PRIEVAN V KÁDROCH – záruka úspechu?
S blížiacim sa koncom prestupového obdobia sa začali množiť informácie v médiách o získaných nových posilách, vyhodených, či vymenených hráčoch v rámci našej mužskej basketbalovej ligy. Neviem, ako na vás, ale na mňa celá naša mužská basketbalová liga pôsobí dosť chaoticky nielen rozhádzaným harmonogramom zápasov, ďalej skutočnosťou, že Levice, ako predpokladaný víťaz základnej časti, nebude aj vlastnou vinou bojovať o domáci titul, ale hlavne veľkou fluktuáciou hráčov v jednotlivých tímoch počas sezóny. Mám pocit, že kompetentní z SBA a iných riadiacich zložiek, kluboví funkcionári a tréneri sa začínajú prebúdzať a snažia sa koncom februára zachrániť celú sezónu a to, čo zanedbali v príprave na ňu, chytajúc sa porekadla:“ že, koniec dobrý, všetko dobré“. Ale ozaj je to tak? Skôr sa mi to javí, že hlavne zo strany klubových funkcionárov sa jedná o nekoncepčnosť a neprofesionalitu. Samozrejme vinníka bude potrebné nájsť a pomenovať a zdá sa, že opäť si všetci zgustnú na samotných hráčoch, poväčšine zahraničných posilách. Prečo tak rozmýšľam? Lebo už teraz mnohé vyhlásenia trénerov a funkcionárov sú tak trochu alibistické a zavádzajúce. Ako najvypuklejšie to vnímam v Prievidzi, kde už v poradí tretí tréner v tejto sezónne, temperamentný chorvát Krajnovič dostal za úlohu skonsolidovať káder, aby naplnil ambiciózne ciele, ku ktorým ich zaväzujú úspechy minulých rokov. A tak vyhlásenie,:“ Je marec, nový mesiac. Platia nové pravidlá. Kto sa im nepodriadi, musí odísť. Je jedno, kto z hráčov to bude. Navyše, aj keď nemôžeme robiť zmeny, stále môžeme z kádra hráčov vyhadzovať…“, vyznieva veľmi trápne, neprofesionálne a hlavne smerom k hráčom neľudsky. Na druhej strane plne chápem trénera v jeho nezávideniahodnej pozícii, ktorý je pod fanúšikovským a funkcionárskym tlakom, že sa snaží robiť čo sa dá a preto jeho nástrojom sú aj takéto veľké a burcujúce vyhlásenia. Teraz neostáva nič iné, len čakať, či sa Prievidza dostane z výsledkovej krízy, alebo bude pokračovať v negatívnom ťažení, ako naposledy v Leviciach. To, že z takéhoto počínania nemá osoh nik, je zrejmé každému. Je teraz na funkcionároch, tréneroch a hráčoch, aby si sadli za spoločný stôl, rozumne rozanalyzovali veci a snažili sa prijať rýchle a účinné riešenia, ktoré budú efektívne. Ak sa ocitne v takejto nezávideniahodnej situácii firma, tak vtedy je do čela dosadený krízový manažér, ktorý sa snaží za pomoci rôznych špecialistov minimalizovať straty, resp. zvrátiť nepriaznivú situáciu. Vo väčšine prípadov je to nezávislý odborník, ktorý s daným biznisom nemá nič spoločné, ale práve vtedy vnáša do riadenia nové prvky, nový pohľad a nové videnie, ktoré by staré vedenie nepoužilo, kvôli svojej „profesionálnej slepote“. Samozrejme, nesie to so sebou určité riziko a rozhodnutia tohto charakteru „musia mať gule“. Ale vráťme sa späť k basketbalu a prievanu v hráčskych kádroch. Stará múdrosť hovorí o „neprepriahaní koní v kopci…“. Bohužiaľ, v dnešnej krízou zmietanej dobe, sa zdá, že nevieme narábať a hospodáriť ani s tým málom, čo máme. V niektorých tímoch je fluktuácia hráčov veľmi vysoká, čo v konečnom dôsledku sa musí odzrkadliť na klubových financiách. Brať hráčov na skúšku a po mesiaci ich púšťať k vode, asi tiež nie je lacný špás a o serióznosti a dobrom mene klubu sa hovoriť tiež nedá. Potom sa nečudujme, že za tak krátke obdobie sa žiadnemu trénerovi ani