CESTA K ZMENE VEDIE CEZ VLASTNÚ SEBAREFLEXIU…

Asi nie som sám, čo konštatuje, že náš slovenský, vrcholový, profesionálny šport kolabuje, medicínsky povedané, pacient zomiera. Na toto konštatovanie netreba mať dve vysoké školy, stačí zdravý gazdovský úsudok a racionálny pohľad na vec. Za posledné roky sa naša úzka  špička TOP športovcov tak scvrkla, že už nemáme pomaly ani koho vyberať do ankiet o NAJ športovcov, hoci aj tu existujú svetlé výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo a klobúk dole pred týmito zanietenými a odhodlanými športovcami a ich tímami. /Vlhová-Magoni, Sagan-Valach, Tóth-Spišiak, futbalisti DAC – majiteľ Világi, MŠK Žilina- majiteľ Antošík a pridajte sa všetci tí, ktorí cítite, že patríte do tejto skupiny, máte náš obdiv a uznanie/.

Namieste je otázka, že dokedy budú rodičia, či privátni investori a iní športoví nadšenci suplovať povinnosti štátu, keď namiesto podpory, sú nám dlhodobo ponúkané len rôzne reštrikcie, obštrukcie, zákazy, neochota komunikácie, či ne/podpora inšpiratívnych nápadov? O dlhodobej nekoncepčnej filozofii a finančnej podvýžive nášho športu zo strany štátu je zbytočné čo i len písať…

Za posledné roky budovania slovenského športového kapitalizmu sme sami seba „presviedčali a hrali“ sa na dokonalých profesionálov, na vrcholových športovcov, špičkové kluby, ktoré paradoxne dlhodobo fungujú na poloamatérskej úrovni, idú na dlh a rôzne výnimky. Podobne, ako naši politici sme si zatvárali oči pred nelichotivou situáciou, nabaľovali a tlačili svoje zadlženia „ala hovnivál“ a ponárali sa, do čoraz väčšieho bahna klamstva a nepohody. Paradoxne, s týmto konštatovaním väčšina zainteresovaných tvrdila, že robili všetko preto, aby svoj tím zachránili v našich najvyšších profesionálnych súťažiach a mohli dobre reprezentovať mesto, či značku, ale skôr tieto vyhlásenia zapáchali len hladkaním vlastného ega a zatláčaním hodnotového rebríčka zdravo fungujúceho vrcholového športu. Kolotoč nekompetentných rozhodnutí a  negatívne scenáre sa pravidelne opakovali, až sme nadobudli pocit, že toto je tá správna cesta a ciele, za ktorými sa majú uberať kluby a takto sa má budovať slovenský profesionálny šport. Futbalová Nitra je len jeden z rukolapných príkladov funkcionárskeho amaterizmu, akcionárskej nestability a povýšeneckého nazerania na vlastných hráčov a fanúšikov.

Všetci sme čítali rozprávku Cisárove nové šaty. Koľkí z nás sme si v duchu položili otázku: Dokedy to takto ešte môže fungovať? Dokedy sa budeme točiť v začarovanom kruhu sebaklamu a kto otvorene povie, že cisár je nahý? Áno, na to treba odvahu a chuť k zmene.

Je potrebná SEBAREFLEXIA na všetkých úrovniach…

Očakával som, že už prvá koronavlna poslúži mnohým zainteresovaným nielen na testovanie, ale aj pozretie sa do zrkadla a zodpovedanie otázky, ako ďalej? Bola to skvelá a vhodná doba na  ozdravný proces. Bohužiaľ, nestalo sa tak… Všetci sa modlili resp. rozprávali, len aby to rýchlo prehrmelo a mohli sme sa vrátiť späť, do starých koľají, späť k naháňaniu sa za víťazstvami, bodmi, gólmi, sekundami a bohužiaľ, aj dlhmi. Prvú šancu na oddelenie zrna od pliev sme trestuhodne prepásli. Nevadí, v živote zvykneme dávať a dostávať aj druhú šancu.

Tak, poďme ju využiť…

Šanca na zmenu sa ponúka všetkým, ale hlavne tým, ktorí pochopia, že cesta späť a do rovnakých koľají je nemožná. Je to zákon vývoja a evolúcie. Tam, kde sa niečo končí, môže vyrásť niečo nové, verme, že ešte lepšie, krajšie, zdravšie a inšpiratívnejšie. Len treba chcieť a spraviť prvý krok, ktorý často bolí a je zahalený rúškom tajomstva…

