čo najviac zápasovej praxe, ale vďaka nabitým súpiskám museli aj niekoľko sezón poslušne sedieť na lavičke. A tam sa nič podobné, ako herné situácie proti Kursku, či Jekaterinburgu nenaučia! Som presvedčený, že si teraz ani neuvedomujeme aký je pozitívny dosah tohto projektu na slovenský basketbal a klubovú úroveň. Takto by mala vyzerať „Slovenská cesta výchovy hráčok…“, samozrejme za veľkého prispenia štátu, hoci v dnešných ťažkých časoch, je to vlastne súkromný projekt, ktorý si zasluhuje uznanie nás všetkých.
Dnes cestou do banky som stretol výborne naladenú hráčku Dannaxu Martinu Kiššovú, ktorá včera bola priamou aktérkou tohto spomínaného zápasu a po dlhodobom zranení, opäť môže hrať svoj „milovaný basket“ a užívať si fajn pocit po vydarenom zápase. Jej širokánsky úsmev, šibalský pohľad, vo vetre plávajúce vlasy a rozopnutá vetrovka boli jasným signálom, že ešte plnými dúškami si užíva včerajší zápas a premieta vydarené akcie. Nebolo treba žiadnych slov, stačil vzájomný pohľad a vedel som, že okolo prechádza dáma rozdávajúca radosť, pohodu, optimizmus a „elektrizuje svojou energiou“ okolitý svet. Pomyslel som si, stačí tak málo a svet je omnoho krajší a farebnejší… Po príchode do banky ma vítal veľký reklamný nápis: Je dobré byť na strane víťazov… Po rýchlom premietnutí si včerajších pozápasových okamihov a smutných očí víťaziek, trochu som sa zháčil a opýtal sa sám seba, či je tomu ozaj tak? V tej chvíli to bolo asi jediné, čo som mohol asi spraviť…
Preto sa vás chcem opýtať, ako je to s vami športovcami po víťazných zápasoch? Ste verní tradícii, že treba brať a náležite osláviť každé víťazstvo? Aby ste nebodaj neurazili šťastenu? Aké máte skúsenosti zo zápasov, keď hráte proti mladému súperovi v dorasteneckom veku, ktorý je nepríjemne rýchly, dôrazný, zdravo drzí a vy cítite, že to nie je práve váš top zápas? Ako riešite takéto situácie? Aký je váš „sebahovor“? Podeľte sa s nami o vaše postrehy a názory. Radi ich uverejníme a budeme z nich čerpať pri ďalšej našej práci. Ďakujeme, že nás čítate…
Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč, www.mojkouc.com
