Mládežnícke reprezentácie – „včera a dnes“. Sú len nutným zlom, či prioritou nás všetkých…
Ako málo stačí, aby sa náš malý národ radoval zo športových úspechov svojich reprezentačných výberov. Neveríte? Naša hokejová dvadsiatka vyhrala dva zápasy v skupine a napriek dvom prehrám sme po neúspešných rokoch opäť vo štvrťfinále MS a priaznivci projektu „20-ky“ majú dôvod na širokánsky úsmev…
Veľmi ma potešila aj informácia z basketbalového prostredia, že naše výbery U-16, sa zúčastnia turnaja olympijských nádejí. Ako dopadli, už vieme…Z hľadiska výsledkov to teraz neriešme. Je to len dôsledok stavu, v akom sa dnes nachádza súčasný slovenský basketbal. Berme to ako znamenie, ďalší signál, ktorý sme dostali, aby sme s tým niečo robili…Aké sú možné východiská do budúcnosti, keď svetlo na konci tunela sa vzďaľuje?
V každom prípade, treba konať, rozhodnúť sa, ako ďalej. Každé rozhodnutie, bude znamenať posun, krok vpred. Či správnym, alebo nesprávnym smerom, ukáže čas, ale v každom prípade to veci posunie…
Keď sa obzrieme do minulosti, tak môžeme skonštatovať, že reprezentovať bolo nielen najvyššou výsadou a cťou, ale aj záväzkom k tvrdej práci a odriekaniu. Dres s reprezentačným znakom, bol sen každého športovca. Myslím, že to bol spolu s dobrým výsledkom hlavný cieľ, na ktorom sa zhodli zväzový funkcionári, tréneri, realizačný tím, aj samotní hráči. To ich všetkých spájalo, aby každý na svojom piesočku robil čo najlepšiu prácu, aby odmena v podobe medailí z vrcholových podujatí bola čo najsladšia. Koncepčná, systémová a odborná práca bola samozrejmosťou. Funkcionári sa snažili zabezpečiť čo najlepšie podmienky na prípravu, či samotný pobyt športovcov na vrcholných podujatiach, ako sú ME, či MS. Tréneri a ich realizačný tím, boli starostlivo vyberaní z naslovovzatých odborníkov, ktorí svojimi vedomosťami a skúsenosťami „vtlačia punc víťazstiev“ do nášho repre tímu. Pracovali dlhodobo, systematicky, mali možnosť pracovať so širokým kádrom hráčov, skúšať, meniť, zlepšovať, vylaďovať, aby sa úspech dostavil…Mnohí si spomeniete na dlhé „nymburské sústredenia, pripomínajúce ruskú bázu“. Možno nostalgicky pritiahnuté za vlasy, ale celkom výstižné a pravdivé…
Poďme do súčasných dní našej spoločnosti, kde každá veta politikmi počnúc, zväzovými funkcionármi a zainteresovanými končiac sa začína: “V dôsledku krízy, nie sú peniaze…“. O ťažkej situácii v „zadĺženej“ SBA všetci vieme. Ostáva veriť, že kompetentní sa s touto neľahkou situáciou „chlapsky popasujú“ a ja im úprimne držím palce, aby to boli práve oni, čo vyvedú náš basketbal z bahna opäť na výslnie.
Viem, že v tejto neľahkej situácii funkcionári SBA, ako krízoví menežéri by mali určiť priority SBA z pohľadu budúcnosti. Aj napriek nedostatku finančných prostriedkov je treba začať koncepčne pracovať s mládežníckymi repre výbermi. Áno, práve mládežnícke reprezentácie sú tým „zdravým jadrom“, čo by nás všetkých mal spájať a zároveň motivovať k zmysluplnej práci. Prečo je treba biť na poplašný zvon? Lebo nestačí päť minút pred 12-ou / tesne pred ME/ vymenovať repre trénerov a repre tímy a povedať: „hurá, ideme na ME s cieľom zachrániť A-skupinu“, či v prípade chlapcov: „pokusme sa postúpiť z B-čka“.
