Pavol Lošonský
Basketbal som začal hrať, keď som mal 7 rokov. Vždy ma tento šport fascinoval, pretože ho hrával aj môj otec. Samozrejme, že prvé roky boli viac menej o pohyblivosti a kontakte s loptou a až neskôr som sa začal formovať na hráča, ktorým som dnes. Prvé basketbalové zručnosti som sa naučil v Pezinku, kde som aj vyrastal. Prešiel som si basketbalovou strednou školou (Hubenkou), po ktorej sa mi podarilo dostať do USA. Prvé dva roky som absolvoval na Junior College pod vedením uznávaneho trénera Russela Crithfielda. Skromný deduško, ktorý mal za sebou neskutočné množstvo úspechov. Pri ňom som sa naučil ako byť správnym profesionálom. Dva roky pod jeho vedením ma vyšvihli o nejeden basketbalový, ale taktiež aj osobnostný level. Po dvojročnom pôsobení na Butte College, som sa dostal na University of California Irvine. Tam sa ma ujal Pat Douglass, ktorý sa bohužiaľ neohrial na trénerskej stoličke príliš dlho a nestihol mi toho veľa odovzdať. Na svoj seniorský rok ma prišiel posunúť ďalej Russ Turner, ktorý robil asistenta Donovi Nelsonovi v NBA klube Golden State Warriors.
Pod trénerom Turnerom som strávil iba jeden rok, ale táto doba bola dostatočne dlhá na to, aby ma pripravil na profi “business”. Z Ameriky som sa vracal naspäť do Európy s veľkými očakávaniami, ale po zlej skúsenosti s mojím prvým agentom som nakoniec musel ostať na Slovensku, kde som zakotvil v Spišskej Novej Vsi. Pod poľským trénerom Jerzym Chudeuszom som hral jednu sezónu . Po tomto roku sa mi opäť podarilo dostať do zahraničia. Hral som v anglickom klube Leicester Riders, kde sa ma ujal americko-taliansky tréner Rob Paternostro. Spolu so svojimi spoluhráčmi sme vyhrali cez 40 zápasov za jeden rok a priniesli sme domov tri zo štyroch trofejí. Rok na to som pôsobil opäť na Slovensku v drese Nitri pod trénerom Urbanom. Po skorom vypadnutí v play off som sa snažil čo najlepšie pripraviť na ďalšiu seónu, ktorú som strávil už v pre mňa známom prostredí, v anglickom Leicestri. Z individuálneho hľadiska pre mňa nebola táto sezóna úspěšná, protože ju ovplyvnili viaceré zranenia a nešťastné osobné udalosti. Cítil som, že potrebujem zmenu a novú motiváciu, preto som sa rozhodol začať odznova v novom prostredí s novou tvárou. Tento rok obliekam dres Worcester Wolves, ktorý je jedným z hlavných kandidátov na zisk trofejí v britskej lige.
Počas dlhých 20tich rokov hrania tohto krásneho športu som sa naučil, že basketbal pre mňa vôbec nie je o individuálnych úspechoch alebo štatistikách, ale skôr o tímovom úspechu. Zažil som veľa pekného a basketbal mi priniesol nesmierne veľa krásnych a nezabudnuteľných spomienok. Hovorí sa, že človek si vždy spomenie len na tie dobré veci, ale ja som počas tých dlhých rokov bohužiaľ zažil aj veľa bolesti, sĺz a trápenia. Práve cez tieto negatívne skúsenosti som sa spoznal so skvelým človekom Miroslavom Mackulínom, ktorý mi v týchto chvíľach veľmi pomohol. Vždy som vedel, že mentálny tréning je potrebný a nezáleží na veku samotného hráča, ale nikdy som s ním nemal žiadne skúsenosti. Pre mňa osobne mentálny tréning a mentálna príprava nie je o tom mať sebavedomie vziať na seba poslednú strelu, ale skôr o tom byť vyrovnaný človek a ísť do každého tréningu a zápasu s pozitivnými myšlienkami a energiou. Rovnováha a nájdenie svojho pokoja je úspechom nielen v športe ale aj v živote. A za ukázanie cesty a pomoc pri jej nasledovaní môžem ďakovať len pánovi Mackulínovi.
