ZMLUVA – (NE)ISTOTA športovcov a trénerov…
V mnohých odvetviach športu, či je to futbal, hokej, basketbal, v čase pred sezónou, v rámci prestupového obdobia, či blížiacich sa play-off, pomerne často zaznamenávame veľký pohyb a prievan v kabínach tímov, či na ich lavičkách. Jedni odchádzajú, druhí prichádzajú. Berieme to ako samozrejmosť, ktorá so sebou prináša rôzne prekvapenia, zaujímavosti, o ktorých sa dlho diskutuje, rozoberá. Novinári a média, „odborná, ale aj laická verejnosť“ majú o „zaručené pikošky“ postarané. Tak, ako k svetlu patrí tma, k víťazstvu prehra, tak k príchodom patria aj odchody. To je tiež jeden zo znakov života športovcov, či trénerov, ktorí sa pohybujú a zvŕtajú v dennom kolotoči na pomerne tenkom ľade a „musia s tým žiť“. Zvlášť, keď súčasná „sila ekonomiky“ je taká aká je a skôr pripomína dehydrovaného ultramaratónca niekde v púšti a zohnať dnes peniaze na šport je skôr vecou zázraku, ako bežnej reality. Preto pod vplyvom týchto skutočností mám pocit, že sila peňazí až nezdravo začína ovplyvňovať dianie aj v samotnom športe. Nemôžme potom hovoriť o koncepčnej a systémovej práci, skôr o krátkodobých „ziskoch“, ktoré pre túto rýchlu dobu majú „svoju cenu“. Cez úzky priezor peňazí, začíname vidieť veci ináč a potom sa riadime týmito pohnútkami aj pri rozhodovaniach smerom k hráčom, či trénerom.
Poďme sa bližšie pozrieť na dve strany jednej mince: Príchody a odchody, podpísanie zmluvy a jej ukončenie. Je zaujímavé pozorovať, aké emócie prináša informácia manažmentu klubu o podpísaní zmluvy so športovcom, či trénerom. Celé sa to nesie vo veľmi priaznivej atmosfére, plnej očakávaní a predsavzatí. Je tam veľmi pozitívna energia spojená s novou výzvou, s naplnením cieľa, ambícii, víťazstiev, trofejí, skrátka „tešíme sa na spoluprácu“… Chceme to vykričať do celého sveta, organizujeme tlačovky, poskytujeme vyjadrenia, fotíme sa s „novou posilou“, rozdávame úsmevy, komunikujeme, dôverujeme, zvyšujeme sebavedomie… A čo prináša druhá strana mince? Odchod hráča, trénera. Už to nie je o takom pozitívnom prístupe, už to nie je spojené s ambíciami, víťazstvami, napĺňaním spoločných túžob, cieľov a výziev. Tam už je to viac o negatívnych emóciach, o konštatovaní, kde, kto, ako zlyhal, čo sa mohlo, malo a nespravilo sa…Kto, čo stratil, či jednotlivec, či klub. Tam už chýba úsmev, veľakrát je to o mlčaní, či naopak o invektívach, tvrdých vyjadreniach z jednej, či druhej strany, o nenaplnených snoch, predstavách, nepochopení sa. Prestávame komunikovať, prestávame dôverovať, prestávame sa smiať…
Ako mentálny tréner pracujem so športovcami a trénermi aj s takýmito témami a viem, že podpísanie zmlúv a ukončenie spolupráce patria k športu, tak ako nádych a výdych patrí k životu. A ak je športovec, či tréner už pred podpisom uzrozumený, čo všetko to prináša, pozitíva aj negatíva, tak o to je to ľahšie pre zainteresované strany v prípade rozchodu. Zdá sa, že tak ako človek vo všeobecnosti nie je nikdy pripravený na smrť, tak aj v prípade rozchodu nikdy nie sme dostatočne pripravení a chtiac – nechtiac, nás to zaskočí. Vzhľadom na dobu, ktorú žijeme a hodnoty, ktoré uznávame je postavenie športovcov dosť komplikované a pomerne nevýhodné už pri rokovaniach o podmienkach zmluvy. Zmluvy sú často veľmi nevýhodné formulované pre športovca, nevyvážené z pohľadu klub –športovec. Ak k tomu v našich podmienkach prirátame veľmi nízke právne povedomie samotných hráčov, absenciu hráčskych asociácii, či odborov, tak z toho jasne vyplýva, že športovci sa mnohokrát následne čudujú, čo vlastne to podpísali a do akej „klietky“ si kúpili vstupenku, keď pritakávali a boli unesení rečami funkcionárov po vzore:„keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú“.
