Od absurdistanu ku krajším zajtrajškom…
Je zaujímavé sledovať reakcie čitateľov na príspevky-blogy, vo všeobecnosti. To je dôkazom, že nás čítate a nie sú vám ľahostajné veci okolo nás. Za mňa srdečná vďaka!
Je pravda pravdúca, že tí, ktorí sa neskrývajú za anonymné niky sa v drvivej väčšine vyjadrujú pozitívne a oslovujú nás blogerov, priamo, cez mail, telefonicky, či osobne a takto vyjadrujú svoju podporu a mnohí prichádzajú aj s inšpiratívnymi námetmi, či úvahami. Druhá skupina sú tzv. „anonymní nespokojenci“ a pod rúškom anonymity radi popúšťajú uzdu svojej kritizujúcej fantázii a kritizujú aj veci, ako je striedanie dňa a noci, či nádychu a výdychu. Som presvedčený, že všetko je v najlepšom Božom poriadku a je to tiež účinná emočná terapia. Všetkým nám ide o spoločné, posunúť veci k lepšiemu…
Na tému rozhodcov som mal v priebehu krátkeho obdobia dva príspevky. Prvý, dal by sa nazvať vážnejší, bol orientovaný pragmaticky a hľadal východiska z tejto neutešenej situácie, ktorá je ozaj hraničná a v prípade neriešenia hrozia vážne následky, ktoré nemusíme rozdýchať. Po opätovnom a prakticky pravidelnom sťažovaní trénerov smerom k rozhodcom mi napadlo, že možno všetko dlhodobo berieme príliš vážne a traumatizujúco a bolo by dobré, trochu vec odľahčiť. A preto ako fikcia, výmysel, mimo realitné vnímanie som ponúkol príspevok o Absurdistane s titulkovým slovom fikcia v názve, ktoré sa tam neviem prečo, neobjavilo./možno chyba pri prepise???/ Ale to nie je dôležité.
Dôležitejšie je zamyslenie nad tým, prečo veci, ktoré nám majú prinášať radosť, pôžitok a zábavu, sme začali vnímať takto konfrontačne, stresujúco, urážlivo, či agresívne? /Mám na mysli športové dianie pred, počas a po zápasoch…/Veď šport bol, je a mal by byť práve o radosti z pohybu o stretávaní sa ľudí, o príjemných pocitoch, prežívaní, o oslave víťazov, ich výkonov a neutíchajúcich oslavných debát a spomienkach. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, či už z pozície hráča, trénera, funkcionára a diváka, prečo je tomu tak? Prečo dnes vidíme zápasy, kde sa víťazi radujú menej ako porazení, tréneri na pozápasových tlačovkách častejšie rozprávajú o negatívach, ako pozitívach, ak by mohli, tak by rozhodcov ukameňovali? Nevedia spracovať prežité emócie a končí to v lepšom prípade odchodom trénera z tlačovky, v horšom prípade k fyzickým potýčkam medzi sebou, či s novinárom? Prečo je rapídny úbytok divákov z hál a športovísk? Prečo celonárodne riešime nezaradenie Šatana do olympijskej nominácie a dostávame pod tlak trénera a ostatných hráčov?
Odpoveď, hoci bude zdĺhavejšia, môžeme hľadať za spôsobom života, ktorý teraz žijeme a nastaveným spoločenským systémom. To všetko nás „zošrubováva“ a vháňa do slepej uličky beznádeje, kde nevidíme žiadne východiská, žiadne svetlo na konci tunela a preto toľko nenávisti, stresu, agresivity. Boli sme zvyknutý, tak bol celkový spoločenský systém nastavený pred pár rokmi, že sa ľudia opierali o určité istoty. Každý, kto chcel, mohol pracovať, všetci /okrem pumpárov a čašníkov/ zarábali približne rovnako, rovnaké školy, rovnaké pravidlá = rovnaké správanie. Aj šport mal svoj prepracovaný systém výchovy mladých športovcov, optimálne nastavený systém financovania, malo to hlavu aj pätu, každý poznal svoje miesto v tvare a venoval sa svojej práci v pokoji, v klude, s určitou perspektívou a hlavne jasne zadefinovanými pravidlami. To prinášalo ovocie vo forme víťazstiev na vrcholných podujatiach ME, či MS. Nie, nechcem do neba vyzdvihovať predchádzajúci izmus, len konštatujem, že tieto istoty, tak potrebné pre život a hlavne nadstavbu, ako je šport a kultúra tu boli a potom aj to naše prežívanie a športové zážitky mohli byť iné, uvoľnenejšie, prajnejšie, dobrosrdečnejšie, hoci počas zápasov sme si nič nedarovali, išli sme do roztrhania tela.
