REPREZENTÁCIA SLOVENSKA–má byť cťou alebo utrpením???
Začnem nebasketbalovo…Posledných pár dní rezonuje celým Slovenskom rozčarovanie a blamáž, ktorú sa podarilo „vyrobiť“ našim futbalistom v kvalifikačnom zápase proti trpaslíkovi z Lichtenštajnska. Drvivá väčšina verejnosti nemôže stráviť zahanbujúcu remízu, ale hlavne spôsob, ako sa naši futbalisti postavili k tomuto zápasu, ako súpera podcenili a nezabojovali o dobrý výsledok, ktorý by im garantoval síce malú, ale nádej do ďalšej časti kvalifikácie. Verejnosť hľadá vinníka v tréneroch a hráčoch. Ako býva zvykom, vymeniť všetkých hráčov nemôžeme a tak s najväčšou pravdepodobnosťou padnú hlavy trénerov. Ale je to riešenie? Je to koncepčné riešenie, ktoré zmení nadobro stav nášho futbalu? Určite nie. Myslím si, že všetko, čo sa deje s našim futbalom a futbalistami je len odrazom doby, ktorú žijeme a hodnôt, ktoré vyznávame. Hodnoty, ktoré „žijú a vyznávajú“ tréneri Griga a Hipp sú diametrálne odlišné od hodnôt, v ktorých fungujú naši hráči prichádzajúci z blízkej, či vzdialenej cudziny, z bohatých klubov a super podmienok. Bojovnosť, pracovitosť, sebaobetovanie, tímovosť, národná hrdosť verzus. zmluvy, peniaze, drahé autá, dovolenky, médiá, tetovania, módne oblečenie, popularita. Sú to síce dve strany jednej mince, ale… Práve tieto veci rozhodujú v reprezentácii, či výsledok bude úspešný, alebo nie. Koľko športovcov zo Slovenska by chcelo mať vytvorené také podmienky, ako majú naši futbalisti? A vtedy by určite za naše malé Slovensko v medzinárodných zápasoch, či súťažiach pre úspech vypustili aj dušu. Ale nestalo sa tak, zmluvy a fantastické podmienky futbalistom zrejme zamotali hlavy natoľko, že nevedia s bohatstvom a slávou narábať správne a musia zákonite prísť lekcie z pokory.
Ale uvediem aj pozitívny futbalový príklad. Mal som možnosť rok pôsobiť pri futbalovej reprezentácii U-17 a byť členom realizačného tímu počas úspešných ME, kde sme postupom do semifinále a ziskom bronzu splnili náročné ciele. Postúpili sme na MS v SAE a podarilo sa našimi výkonmi pritiahnuť na štadióny divácke návštevy viac ako 8 000 fanúšikov, ktorí vytvorili neopakovateľnú atmosféru. SFZ stanovil ciele a vytvoril výborné podmienky na nerušenú a kvalitnú prípravu. Pravidelne mesačné tréningové kempy, kvalitná zahraničná konfrontácia, vynikajúce zázemie v podobe tréningových ihrísk, či hotelov, výborná regenerácia a doplnkový program. K tomu treba prirátať stabilný desaťčlenný realizačný tím top špecialistov, pozostávajúci z trénerov, asistentov, trénera brankárov, kondičného špecialistu, mentálneho kouča, športového lekára, fyzioterapeuta, maséra, video analytika, PR manažéra a vedúceho mužstva. Potom sa môžu očakávať aj adekvátne výsledky a náročné ciele.
Tu zľahka premostím…
V takejto euforickej pohode po ME som sa cestou z Bratislavy zastavil pozdraviť naše basketbalové reprezentantky, ktoré sa pripravovali v Ružomberku. Pri neformálnej debate s trénerom Vojtkom, vidiac zákulisie a podmienky v akých sa reprezentantky pripravujú som ponúkol, že sa môžem porozprávať s hráčkami a následne spraviť ich športovú diagnostiku, ktorá mu dá širší obraz o ich psychickom nastavení pred ME. A tak som sa stal „na krátko súčasťou“ našej ženskej basketbalovej reprezentácie. Absolvoval som ako pozorovateľ asi osem tréningových jednotiek, dva prípravné zápasy proti Japonsku, tri spoločné tímové sedenia zamerané na spoznávanie, predzápasovú prípravu, tímovú chémiu a súdržnosť. Okrem toho sme denne niekoľko hodín sedeli individuálne s hráčkami a riešili ich zvyšovanie výkonnosti a sebavedomia. Za ten krátky čas som mal možnosť spoznať zaujímavé príbehy mladých basketbalistiek, ich vnútornú motiváciu, prečo dali prednosť výzve reprezentovať po ťažkej a náročnej sezóne pred dovolenkou a oddychom. Musím otvorene a s plným rešpektom k týmto dámam povedať, že ich nesmierne obdivujem za to, čo všetko v príprave urobili preto, aby čo najlepšie reprezentovali našu krajinu. Chtiac-nechtiac som sa nevyhol ani porovnaniu podmienok, aké mali mladí futbalisti a aké majú slovenské basketbalistky. Je fajn, že v Ružomberku našli pokojné a skoro až anonymné prostredie na prípravu. Už menej vhodné bolo, že museli za päť dní zohrať štyri prípravné zápasy s malými a rýchlymi Japonkami, ktoré produkujú iný basketbal, ako budú naši súperi na ME. Ale Pán Boh zaplať aj za takúto konfrontáciu. Horšie to už bolo s materiálnym vybavením a samotnými dresmi. Je poľutovania hodné, keď hráčky v reprezentácii nespájajú také triviálne veci, ako je spoločné tréningové, či vychádzkové oblečenie so štátnym znakom, nehovoriac o rovnakých dresoch s názvom SLOVENSKO a vrcholom „antirepre“ bolo leukoplastom vyrobené číslo na drese.