Už minulý rok nám všetkým zdvihol varovný prst a účasť repre tímov na ME sa podarilo zachrániť na poslednú chvíľu, ale nemusí sa to zopakovať. Som presvedčený, že máme dostatočný časový priestor na vytvorenie primeraných podmienok na prípravu mládežníckych výberov. Hoci všetci vieme, že to nebude ani zďaleka taká príprava z časového a kvalitatívneho hľadiska, ako majú ostatní účastníci, naši potenciálni súperi, ktorí sa pripravujú počas niekoľkých rokov systematicky a koncepčne. Zúčastňujú sa starostlivo vybraných turnajov a o hráčov sa stará špičkovo vyskladaný realizačný tím. Čo môžeme spraviť ako prvé? Myslím, že je to vymenovanie realizačných tímov, ktoré môžu začať pracovať. Že nie sú peniaze? S „tým a práve preto“ tieto realizační tímy „musia“ rátať. Preto im dajme aspoň časovú výhodu. Vytvorme dostatočný priestor pre všetkých šikovných ľudí, aby začali koncepčne pracovať na zháňaní „privátnych-sponzorských“ peňazí, na koncepcii prípravy, na zabezpečení materiálnych, či iných potrebných vecí. Realizačné tímy a ich „priaznivci a podporovatelia“ sa takto nedostanú pod časový tlak, ako napr. minulý rok, kedy sa vo väčšine repre výberov tréneri stávali zodpovední nielen za športovú stránku, ale hlavne za organizačnú a sponzorskú, s čím veľmi nerátali. Niektorí to vzdali, niektorí sa s tým statočne popasovali. Mal som možnosť pracovať v realizačnom tíme chlapcov U-18 počas prípravy a viem, že len vďaka menežérskym schopnostiam hlavného trénera, pozitívnemu prístupu niektorých klubov, rodičov a sponzorov, mali hráči vytvorené adekvátne podmienky na prípravu, čo sa pozitívne odzrkadlilo na výsledkoch počas ME. Na druhej strane ako mentálny tréner viem, že práca trénerov a hráčov v takýchto „vratkých a nestabilných podmienkach“, keď do poslednej chvíle neviete, či ďalšie sústredenie bude, či nie, či budú peniaze na dopravu, dresy, bežné zdravotnícke potreby, či si môžeme dovoliť len maséra alebo aj lekára, je veľmi, veľmi náročná na psychiku a celkovú klímu v tíme. Potom, keď sa celá vaša trénerská myseľ, sústreďuje na takéto existenčné veci, hovoriť o ladení formy, či koncepčnej práci s hráčmi a tímom, je tak trochu trúfalosť a post repre trénera je z tohto pohľadu viac za trest, ako za odmenu. Zobrať takúto funkciu potom môže len „trénersky kamikadze“, ktorý do toho ide s heslom risk je niekedy zisk, či „trénerský bard“, ktorý nerieši, že ide do veľkého rizika a hazardu so svojim dlhodobo budovaným trénerským menom. Som presvedčený, že kde je vôľa je aj cesta a riešenie sa nájde. Záleží od ľudí a ich ochoty začať pracovať a nevidieť za tým, len peniaze, či iné bonusy. Že sa to dá, svedčí aj projekt „DANNAX –20-ky“ a že aspoň jeden repre výber /ak to takto vnímame/,sa pripravuje na ME koncepčne. Viem, že z krátkodobého a hlavne finančného pohľadu je to stratový projekt. Preto fandím „otcovi tejto myšlienky“ Danovi Jendrichovskému a verím, že sa nájde spôsob, ako tento projekt nielen zachrániť, ale ho aj z hľadiska budúcnosti ďalej rozvíjať. Určite má svoje opodstatnenie a zmysel z hľadiska nielen klubového, ale hlavne reprezentačného a hráčskeho, lebo je skvelé, že hráčky v tomto mladom veku, môžu hrať a zbierať skúsenosti v extralige, ktoré sú pre ne na nezaplatenie. Verím, že všetci, podobne zmýšľajúci priložíme „ruku k dielu“ a každý svojou troškou prispeje k tomu, aby naše mládežnícke repre výbery sa mohli dlhodobejšie pripravovať na vrchol sezóny a tréneri mohli v rámci prípravy vyskúšať viacerých adeptov na reprezentačný dres, lebo škoda každého hráča, talentu, ktorý by nedostal šancu, len kvôli tomu, že všetci sedíme so založenými rukami a každá veta začína slovami: „veď viete, je kríza…“.
Je na nás, ako sa rozhodneme: či budeme svojimi myšlienkami, činmi, živiť a spoluvytvárať pozitívne hodnoty smerom k reprezentácii, alebo sa zaradíme do radu kritizujúcich a hovoriacich, ako sa to nedá…
Ak si vyberieme to prvé, pozitívne, zmení sa aj náš prístup k reprezentácii vlasti a naše myslenie. Nebude nám potom pripadať čudné, prečo napríklad taký Kanaďania rovnako v školách, na univerzitách, či MS, tak hrdo, z plného hrdla, bez náznaku rozpakov spievajú svoju hymnu…V našich končinách zatiaľ to tak nie je. Ako som povedal, je na nás, ktorým smerom sa vyberieme…
Miro Mackulín, mentálny tréner
