SILA TÍMOVÉHO A VÍŤAZNÉHO KRUHU
Je dobojované. 29. ročník mestskej volejbalovej ligy v Giraltovciach sa tento týždeň odohraním posledných zápasov, ukončil.
Z nášho pohľadu tímu KOREI sa dá povedať, že tam, kde sme skončili pred dvomi sezónami, sme začali a dokončili úspešne aj tento ročník, po dobe covidovej. Z pohľadu nezainteresovaného pozorovateľa sa zdá, že sme 3. kolovou súťažou prešli hladko, ako nôž maslom, pomer 14 víťazstiev k jednej prehre je veľavravný. Štatistiky občas klamú resp. nie sú dokonalým vyjadrením všetkého, čo sa počas dlhodobej súťaže odohráva v nás samých, či vôkol nás. A že je toho veľa, viem potvrdiť sám na sebe, svojich spoluhráčov, či celého tímu.
Nakoľko mojou prácou mentálneho trénera je pomáhať profesionálnym klubom, trénerom a hráčom. Bez mučenia sa priznám, že trochu som touto skutočnosťou ovplyvňovaný aj pri svojom športovaní v rámci mestskej volejbalovej ligy.
Jedným dychom dodávam, že častokrát situácie pred, počas, či po zápasoch sú pre mňa nekonečnou inšpiráciou, ktorú potom prenášam do svojej práce s profi športovcami. Snažím sa byť pozorným divákom a sledovať emócie, nálady svojich spoluhráčov alebo súperov, ich reakcie v rôznych krízových, či kritických situáciách z pohľadu vývoja zápasu, otáčania nepriaznivého skóre alebo sporného verdiktu rozhodcu. Postoje a nastavenie hráčov k týmto situáciám sú rôzne, jedinečné, originálne, tak ako špecifický a jedinečný je každý z nás. A úspech v tímovom športe je častokrát závislý na zjednocovaní a harmonizácii práve týchto rozdielov, pohľadov, či postojov. Komu sa to podarí najlepšie, je víťaz.
Symbolom toho všetkého je práve spoločný kruh, tvorení našimi telami a sprevádzaný neopakovateľnou energiou po každej víťaznej lopte, ale hlavná sila čarovného kruhu je v čase, keď sa nedarí. Vtedy je dôležitá podpora, precítenie a viera v náš tím, či každého z nás.
Som presvedčený, že toto mentálne nastavenie bolo tým jazýčkom na váhach, ktoré sme si nakláňali počas mnohých vyrovnaných setov, kde sme sa so súperom ťahali o každý bod a vidina víťazného tančeka a spoločné posedenie po zápase, boli veľkou motiváciou a sladkou odmenou za výdaj energie a čas, ktorý sme tomu obetovali.
Chcem sa poďakovať našim súperom a teším sa z toho, keď som videl s akou motiváciou a vážnosťou pristupujú k zápasom s nami. Častokrát to boli súperi, fyzicky a kvalitatívne lepší, dávali do tohto súboja všetko, prispievali k dramatickosti a divácky nervy napínavému záveru zápasov. Len vďaka takýmto súperom a skúsenostiam sa môžeme všetci posúvať a obohatiť o nové poznanie, ako športovci, či ľudia.
Veľká vďaka patrí mojim spoluhráčom. V dnešnej dobe sa zísť včas pred zápasom bol občas veľký problém, lebo mnohí sme dochádzali z práce, či ženy-matky od rodín, občas niekto vycestoval do zahraničia, niekoho potrápila choroba. Ale zvládli sme to bravúrne. Boli sme družstvo veľmi rôznorodé, záujmovo, ale aj vekovo, kedy rozdiel medzi mnou a najmladším členom bol priepastných 41 rokov. V tíme sme mali učiteľov, inžinierov, vojakov, zdravotníkov, či študentov. Túto rôznorodosť bolo treba zjednotiť a tým tmelom bola láska k volejbalu, ktorá vždy zvíťazila nad individuálnym egocentrizmom, či iným názorom. S týmto tímom po každom zápase sme si išli sadnúť do neďalekej reštaurácie a tam sme svoj zápas z palubovky ešte dohrávali, emočne, pocitovo, slovne. Pivko, vínko bolo skvelým liekom na všetky naše nielen športové boľačky a rozchádzali sme sa s pocitom dobre odvedenej práce a tešenia sa na ďalší zápas.
Pri ďakovačke nesmiem zabudnúť ani na rozhodcu Stana, ktorý celé roky patrí k inventáru tejto ligy a o jeho verdiktoch v prospech, či proti sa dlho po zápasoch diskutuje a vedú zaujímavé polemiky. Stano patrí k tomu volejbalovému koloritu a bez neho si volejbal v Giraltovciach nevieme predstaviť.
Samostatné ďakujem patrí divákom, ktorí vo väčšine prípadov boli samotní hráči, ktorí hrali pred nami, či po nás a ich rodinní príslušníci, kamaráti, ktorí fandili dobrému volejbalu a dotvárali občas búrlivú atmosféru vyrovnaných zápasov.
Veľké ďakujem patrí mojej manželke, ktorá je mojim anjelom strážnym a tak po únavnej ceste z Košíc prišla každý utorok sa na nás pozrieť a dodávala nám pozitívnu energiu a bola naším ďalším, hoc nehrajúcim hráčom.
Teraz nás čaká už len bodka za týmto 29. ročníkom v podobe slávnostného vyhlásenia výsledkov a spoločného posedenia, kde medaily a stupne víťazov nebudú tým prvoplánovým cieľom tohto stretnutia, skôr to bude o spoločnom posedení, potešení, že po dvoch rokoch ničnerobenia, sme si mohli opäť zašportovať a poprajeme pevné zdravie všetkým, aby sme sa mohli zísť a zašportovať si na jubilejnom 30. ročníku MVL v Giraltovciach.
Miro Mackulín, inšpirované životom…