Všetky tieto veci dievčatá hrdinsky zvládali, ale z ich skromných pohľadov sa dalo vyčítať, že spoločná prechádzka v peknom „repreoblečení“, by im dodávala nielen sebavedomie, ale aj silu do ďalšej tvrdej a namáhavej práce. Je veľmi frustrujúce a demotivujúce, keď počas prípravy sa stále riešia malicherné veci, nad ktorými sa za normálnych okolností ani nepozastavíte. Ale tu sa za pochodu riešili aj veci, ako je zmena programu, ne/príchod kompetentných z SBA a doriešenie potrebnej výbavy, cestovné, chýbajúce DVD o súperoch, či kde sa bude hrať prípravný zápas proti Rusku a to nehovorím o článkoch a debatách o vnútrokrízovej situácii v rámci SBA. Všetky tieto veci, či sa to niekomu páči, alebo nie sa musia podpísať pod psychiku hráčok a členov realizačného tímu. Ozaj, tréneri a realizačný tím. Klobúk dole, pred týmto malým kolektívom, kde viacerí majú zdvojené až strojené funkcie, ale s jedným platom a „ne/obmedzenou dobou splatnosti“. Ak by sa nejednalo o basketbalových fanatikov, ktorí majú tak silne zakorenenú lásku k tejto hre a samotným hráčkam, tak som pevne presvedčený, že už dávno sú „odídení“ a nadávajúci na pomery v SBA, ako drvivá väčšina „tiež fanúšikov“.
Pýtate sa, ako môže reprezentácia pracovať v takých podmienkach a čo môžeme očakávať na ME? Ja som sa snažil hráčkam a členom realizačného tímu vysvetliť jednu podstatnú vec. Že život je krásny a veľmi jednoduchý, ktorý prináša aj takéto situácie. Stále je na nás ako sa rozhodneme a ktorou cestou sa vyberieme. Máme na výber minimálne z dvoch možností. Buď sa pridáme k tým, ktorí už roky len nadávajú a plačú, ako je všetko zlé a ako sa nedá v týchto podmienkach robiť, alebo máme druhú možnosť, ktorá chce od každého z nás „osobnú statočnosť a gule“. Tá prvá je ľahšia a uberá sa po nej väčšina, tá druhá je ťažšia a znamená začať tvrdo pracovať aj v tých podmienkach, aké momentálne sú. Nehľadať výhovorky, ako sa to nedá, ale urobiť všetko, čo je v našich silách a pokúsiť sa o nemožné, v našom prípade o basketbalový zázrak. Môžem povedať, že naše reprezentantky a realizačný tím majú srdce na pravom mieste. Zatiaľ sa so všetkými nástrahami aj mimo basketbalovými popasovali so cťou a som presvedčený, že tieto veci ich ešte viac zocelia a spravia z nášho tímu výborný, jednoliaty kolektív, plný pozitívnej a prajnej energie, ktorý sa len tak ľahko pred súpermi neposkladá.
Prajem našim babám a trénerom veľa športového šťastia, bojovnosti a nezlomnej viery vo vlastné sily. Som presvedčený, že potom sa im splnia všetky ciele, či tajné priania.
Neviem ako vám, ale pre mňa sú tieto basketbalové dámy už teraz víťazkami, nech dopadnú na ME akokoľvek. Predurčuje ich k tomu postoj, morálka a zdolávanie prekážok počas prípravy. Držím palce baby!!!
Chcete pomôcť aj vy? Stačí pozitívna myšlienka každého z nás smerom k našej ženskej basketbalovej reprezentácii. Tým barometrom našej pozitivity a úprimnosti budú výsledky nášho tímu na ME.
Miro Mackulín
mentálny tréner a kouč
