ROZHODCOVIA: stále vďačná a večná téma!
Myslím, že budete so mnou súhlasiť ak poviem, že o rozhodcoch sa stále rozprávalo, rozpráva a bude rozprávať za každého počasia, v odborných kruhoch, medzi hráčmi, trénermi, divákmi, či nezainteresovanými pozorovateľmi. Téma vďačná pre kongresy, sympózia, ale hlavne pre kaviarne, pivárne, či „zaplivané hospody“. Veď o čom by sme sa aj mali baviť, však? V mnohých športoch, basketbal nevinímajúc sa všetko tak vyrovnáva, po stránke taktickej, technickej alebo kondičnej, že samotná hra ponúka zainteresovaným čoraz menej atraktivity a zábavy. Jednotlivé tímy zamestnávajú čoraz viac špecialistov na videorozbory, „skautingy“, špionáže, taktické manévre a neviem čo ešte. Vytráca sa improvizácia, hravosť a sloboda. Tréneri dookola zdôrazňujú, že obrana je tá správna cesta, ktorá nás privedie k vytúženému výsledku a tak sa ozaj nemôžme čudovať, že po zápase sa často oprávnene, ale aj neoprávnene vlna kritiky znesie na rozhodcov a vrchol všetkého je, keď sa na arbitrov sťažuje aj tréner víťazného tímu. Mám to šťastie, že sa pohybujem v športovom prostredí a počas tohto dlhého obdobia som mal možnosť zhliadnuť veľký počet zápasov, či súťaží mnohých športov, individuálnych aj kolektívnych. Okrem rokov, keď som sám trénoval futbalistov, tak sa snažím na všetkých zápasoch byť v pozícii pozorovateľa, nie zainteresovaného a s nadhľadom si vychutnať zápas a popri tom sledovať reakcie, hráčov, trénerov, rozhodcov, či divákov a vyhodnocovať správanie tej ktorej skupiny a situácie.
Z tohto pozorovania mi vychádza jednoduchý záver. Že aj „ohrozený druh“ rozhodca, je len človek so svojimi plusmi, aj mínusmi a ako každý, robí aj chyby a chodí do práce, naštve ho šéf, nepohodne sa s manželkou, či zlú známku zo školy donesie dieťa. Áno, sú to ľudia, ktorí rozhodovanie prijali ako výzvu, sa nejakým spôsobom realizovať, či pomôcť konkrétnemu športu. Počnúc amatérskym športom až po ten profesionálny môžeme stretnúť rozhodcov, ktorí to robia ako poslanie, ktoré ich baví a napĺňa, až po rôznych „špekulantov“, ktorí sa snažia stoj čo stoj z toho vytrieskať čo sa dá. Ale tí si nezaslúžia moju a vašu pozornosť a pre nich mám len jeden odkaz podľa hesla: na hrubé vrece, hrubá záplata, inými slovami za svoje počínanie si zaslúžia kopanec. Ich sudcom, nech je ich vlastné svedomie a spánok… Ale ako pomôcť tým, ktorí to s „pískaním“ myslia vážne a chcú napredovať, hoci sa stanú terčom kritiky po neúmyselnej chybe? Ja vidím problém hlavne v tom, že sme za určitý čas, možno s dobrým úmyslom, ale bohužiaľ rozhodcov umelo obohnali veľkým ostnatým drôtom mlčanlivosti a nedotknuteľnosti. Tréneri sa nemôžu na ich adresu vyjadriť, lebo sa boja pokút. Naopak rozhodcovia väčšinou držia „bobríka mlčania“, veď za nich sa vyjadrí „nejaká komisia“. A tak nečudo, že sa okolo nich šíri zápach senzácii, kritiky, či zaručených správ. A my Slováci sme národ domýšľavý s bujnou fantáziou…
Som presvedčený, že na zlepšenie imidžu je potrebné, aby si tréneri, hráči, rozhodcovia, funkcionári našli „spoločný ring“, kde by otvorene a verejne mali možnosť sa navzájom komunikačne zblížiť a pochopiť svoje počínanie a správanie. Prevencia je stále lepšia, ako hasenie emočného ohňa, ktorý vzbĺkne vždy po nejakom nesprávnom rozhodcovskom verdikte z jednej, či druhej strany. Poviem osobnú skúsenosť, ako člena realizačného tímu futbalistov U-17, ktorý sa pripravoval na ME a MS. Počas tejto prípravy sme absolvovali aj sedenie s rozhodcami, ktorí nám rozprávali o trendoch v pískaní, akým metrom budú posudzovať jednotlivé zákroky počas ME a MS a na záver sme absolvovali jeden test, ktorý pozostával z asi 15-tich situácii. Našou úlohou, ako rozhodcov bolo ich posúdenie. Všimol som si, ako sa hráči a tréneri pousmiali a ich tváre bez slov hovorili: „to je úplne jednoduché a jasné ako facka, nie?!“ Ale keď sme to vyhodnotili, tak naša úspešnosť za celý tím bola len niečo viac ako 50%! Úsmev sa zmenil na prekvapenie, u niektorých na rozčarovanie a krútenie hlavami. Tým som chcel povedať, že mnohí kritizujúci, niekedy nemajú ani prehľad o aktuálnych pravidlách, či výklade jednotlivých situácii, ale potrebujú sa niečím zakryť, na niekoho zvaliť vinu, či len tak alibisticky skonštatovať: „na vine sú rozhodcovia“.
Čo odporúčam na zlepšenie rozhodcovského kreditu? Dôležité je, aby všetci aktéri zápasu hráči, tréneri, diváci aj rozhodcovia, si vážili jeden druhého. Nezabúdajme, že dobrý zápas, je dielom všetkých, nielen víťazov. Predpokladám, že tak, ako tréneri a hráči sa pripravujú poctivo na svojho súpera, tak by sa mali zodpovedne na zápas pripravovať aj rozhodcovia. Poctivo si „skautovať“ jednotlivé tímy, hráčov, či hráčky a mali by ísť v príprave až do detailov. Je dôležité, aby sa držali múdrosti, že najlepší je ten rozhodca, ktorého nie je na ihrisku vidieť a cítiť. Aby svojim prejavom, gestami, či zasahovaním do deja zápasu neboli oni tí hlavní hrdinovia, ale aby im stačila úloha komparzu. Potom sa nebude stávať to, že tímy, ktoré hrajú Európske súťaže a tam rozhodcovia púšťajú „tvrdšie súboje“, tak sa nevedia zmieriť s tým, že v našej extralige sa pískne čo i len „škaredý pohľad“. Je veľmi ťažké pre trénerov pripraviť svoj tím na takéto diametrálne odlišné „štýly rozhodovania“ a oheň je na streche. Tiež som si veľa krát všimol, že naši tréneri majú „záľubu“, dostať rozhodcov pod tlak. Komentujú ich každý verdikt a mnohí rozhodcovia to neriešia rázne hneď na začiatku, ale nechávajú emóciam dlhý priebeh na škodu vývoja zápasu.
Ďalej odporúčam zmenu postoja nás všetkých, ktorí šport robíme. Aby každý z nás sa „vžil a vcítil“ do role toho druhého, či je to tréner, hráč, rozhodca alebo divák. Sme súčasťou jedného úžasného orchestra a len vzájomná úcta, pochopenie, komunikácia a dobroprajnosť rozozvučia struny našich nástrojov do úžasnej hudby, z ktorej budeme mať radosť. Len cez tieto atribúty bude naša práca zmysluplná, len táto cesta zabezpečí, že tvrdé tréningy a litre potu sa pretavia počas zápasu do dobrého pocitu z dobre odvedenej práce. Ako som spomínal, všetci robíme chyby, tie patria k športu. Navyše rozhodca má svoj uhol pohľadu a potrebuje reagovať rýchlo. Ostatní verme, že sa rozhodca nemýli úmyselne a zapískal to čo videl. Tak, ako nie každý zápas vyjde hráčovi, či trénerovi, nemusí vyjsť ani rozhodcovi. Odpustenie je ten správny liek na túto boľačku smerom k rozhodcom.
Tiež si myslím, že rozhodcovia by pri svojom vzdelávaní nemali zabúdať okrem kondície, štúdia pravidiel, ani na mentálnu prípravu, ktorou sa priblížia ešte viac k pochopeniu správania trénerov a hráčov v krízových situáciách a to im umožní zvládnuť zápas s ľahkosťou a chladnou hlavou. A hoci ich jedinou rečou počas zápasu je zvuk píšťalky, som presvedčený, že keď rozhodujú srdcom, nie egom, tak potlesk po zápase bude patriť nielen víťazom, ale aj rozhodcom, lebo boli súčasťou výborného zápasu. Veľa šťastia páni rozhodcovia…
Miro Mackulín, mentálny tréner, kouč,
