MÔJ DOM, MÔJ HRAD…
Takto, nejako sa zvykne hovoriť o domácom neporaziteľnom prostredí vo všetkých športoch, basketbal nevynímajúc. Drvivá väčšina tímov si nevie vynachváliť domáce prostredie, kde majú hráči domáceho tímu vytvorené optimálne prostredie na to, aby zaznamenávali zápas, čo zápas víťazné ťaženie. Čo ich k tomu oprávňuje? V prvom rade je to známe prostredie, v ktorom trávia dlhé tréningové hodiny, počas ktorých si zvyknú na detaily haly. Či sú to rozmerové parametre, vizuálne vnemy alebo pre basketbalistov tak dôležitá „tvrdosť košov“. Trénovať v takomto prostredí, „ošahať“ si všetky detaily, poznať vôňu domácej kabíny, jej bezpečie, to všetko sú atribúty, ktoré v hráčoch zvyšujú pocit sebadôvery, odhodlania, motivácie a neporaziteľnosti. No a kapitolu samu o sebe tvoria domáci fanúšikovia, ktorí sú ďalším hráčom svojho tímu, hnacím motorom, ktorý vlieva silu, bojovnosť a toľko prepotrebnú energiu v priebehu zápasu svojim povzbudzovaním. A či sa nám to páči, alebo nie, tejto atmosfére niekedy „podľahnú“ aj „muži pravidiel“ a v sporných momentoch častejšie „pripísknu loptu“ domácemu tímu.
Prečo tomu tak nie je stále, že domáci tím zvíťazí? Čo všetko o úspechu, či neúspechu v domácom prostredí rozhoduje? V týchto dňoch nám basketbalisti Banskej Bystrice doma v našej lige a hráčky Ružomberka vo FIBA CUPe ponúkajú krásnu rôznorodosť a nazeranie na domáce resp.ne/domáce dôležité víťazstvá.
V každom prípade moja veľká poklona a srdečné blahoželanie hráčkam, hráčom, trénerom a všetkým zainteresovaným, ktorí sa podieľajú na týchto skvelých výsledkoch, z ktorých musí mať radosť nielen domáci fanúšik.
To, čo dokazujú „ružomberské baby“ pod taktovkou trénera Sviteka v zápasoch vo FIBA CUPe vonku, je určite európska rarita a zdá sa, že zainteresovaní nevedia tento „jav, či stav“ pomenovať, alebo ho nejako racionálne uchopiť. Štatistiky sú jedná vec, psychika hráčok druhá. Prezident klubu pán Bella povedal: “doma je to o psychike, raz to však prelomíme a niekto si to odnesie…“ Tréner Svitek, ktorí si ide dať toto „víťazné know-how“ patentovať tiež len tuší a konštatuje: ide o basketbal, kde je možné všetko…a tobôž, keď ho hrajú ženy“. Keď to takto vychádza a vyhráva sa, tak sa všetci na to pozerajú s určitým nadhľadom, ľahkosťou a úsmevom. Asi iné by to bolo v prípade nepriaznivého výsledku a tušenie by sme zamenili za konkrétne činy, či zlyhania.
Čo môže spôsobovať tento stav, že ružomberské hráčky doma prehrajú a vonku sú na neudržanie? Myslím si, že určite to nebude v tlaku zo strany divákov. Moje osobné skúsenosti z domácej atmosféry, ktorú vedia vytvoriť ružomberský fans sú perfektné, povznášajúce a verím, že to robí dobre aj domácim hráčkam. Tak silnú energiu môžete pocítiť len málokde a málokedy. Prirovnal by som ju až k mystickým zážitkom. Myslím, že sú jedni z naj v rámci Slovenska a neúnavne povzbudzujú svoje hráčky v dobrom aj zlom. Tiež si myslím, že domáci tím je veľmi súdržný a harmonický, ako už veľmi dlho nebol a mentálnu húževnatosť majú hráčky silno zakódovanú v sebe. Kde však hľadať štrbinku chvíľkových domácich streleckých zlyhaní? Asi vo vytváraní tlaku samých na seba. Počínajúc trénermi, končiac hráčkami. Podľa mňa zbytočne, ale v tej chvíli zrejme veľká zodpovednosť a úcta k tradícii ružomberských úspechov robí svoje. A ak sa k tomu zaujme nevhodný postoj, môže to mať určité následky prejavujúce sa práve takto. Premotivovanosť môže cez malý detail skĺznuť do prílišného chcenia a chvíľkovej nekoncentrovanosti, ktorá spôsobí určitú kŕčovitosť a zviazanie rúk. Hovoríme tomu, že „tak veľmi sme chceli, až sme to pokašľali“. Na to existuje jednoduchý recept. Zachovať pokoj na lavičke a palubovke, určitý odstup, nadhľad a pózu pozorovateľa. Vtedy sa netreba nechať poblázniť svojimi negatívnymi emóciami, lebo tie nás odvádzajú od toho podstatného, čo v daný okamih potrebujeme. A to je utriediť si v hlave a s nadhľadom všetky relevantné informácie a poznatky a s pokojom Angličana to zrozumiteľne ponúknuť hráčkam na realizáciu priamo na palubovke. Všimol som si, že tréner Svitek pôsobí uvoľnenejšie práve v zápasoch vonku, kde jeho verbálna aj neverbálna komunikácia smerom k hráčkam pôsobí upokojujúco a tie s robotickou istotou prenášajú jeho myšlienky do hry. No a za punc geniality môžeme zrejme označiť skauting trénerov po nevydarených domácich zápasoch a následne dômyselne pripravený systém a stratégiu hry na zápase u súpera. S dovetkom, že nič nie je nemožné, s veľkým odhodlaním, takto uvoľnené ružomberské basketbalistky búrajú mýty o prísloví: môj dom, môj hrad, na palubovkách u súperov zvučných mien. Prajem si, nech to takto pokračuje…
Naopak iný, tiež za zmienku hodný počin sú víťazné zápasy basketbalistov Banskej Bystrice na domácej palubovke a ich skalpy, mnohých favoritov. Ako poznám trénera Ivana Kurillu, jeho zaangažovanosť, menežérske skúsenosti, výborná motivátorská rétorika a schopnosť poblázniť hráčov „všetkých pletí“ prinášajú svoje prvé ovocie, podporené ambicióznosťou klubového prezidenta. Mám pocit, že vzhľadom na ambície miešať karty vo vyšších poschodiach tabuľky, museli prehodnotiť cestu so slovenskými mladými hráčmi a zapracovali do tímu viacerých „inostrancov“. Na jednej strane škoda pre slovenský basketbal, ale na strane druhej len pragmatické rozhodnutie, ak chcú napĺňať ambíciózne tímové ciele a prispôsobiť sa nevhodne nastaveným pravidlám, čo sa týka počtu cudzincov. Ale v každom prípade tréner Kurilla priniesol so svojim tímom oživenie a chcem veriť, že tento trend si minimálne udrží.
Mám chuť zorganizovať stretnutie „cez kopec“ niekde na Donovaloch, kde by sa stretli bývalý a súčasný tréneri MBK Ružomberok Ivan Kurilla a Štefan Svitek a moja jediná otázka by bola: Páni Váš recept na víťazne ťaženie doma resp. vonku? Som presvedčený, že by to bola zaujímavá a zmysluplná debata…Čo vy na to páni? Ešte raz všetkým srdečná gratulácia, užite si slastné víťazné chvíle a veľa chuti do ďalšej náročnej práce a nezabudnite si zachovať taký nadhľad a pokoj, aký máte po víťazných zápasoch.
Miro Mackulín,
mentálny tréner a športový kouč