SEBAREFLEXIA MAJITEĽOV KLUBOV

Možno prichádza čas, keď mnohí cítia, že zmena je nevyhnutná, že treba odhodiť všetky masky, za ktoré sme sa skrývali, keď sme chceli prežiť dobu krivých zrkadiel. Je to skvelá príležitosť pre majiteľov klubov, aby si spravili inventúru svojich záväzkov a pohľadávok, nielen finančných, voči sebe, svojim hráčom, trénerom, zamestnancom a fanúšikom. Položili si otázku, ako riadim a manažujem svoj klub? Koho a čo dávam na piedestál svojho hodnotového rebríčka? Viem správne riadiť, delegovať právomoc a kompetencie? Načúvam ľuďom, či ich len direktívne riadim? Aké poznanie mi to dáva? Je to prospešné pre mňa a ľudí v klube? Aká je vyváženosť finančnej a ľudskej stránky? Aké pracovné prostredie pre rast vytváram svojim hráčom a trénerom? Prevládajú dobré pocity, či naopak stále nás zožiera stres, očakávania, nervozita, či frustrácia? Aké plány a dlhodobé ciele má náš klub? Ako sa nám darí ich realizovať?  Aké odkazy do budúcna ponúka naše snaženie? Nezabúdajme, že aj náš klub, naša filozofia, správanie funkcionárov, trénerov, hráčov, kreuje našu komunitu a naše okolie.

SEBAREFLEXIA ŠPORTOVCOV

Športovci by sa mali pri pohľade do zrkadla svojej duše opýtať, či podmienky, v ktorých fungujem ma napĺňajú? Či mám z toho, čo robím radosť a dobrý pocit? Či to nie je len márnenie času za finančnú odmenu, ktorú dostanem resp. na ktorú potom dlho čakám a zožiera ma beznádej a pocit ničoty? Aké sú moje hodnoty, ktoré chcem do budúcna rozvíjať, stotožňujú sa s tými klubovými, ktoré presadzuje majiteľ, tréner, či funkcionári? Ktoré z hodnôt, ktoré som absorboval počas svojej športovej kariéry budem tvorivo a kreatívne ponúkať svojmu okoliu v budúcnosti? Pripravujem sa už počas svojej vrcholovej kariéry na život po…?

SEBAREFLEXIA TRÉNEROV

Nezabúdajme na trénerov. Pracovať v slovenských športových reáliách je občas ťažšie, ako byť otrokom v otrokárskej spoločnosti. Ale ruku na srdce, nielen vinou druhých, ale aj vlastným pričinením, tvrdohlavosťou, neprijímaním názorov druhých, autoritatívnymi a nekompetentným postojmi za posledné roky, sa trénerský majestát, stal „hyperinflačnou  onucou“, bez spoločenského uznania a vlastnej sebarealizácie. Mnohí tréneri, pod ťarchou výsledkového, či majiteľského tlaku, do popredia svojho zorného a pracovného pohľadu pevne zabarikádovali neživé veci, ako herné šablónovité systémy, ukazovatele a dáta, ktoré im poskytujú rôzne geniálne štatistické software, ale zabudli na to najdôležitejšie. Zabudli dať do popredia život- samotných hráčov a svoje prvoradé poslanie, ktorým je rozvíjanie týchto  hráčov nielen po stránke športovej, ale aj ľudskej. Zabudli na svoje napredovanie a sebarealizáciu v živom organizme, ako je futbalový, či hokejový tím. Zabudli na to, že len vzájomná interakcia s hráčmi a manažmentom klubu spoločne vytvoria  správnu tímovú chémiu, ktorá ich privedie k dobrým výsledkom a naplneniu poslania, vychovávať a rozvíjať hráčsky potenciál.

Na záver smutná, ale veľmi poučná životná múdrosť zakladateľa firmy Apple, Steva Jobsa tesne predtým, ako vo veku 56 rokov zomrel na rakovinu pankreasu. Som presvedčený, že jeho odkaz vie byť inšpiráciou aj v našich končinách a mnohých nakopnúť k potrebným transformačným zmenám.

Jeho odkaz znie: „Dosiahol som vrchol obchodného sveta. Pre iných je môj život stelesnením úspechu, ale okrem práce mám len malú radosť. V podstate je bohatstvo len jedna časť môjho života. V tejto chvíli, keď ležím chorý v posteli, premietam si svoj život a uvedomujem si, že všetka sláva, uznanie a bohatstvo, ktorými som sa toľké roky obklopoval a pýšil, spustli a nemajú žiadnu cenu pred blížiacou sa smrťou. Hmotné statky sa dajú nájsť, ale existuje niečo, čo keď sa stratí, nemôžeš to znovu nájsť a to je ŽIVOT. Pochopíte, že vaše vnútorné šťastie nepochádza z hmotných vecí tohto sveta. Práve preto dúfam, že chápete, že keď máte rodinu, priateľov, známych, s ktorými sa môžete rozprávať, smiať sa, spievať, to je to skutočné šťastie.“

Zaujímavé vyznanie, však? Stále máme potrebný čas na zmenu, tak poďme spraviť inventúru, sebareflexiu, audit našich životných a športových potrieb a hodnôt. Som presvedčený, že ak to zrealizujeme na všetkých úrovniach nielen nášho bytia, ale aj športu, štát, zväzy, kluby, nevynímajúc, odmena bude sladká a budeme milo prekvapení, aké benefity nám ŽIVOT do budúcna ponúkne.

Chce to ODVAHU, priatelia…

Miroslav Mackulín, inšpirované životom…