so „stádom mentálnych trénerov, psychológov, šamanov a zaklínačov hadov“ nepodarí vyskladať víťazný tím, kde bude dobrá chémia a garancia dlhodobého úspechu. Z toho nemajú nič hráči, ktorí sú stále zbalení a čakajúci na ortieľ „odchádzaš“, podobne tréneri, ktorí nemôžu nič dlhodobo pripravovať a skúšať a samozrejme ani diváci, ktorí nevedia, kto je vlastne ich miláčik, komu majú fandiť, lebo jeden mesiac hráč, ktorý hral za náš tím, už teraz behá po cudzej palubovke a o klubizme tiež nemôže byť ani reč. No a v tom všetkom marazme „musí prežívať“ zopár slovenských basketbalistov, s ktorými tréneri pracujú, pretože musia, ako s „nutným zlom“, samozrejme česť výnimkám. Na našich hráčoch, potencionálnych slovenských reprezentantoch samozrejme vo väčšine prípadov nestojí ťarcha výsledkovej, ani hernej zodpovednosti. A príde čas reprezentácie a všetci sa začíname chytať za hlavu, ako to s tou našou repre je. Ideme od jednej výsledkovej blamáži k druhej, viazne základná komunikácia, odchádzajú hráči s akou takou kvalitou a zostávajú len oči pre plač a negatívne myšlienky.
Asi stačilo, však? Poďme sa pozrieť, ako sa to dá zlepšiť… Myslím, že za príkladom netreba chodiť ďaleko. Ostaňme u nás na našom malom Slovensku, len prelaďme na ženský basketbal. Posledných 15–20 rokov nám dva ženské tímy ukázali ako sa to má a v našich podmienkach môže robiť. Prvá lastovička boli basketbalistky Ružomberka a posledné desaťročie to sú košické basketbalistky, teraz „dobré anjelky“. Napriek mnohým kritikom a zaujatosti, že tento klub nevychováva naše hráčky pre reprezentáciu, zdá sa, že opak je pravdou. Aj tu sa ukázalo, že po mnohých zakopnutiach, vrcholoch a pádoch sa našiel model, ako aj v dnešných zlých ekonomických podmienkach sa dá robiť basket na vrcholnej európskej úrovni. Som presvedčený, že nie je „ešte všetkým dňom koniec“ a táto sezóna je toho dôkazom. Je pravda, že generálny manažér Dano Jendrichovský je ambiciózny človek, ale zdá sa, že aj patrične trpezlivý a rozumný. Každý rok sa posúva po rebríku úspechu vyššie a vyššie, poučený vlastnými chybami. Posledné roky má jasno o zložení kádra vopred s dostatočným predstihom, káder dlhodobo sleduje nielen po stránke športovej, ale aj ľudskej a zdá sa, že sa to vypláca. Spomínam, ako sme sa pred sezónou bavili o hráčskom kádri a nezabudnem, s akou precíznosťou si držal v hlave informácie o každej jednej hráčke a mal pripravené aj prípadné alternatívy, pre prípad: “čo, ak?“ Potom sa samozrejme lepšie robí trénerom, ak poznajú materiál, vedia, čo môžu očakávať, aké herné systému im najviac pasujú a pod. Tomu hovorím koncepčná a systémová práca, z ktorej má úžitok a radosť každý: tréneri, hráči, funkcionári, slovenský basketbal a samozrejme fanúšikovia…
Takže napadá mi, že možno by stálo za to zorganizovať workshop na tému „ako sa robí basketbal v Slovenských podmienkach“ s podtitulkom: „poďme sa opýtať úspešných báb z Košíc.“ Prajem všetkým funkcionárom, ktorí sa snažia v dnešnej dobe robiť basketbal na profesionálnej úrovni, veľa energie, trpezlivosti, veľa múdrych rozhodnutí a hlavne ústretovú komunikáciu smerom k trénerom a hráčom a prianie robiť potrebné kroky v čase, keď sa má siať a nie chytať sa slamky v čase, keď sa už zberá úroda. A to, ako vám budú plody vašej práce chutiť, je vašou vizitkou, vašim vyznamenaním a vašim zrkadlom. Na to nezabúdajme vážení…Dobrú chuť.
Miro Mackulín mentálny tréner a kouč