Súčasná situácia je iná…Zlikvidovali sa systémové veci, ktoré fungovali, nahradil to niekedy viac, niekedy menej riadený chaos. Začala sa deštrukcia zaužívaných vecí, ktoré fungovali, lebo všetko staré smrdelo príliš „socikovsky“ a bolo treba začať uznávať iné hodnoty. A tak sa do popredia začali dostávať opatrenia, ako rušiť hodiny telesnej výchovy, škrtať pohybové aktivity, viac populárnejšie boli lekárske potvrdenia o „neschopnosti cvičiť“, veľký hit zaznamenali modré vojenské knižky a hodnotový systém sa začal rúcať, ani sme sa nenazdali. No a do toho prišli neskutočné výdobytky doby mobily, mp3, laptopy, smartfony, Iphony a neviem ešte aké fóny a čo nás ešte čaká??? A tak sme prestali komunikovať, vzájomne sa preciťovať a začali sa vytrácať hodnoty, ako dobré vzťahy, úcta, pokora, láska, porozumenie. Mamon peňazí nás opantal tak silno, že začali sa rozvracať vzťahy a putá, ktoré boli tak pevné ako čínsky múr, začali kolabovať tradičné hodnoty. A v športe začala mládež stagnovať, už to nebolo o prirodzenom výbere talentov, ale skôr o nábore, či tlačení „pudingových protekčných detí“ bohatých rodičov. Opraty do rúk v kluboch prebrali ambiciózny ľudia, ktorých dopredu ženie vidina úspechu, či slávy. A tak všetko je podriadené víťazstvám, bodom, gólom, košom, sekundám…do úzadia ide dobrý pocit z vykonanej práce, cesta postupných krokov budovania tímu, radosť z úspechu, divácka podpora, vzájomná úcta, žičlivosť. To všetko sa rýchlo prekrylo rýchlo kvasenými titulmi, neustále sa meniacimi kádrami, neúcta k trénerskému povolaniu, ešte menej rozhodcovskému a to všetko graduje diváckym vylievaním si životných krívd, rebelstvom, revoltou súčasnej zlej ekonomickej situácie a s tým spojenej frustrácie…
Myslím, že tu treba hľadať príčiny dnešného neutešeného stavu v športe nielen u nás, ale skoro všetkých postsocialistických krajinách. Stále dookola sa rozpráva aká je ťažká ekonomická situácia, toto je ekonomická kríza…Omyl, toto je kríza hodnôt.
Potešiteľný je fakt, že tak, ako sme sa do toho bahna dostali, môžeme sa z toho aj vyhrabať. To, že to ide aj v izme zvanom „kapík“, netreba chodiť ďaleko, mnoho dobrého sa podarilo aj u nás a to len vďaka zanieteným a zainteresovaným ľuďom, ktorí obetovali pre to veľa a dali do toho svoje úsilie, energiu a peniaze. Pred takými ľuďmi verejne skladám klobúk a majú môj obdiv.
Ale poďme sa pozrieť aj inde, kde to fachčí jedna radosť. My sa tam musíme asi generačne dopracovať, treba tomu veriť. Stačí sa pozrieť za hranice, Rakúsko, Švajčiarsko…Ale chce to radikálnu zmenu nášho postoja. Postoja k sebe, k blížnemu svojmu, k hodnotám a pravidlám. Prestaňme sa navzájom obviňovať, kto čo spravil zle, ale poďme niečo robiť a začnime od seba. Je to jednoduché. Ak zmeníme seba, zmeníme svoje okolie. Keď sme pri tom Rakúsku… Minule pri ceste cez celé Slovensko do Bratislavy som mal čas precítiť dobu, ktorú žijeme na Slovensku plnými dúškami…Na každom kroku policajné hliadky a hrozba pokút, cesta po diaľnici nie je o pravidle, že keď predbehnem, tak sa zaradím, ale o trúbení a blikaní na pomalých vodičov, z toho sú potom vredy na žalúdku, stresy a ťukanie na čelo. O ďalších absurdnostiach cestovanie radšej pomlčím. Ale ako náhle Slovač prejde za „hranice všedných dní“ a opustí Slovensko, zrazu sa z nás stávajú iní, lepší ľudia, ktorí rešpektujú pravidla danej kultúry a systému. Je pravda, že hliadku na zahraničných cestách vidíme len vtedy, ak ozaj prekročíme hranicu povoleného, alebo keď potrebujeme pomoc, ale zrazu sa stávame účastníkmi systému, ktorý rešpektujeme a dodržiavame, napr. ako je to so zaradzovaním sa do pomalšieho pruhu po predbiehaní. A tak je to aj s ďalšími vecami, ktoré doma veselo ignorujeme, lebo tu sa to nenosí, nevidíme to u druhých, deti u rodičov, žiaci u učiteľov, hráči u trénerov. Zvyčajná výhovorka, veď sme na malom Slovensku, každý každého pozná, ja si to vybavím, či poviem otcovi, strýkovi, kamarátovi a ten vám ukáže!!! Ak toto odstránime, máme vyhráno. Sme na najlepšej ceste k zmenám, ktoré budú mať zázračné terapeutické účinky a nikto nebude musieť vymýšľať, či sa vyhovárať. Som presvedčený, že je to v našich silách, je to vecou osobnej cti a statočnosti sa niekedy vzoprieť zaužívaným praktikám a názorom aj za cenu zneistenia a rizika straty istoty vo forme platu, odmeny, bonusu, trénerskej, či hráčskej zmluvy…
Ja verím, že to zvládneme a opäť sa budeme zo športu, či je to futbal, hokej , basketbal tešiť a radovať, prežívať slastné a opojné chvíle po zápase a nad vlastnými, cudzími a rozhodcovskými chybami sa len usmejeme, podáme si ruky a ako roduverní Slováci po športovom výkone aj „pripijeme na zdravie“ a opäť bude dôvod na radosť a úsmev. Ďakujem, že nás čítate…
PS: Nezabudnime, už dnes urobiť prvý krôčik k zlepšeniu. Stačí málo, vážiť si seba, súpera, trénerov a rozhodcov, prejaviť im triviálnu úctu tým, že na nich nebudeme pokrikovať a po zápase si pevným stiskom rúk a pohľadom do oči poďakujeme za dobre odvedenú prácu.
Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč
