Time-out a polčasová prestávka.

V poslednom období sa často stretávam s konštatovaním, že žijeme rýchlu a uponáhľanú dobu. Na nikoho a nič nemáme čas…Mnohí z nás sa len nostalgicky pýtame: Je to tým, že starneme? Náš čas tečie po špirále kužeľa smerom nahor, čím sme starší, tým je špirála užšia a to spôsobuje pocit zrýchľovania času. Ďalší konštatujú, že je to spôsobené technológiami, počítače, mobily, internet, facebook a pod. V priebehu krátkej chvíle sa vieme spojiť s človekom na druhej strane zemegule, odozva je rýchla, na rozdiel ešte od nedávno používanej napríklad listovej zásielky, ktorá išla k adresátovi aj niekoľko dní, či týždňov a spätná väzba bola z dnešného pohľadu veľmi zdĺhavá…

Prečo spomínam čas, jeho plynutie, uvedomenie si? Pri práci so športovcami používam rôzne techniky a metódy, ktoré sú postavené, práve na tomto princípe. Napr. precítenie plynutia minúty ticha, ničnerobenie, je vhodnou metódou na trénovanie koncentrácie a sústredenia. Po tomto cvičení je reakcia hráčov: Bože, nekonečne dlho sa vtedy vlečie čas, nevedel som sa dočkať konca a pod…Na druhej strane pri debatách s trénermi, ako narábajú s oddychovým časom /time- outom/, sa väčšina sťažuje, že je to tak krátky čas a oni by hráčom chceli toľko toho povedať…

Poďme sa spoločne pozrieť na využívanie time-outu a polčasovej prestávky z pohľadu hráčov a trénerov očami mentálneho trénera, u ktorého sa tieto dva svety /hráčsky a trénerský/ spájajú. Už samotné pozorovanie trénera a hráčov počas oddychového času a polčasových prestávok, veľa napovie o vzájomnej komunikácii medzi trénerom a hráčmi, či sa jedná o jednosmerný monológ v smere tréner-hráči, resp. je to vzájomný dialóg. Z toho sa dá vyčítať veľa ohľadne zvyšovania sebavedomia hráčov a tímu resp. „nechcené udupávanie“ sebavedomia hráčov, ktoré neprospeje v daný okamih nikomu, ale často si to zainteresovaní vôbec neuvedomujú…

Pri otázke smerom k trénerom prečo si berú oddychový čas, dostávam množstvo odpovedí: potrebujeme zareagovať na chyby, potrebujeme zmeniť systém obrany, útoku, zmeniť taktiku, potrebujem hráčov upozorniť na individuálne a tímové zlyhania, ak si hráči nevedia poradiť s vyvezením lopty na súperovu polovicu, ak super ide do vedenia a potrebujeme zastaviť jeho dominanciu, všetko sa to točí ohľadne technicko-taktických záležitostí, či chýb hráčov…a až potom prichádza na rad hráč ako taký,.. „keď vidíme, že hráči melú z posledného, nevládzu, vtedy tiež zoberieme time-out“, hovoria niektorí… Oddychový čas, bol do pravidiel zaradený v minulosti hlavne kvôli samotným hráčom, tak ako to hovorí názov- oddychový čas, aby si hráči oddýchli, nabrali nové sily, energiu do ďalších minút zápasu. Postupne, keď sa hra zrýchľovala a tréneri začali naberať na svojej dominancii sa time-out a jeho ponímanie začalo preklápať na stranu trénerov a úloha hráčov sa dostávala na vedľajšiu koľaj, začali byť komparzistami. Time-out sa „čerpal“ hlavne kvôli zmenám týkajúcim sa hry a vyvarovaniu sa chýb. Je to ozaj silný nástroj, hoci z časového hľadiska celého zápasu je krátky, ale môže veľmi rýchlo zmeniť a ovplyvniť jeho priebeh pozitívne, či naopak negatívne. Má svoju neopakovateľnú atmosféru, energiu a vzrušenie, nakoľko trvá tak krátko…Ale aj za takú krátku dobu sa dá strašne veľa vylepšiť, napraviť, či naopak, pokaziť.

Na základe rozprávania hráčov, trénerov a mojich pozorovaní závisí od trénera, či trénerského tandemu, aký charakter a v akej atmosfére oddychový čas prebieha.

Všetci tréneri sú špecifický, originálny z vlastným know-how na víťazstvá, ale aj prehry. Závisí to od mnohých špecifík a detailov ich trénerskej Duše. Z tohto pohľadu do prvej, veľkej skupiny by sme mohli zaradiť trénerov- diktátorov, ktorí berú time-out po chybách jednotlivcov, či tímu a sú v takýchto prípadoch veľmi hluční a negatívne orientovaní. Zameriavajú sa prevažne na vytýkanie chýb hráčov, či tímu a vtedy môžeme počuť hromy-blesky navôkol a celá lavička je pokrytá dekou negatívnej energie. Často sa stáva, že takto orientovaní tréneri vyčerpajú drahocenný čas len analýzou a vytýkaním konkrétnych chýb z krátkej zápasovej minulosti a nezvýši im potom dostatočný časový priestor na vysvetlenie, čo vlastne má tím po oddychovom čase hrať. Družstvo je zmätené, „chaosí ďalej“ a negatívne reakcie trénera sa prehlbujú …Takýto typ trénerov centralizuje celé „menežovanie zápasu“ na svojich pleciach, hoci následne často za prehry viní hráčov. Nerád prijíma názory iných, hráčov, či realizačného tímu resp. vôbec ho nezaujímajú. Ani pred, ani po zápase. Tu je ťažko aplikovateľný model, že o všetko dobré, aj zlé sa delíme všetci…

Ako sa na takýchto trénerov pozerajú samotní hráči? Doslova z takéhoto počínania majú strach a obavy. Ich pohľady počas oddychového času sú uprené všade možne, len nie na trénera a jeho „čarovnú tabuľku“, len aby sa nestretli s jeho „zabijáckym“ pohľadom. V žiadnom prípade, ak aj niečomu nerozumejú, tak sa nepýtajú, len aby sa nestali terčom, či hromozvodom trénerových emócii. Chvíľka drahocenného času, ktorú potrebujú v prvom rade na oddych, občerstvenie a ukľudnenie, sa mení na monológ trénera s príchuťou negatívnej energie, čo veľakrát hráčom ešte viac zväzuje ruky a nohy. Rýchlo artikulujúceho, či kresliaceho trénera veľakrát, kvôli stresu, strachu a únave ani nevnímajú a tak odchádzajú na palubovku ešte viac zmätení, ako pred oddychovým časom, čo je z hľadiska podstaty oddychového času kontraproduktívne a neefektívne.

Druhú skupinu tvoria tréneri, ktorí trpezlivo a bez známok emócii vysvetľujú hráčom zmeny hracieho systému, či taktiky. Sú menej emotívni, sú trpezlivý, menej hluční a pozorne kresliaci schémy na trénerskú tabuľku. Len v ojedinelých prípadoch sa vracajú k chybám, ktoré sa už stali. Sú zástancami myšlienky, že chyba, ktorá sa už stala, sa nedá vziať späť a poukazovanie na ne, iba zbytočne odkláňa zainteresovaných od koncentrácie, či zápasového cieľa a tým sa zbytočne „kŕmi“ batoh s chybami. Takýchto trénerov by sme mohli nazvať aj demokratmi, ktorí razia cestu uvoľnenejších vzťahov medzi hráčmi a trénermi a niekedy sa môže stať, hlavne v mládežníckych kategóriach, že v takomto tíme, môže pokrivkávať tímová, či individuálna disciplína, ale je to vec ozaj špecifická a záleží od postoja trénera. Hráči takýto prístup vítajú viac a na rozdiel od prvej skupiny často sa pýtajú trénera na veci, ktoré im nie sú jasné aj počas oddychového času. Majú „dovolené“ sa pýtať. Je to dôležité pre uistenie samotných hráčov, či správne chápu povedané, či nakreslené a blahodarne to pôsobí na zvyšovanie sebavedomia. Ako som spomínal, hráčov tejto trénerskej skupiny často lákajú veci súvisiace s podceňovaním súpera, či naopak preceňovaním svojich schopností.

No a tretiu skupinu trénerov tzv. vyváženú, tvoria tréneri, ktorí majú v sebe v symbióze pracujúcich „diabla aj anjela“ a ktorí vedome vedia použiť jednu, či druhú tvár, podľa potreby, momentálneho stavu, či vývoja zápasu. Niektorí tréneri sa s takýmto darom narodili a sú to „geniálni“ motivátori a koučovia, ktorí vedia víťazne vykorčuľovať aj so zdanlivo neriešiteľnej situácie. Je dôležité povedať, že pracujú stále, aj vo vypätých situáciách s chladnou hlavou a vedome sa dokážu „prepínať“ bez zjavných problémov z jedného do druhého režimu. Vedia aj v situácii tzv.“amoku“ použiť geniálne ťahy „chladného Angličana“ a práve táto ekvilibristika robí smerom k hráčom zázraky. Opäť zdôrazňujem, je to najvyššie majstrovstvo, ktoré sa dá síce tvrdo natrénovať, ale väčšinou sa s týmto majstrovstvom veľkí tréneri rodia a celý život na zlepšovaní pracujú. Táto „zvláštnosť“ rozdeľuje trénerov na úspešných a tých menej úspešných…V sú­časnosti sa stretávame aj s dvojicou trénerov /hlavný a asistent/, ktorí si takto navzájom dopĺňajú svoje „temperamentné a kľudné zložky“ a smerom k tímu táto chémia funguje veľmi pozitívne a navyše hráči na začiatku oddychového času dostanú priestor na občerstvenie pri trénerskom „súznení“ a hľadaní vzájomného porozumenia. S takouto tandemovou prácou sa stretávame prevažne na tej najvyššej profesionálnej úrovni a aj v našich končinách sa môžeme s takými to trénerskými dvojicami stretnúť. Hráči prístup trénerov z tejto kategórie zbožňujú…V prvom rade kvitujú, že majú pár sekúnd pre seba, vyfúknu, občerstvia sa, dokážu sa pripraviť na nové informácie od trénera. Keďže tím je vyskladaný z rôznych hráčov, veľakrát rôznych mentalít a národností, na jedných platí metóda biča, na druhých cukru, tak si vedia vybrať a hlavne si pochvaľujú, že tréneri ich „nenudia“, stále vytiahnu niečo nové

Pri práci s multinárodnostným tímom je dôležitá jazyková stránka. Aký dorozumievací jazyk použiť, aby hráči rýchlo chápali trénerove slová o zmene taktiky, či iných dôležitých skutočnostiach? Mnohí tréneri, ktorí aj v našich podmienkach pracujú s viacerými zahraničnými hráčmi volia komunikáciu v anglickom basketbalovom slengu, či hľadajú „basketbalové esperanto“. Dôležité je, aby bolo zadosťučinené vzájomnému pochopeniu sa, hlavne, keď sa pracuje pod časovým tlakom. Myslím, že podľa typu trénerov a vývoja zápasu sa podobne niečo ako na time –outoch, odohráva aj počas polčasových prestávok . Je zaujímavé si uvedomiť jednu dôležitú skutočnosť. Tímy, ktoré prehrávajú sú štatisticky, časovo oveľa dlhšie počas polčasovej prestávky v kabíne. Je to potrebné? Keď tak veľa je toho čo naprávať!!!, myslia si tréneri, ale skutočnosť je taká, že sa len stále hlbšie a hlbšie vnárajú do negatívneho rybníka emócii. Tu chcem upozorniť na skutočnosť, že veľa analyzovať, kritizovať, meniť veci, taktiku, systémy, mnohokrát neprináša požadovaný efekt, naopak situácia sa tým ešte viac skomplikuje. Vtedy je treba sa riadiť zásadou: menej je niekedy viac…a čo sa nepovie, či nezíska na tréningu v zápase je veľmi ťažké očakávať zmeny.

Mal som možnosť počas zápasov na minuloročných ME U-18 pracovať s hráčmi nielen pred začiatkom zápasov, ale aj počas polčasových prestávok cca 5min., na ktorom sme sa dohodli s repre trénerom a rozdelili si kompetencie. Počas tohto relatívne krátkeho času som sa snažil pomocou rôznych dýchacích a uvoľňovacích cvičení navodiť stav relaxácie a stíšenia, hráči sa rýchlo dostali do kľudového režimu, odbúralo sa prílišné emocionálne vypätie a boli pripravení sústredene vnímať ďalšie technicko-taktické pokyny trénera smerované k ďalšiemu vývoju zápasu. Tiež sme polčasovú prestávku využívali na pripomenutie predzápasových motivačných cieľov a našu CESTU za „víťazným tančekom“. Pár krát sa stalo, že bolo potrebné pracovať na pozdvihnutí „tímovej morálky“ hlavne lavičkových hráčov, ktorí niekedy upadali do zdanlivého nezáujmu ohľadne vývoja zápasu, keď si povedali, že „nehráme vôbec, či málo“ a neprispievali svojou troškou do víťaznej atmosféry tímu. Ale veľmi rýchlo pochopili, že vyhrávame a prehrávame ako tím a každý si rýchlo spomenul na svoje miesto v rámci víťaznej tímovej skladačky. Osoh z našej mentálnej polčasovej 5minútovky mali nielen hráči a tím, ale aj tréneri, ktorí túto chvíľu využili na konštruktívnu analýzu polčasového deja, vyfúknutie emócii a tak hráči boli pripravení prijímať trénerove pokyny a tréner mal čistú hlavu a jasnú predstavu s akou taktikou ideme do druhého víťazného polčasu. Čo sa týka polčasovej prestávky, ja zastávam názor, že je tu dostatočný čas a priestor aj na vyjadrenie svojho názoru, či postrehu hráčmi. Z pohľadu „víťazného naladenia“ je dôležité, aby aj hráči boli do tohto procesu zakomponovaní a spolupodieľali sa na budovaní výhry, či prehry, nielen na palubovke, ale aj v šatni. Často prihrajú trénerovi „pohľad“ na hru súpera, či našu taktiku, ktorý pomôže pri zmene systému hry, či nasmerovaní tímu na víťaznú cestu. Netreba sa báť možného znižovania vlastnej autority, keď sa s hráčmi otvorene komunikuje aj o veciach, ktoré si myslíme, že sú výhradne v kompetencii trénera.

A na záver ešte môj postreh, čo sa mne osvedčilo, bolo to, že sme hráčov na malú chvíľu nechali v šatni samých. V niektorých kritických chvíľach si vedeli veľmi rýchlo povedať niektoré veci priamo do očí, či napraviť disciplínu, prístup, alebo motiváciu. Som toho názoru, že „všetku potrebnú zápasovú múdrosť“ majú hráči v sebe, je len otázkou, či ich tréneri k tomu vedú, či im dôverujú. Táto dôvera sa neskutočne vracia v podobe dobrých výsledkov, vzájomnej komunikácie, pozitívnej atmosféry v tíme.

Uf, time-out, tak málo času a toľko sa dá o tom písať…

Ako ste na tom vy, tréneri a hráči? Aké je vaše know-how ohľadne oddychových časov? Aké sú hlavné dôvody, kedy si beriete time-out? Čo všetko sa snažíte zakomponovať do vašich oddychových časov, či polčasových prestávok? Podaril sa vám nejaký husársky kúsok v tejto oblasti? Podeľte sa snami. Čo hráči, čo vám najviac pomáha zvýšiť vašu výkonnosť počas oddychových časov, krik, či povzbudenie? Budeme vaše ohlasy a reakcie spracovávať v našom Centre a radi sa s vami o vaše názory a recepty podelíme. Vopred ďakujem, že nás čítate a komunikujete s nami.

Miro Mackulín, mentálny tréner

mojkouc@mojkouc.sk, www.mojkouc.com