Naopak, sila peňazí dáva niekedy do rúk funkcionárom silný tromf a iný pohľad na športovca, či športový výkon. Preto dochádza ojedinele k zaujímavým situáciam, ktoré nepatria do športu a hraničia nielen s ľudskou dôstojnosťou, ale často krát hlavne so „zdravým rozumom“.
Som presvedčený, že aj rozchod zainteresovaných strán, ktorý môže byť ozaj ťažký a komplikovaný, sa môže uskutočniť v korektnej atmosfére, keď obidve strany nájdu pochopenie pre správanie a postoj toho druhého. Chce to opäť hlavne primeranú dávku komunikácie, pochopenia, tolerancie a vzájomnej úcty. Každý rozchod určite bolí a najlepším liekom je „doktor Čas“, ktorý zacelí hlboké rany a potom sú to nové výzvy športovca, ktorý si v „priamom prenose“ trénuje svoju mentálnu húževnatosť s dovetkom:“ čo ťa nezabije, to ťa posilní“.
V posledných dňoch som mal možnosť sám „precítiť mentálne lekcie“ vrtkavého profi športového života a slovenskej cesty, ktorú „ochutnala“ moja dcéra. Aj to prináša život športovca a nič sa nedeje náhodne, myslím si. Budúcnosť stále ukáže, čo tým všetkým chcel basketbalový pán Boh povedať jej, či klubu. Je dôležité takéto znamenia prijímať s veľkou pokorou a vďakou, hoci my ľudia na zmeny, ktoré prinášajú neistotu reagujeme veľmi ubolene, smutne a častokrát to spájame s „chrlením negatívnych emócii“ na všetko a všetkých. V tej chvíli sa zabudneme pozerať na to, že je to veľakrát aj nová výzva, či veľké vykúpenie. Moja rada všetkým športovcom, trénerom a hlavne funkcionárom je, aby pri takýchto ťažkých a nepríjemných rozhodnutiach prv, ako budú konať si „obliekli dres, či obuli kopačky tej druhej strany. Aby sami „precítili a narýchlo prežili“ všetky emócie, stavy, dôsledky, ktoré ich rozhodnutie prinesie človeku na „druhej strane barikády“. Aby precítili, aký dopad bude mať ich rozhodnutie, ako môže, či nemôže ublížiť sebavedomiu, dôvere, ďalšej kariére, samozrejme aj to aký hmotný efekt to prinesie každej strane.
Myslím, že tu je ozaj potrebné vážiť na lekárnických váhach, každé pre a proti, brať do úvahy silu každého slova a hlavne mať na pamäti význam komunikácie v dobrom aj zlom. Ak sa tak stane a precítite to s otvoreným srdcom, tak garantujem, že aj „rozchod“ dvoch ľudí vie byť príjemný, pohodový, bez vášne, negatívnych emócii, bez obviňovania, frustrácie a stresu. Viem, že každá zo zainteresovaných strán má svoj uhol pohľadu, svoje videnie situácie, svoju Pravdu. Je veľmi dôležité aby pre pokojný a korektný rozchod sme násilím nevstupovali do tejto Pravdy a nechali druhej strane právo na svoj názor a riadili sa princípom „ži a nechaj žiť“. Potom Váš priamy pohľad do očí, bude znakom toho, že hoci sa vaše spoločné športové ciele, či názory nenaplnili, ale stále ste féroví ľudia, ktorých životy sa v blízkej, či vzdialenej budúcnosti môžu opäť spojiť.
Zlatý slávik Richard Muller v jednom svojom hite spieva: prečo ľudia pália mosty, prečo sú len takí sprostí…, Myslím, že je čas to zmeniť. Začnime od nás samotných. Práve my ľudia so športového prostredia, kde sa zrodila myšlienka fair-play by sme mali ísť príkladom a vzorom ďalším generáciam, lebo ako sa zdá, čakať na politikov sa nevypláca…A výsledok? Ten vám negarantuje nik, hlavne nie po voľbách…
Miro Mackulín mentálny tréner a kouč www.mojkouc.com
