INŠPIRATÍVNE AUSTRÁLSKE ODKAZY

V týchto dňoch, keď sme v neustálom zajatí protipandemických opatrení, mnohí len konštatujú, že všetko je postavené na hlavu a Slovákom akútne chýbajú nielen vakcíny, ale často aj zdravý rozum. Logika velí, že ak u nás je všetko postavené na hlavu a je to zlé, tak sa poďme  inšpirovať k protinožcom a som presvedčený, že nájdeme tam veľa dobrého. Nič nie je náhoda a posledné dni sa ku mne dostali tri austrálske inšpirácie, s ktorými sa rád podelím…

VENGLOŠOV AUSTRÁLSKY ODKAZ…

Budem úprimný, nevedel som, že trénerské začiatky pána Vengloša sa začínali a boli spojené s Austráliou. Až teraz, po jeho úmrtí som sa dočítal o jeho začiatkoch v tíme FC Prague Sydney v roku 1966 a cez regionálny výber Nového Južného Walesu sa dostal až k reprezentácii Austrálie v rokoch 1967-1969. Už počas jeho života, všetci bývalí hráči, kolegovia vyzdvihovali nielen jeho odborné, trénerské vlastnosti, ale nik neopomenul jeho ľudské hodnoty, ústretovú komunikáciu, empatiu, človečinu.

Jedno viem isto, prostredie vychováva, kreuje, formuje ľudí v každom veku, tréneri nie sú výnimkou. Som presvedčený, že takto to bolo aj u pána Vengloša a aj vďaka tejto austrálskej trénersko-životnej anabáze sa z neho stal trénerský velikán, ktorý svojimi myšlienkami a životnou filozofiou bol nadčasový a je pre nás všetkých inšpiratívnym príkladom.

Ďakujeme, pán tréner…

TENISOVÝ AUSTRÁLSKY ODKAZ…

V týchto dňoch sa dá o Austrálii povedať, že žije tenisom. Začína Australian Open a tak mnohé oči Slovákov  budú pár dni zavesené prostredníctvom televízie na tenisové dvorce, kde bude prebiehať prvý tohoročný grandslam. O situácii v dejisku sa veľa popísalo, veľa chválilo, veľa hejtovalo, ale skutočnosť je taká, že sa bude hrať a dokonca za prítomnosti divákov. Vyberiem  vyhlásenia našich tenistov, ako to vnímajú priamo z centra diania oni:

Andrej Martin: „Som fajnšmeker, Melbourne zbožňujem, je stvorený na rôzne kuchyne a je skvelé zažiť normálny život bez rúšok a opatrení, s vychádzkami a príjemnou letnou atmosférou“.

Anna-Karolína Schmiedlová: „Je neuveriteľné, ako sa žije v Melbourne bez rúšok, všetko je otvorené, ľudia si užívajú leto. Až mi je ľúto, že tu nie je so mnou viac rodiny a priateľov, aby videli aspoň krátko, ako kedysi vyzeral normálny život“.

Zaujímavé a zamyslenia hodné, však?  Určite k tomu prispelo aj slnko a vitamín D, ale hlavne pragmatický prístup a hľadanie riešení, kompetentnými ľuďmi. Nie nadarmo sa hovorí, že kde je vôľa, tam je aj cesta.

ODKAZ NAŠINCOV ŽIJÚCICH V AUSTRÁLII

A aby tých inšpirácii od protinožcov nebolo málo, ponúkam veľmi zaujímavé rozprávanie našej známej, ktorej syn s rodinou už niekoľko rokov žijú v Austrálii. Tu sú jej postrehy:

„Čo vnímam aj vďaka vašej knihe, je „astronomicky“ vzdialená výchova detí u nás a v Austrálii.

U protinožcov je spôsob výchovy detí úplne iný, ako ten náš. Možno lepšie uchopiteľný, keď povieme, taký „americký“. Ten sme do istej miery poznali len z TV obrazovky, a nechápali sme rodičov, čo boli nadšení svojimi „neschopnými“ deťmi. Verili im, povzbudzovali a nakoniec sa v mnohých filmoch z týchto outsiderov stali najlepší na ihrisku, v triede a pod. Doma sme si hovorili, no jasné,  skvelý záver, všetko je super, všetci sú šťastní a na konci všetci tlieskajú.

To, čo som mala možnosť osobne poznať, ale často aj cez zaslané videá, je úplne iný spôsob povzbudzovania detí, motivácia detí a neskutočné nadšenie z každej ich aj nevydarenej činnosti. A čo je skvelé, nerobia to iba „zaslepení“ rodičia, ale aj učitelia v škole, tréneri, či nezainteresovaní diváci.

Taká atmosféra, aká vie byť u nich na tréningu, na ihrisku,  v oceáne, to nadšenie a spojenie všetkých rodičov, to je niečo prekrásne. 

Napr. rodičia utvoria cca 30-40 metrov „záchranný“ polkruh smerom do oceánu a cez tento bezpečný priestor v oceáne sa 40 -50 cca 5 ročných detí učí splývať a zvládať nárazové vlny. Dospeláci pomáhajú deťom bez rozdielu vierovyznania, farby pleti, vyťahujú ich z vody a posúvajú späť do vody a deti skáču v polkruhu tam a späť. Nikto nemá čas sledovať svoje dieťa, všetky deti sú v tom búrlivom oceáne naše. A takýchto rôznych aktivít, kedy sú rodičia spolutvorcami rozvoja detí je veľmi veľa. 

Naši sa mi kedysi zdôverili, že keď sa rozprávajú s učiteľkou, či treba niečo zlepšiť, či pridať v nejakom predmete, vždy jej odpoveď bola: zlepšiť? A čo chcete zlepšovať, však je veľmi šikovná, bystrá, samostatná, vie urobiť samostatne prezentáciu pred triedou. Pokračujte vo všetkom, ako doteraz, nič netreba meniť. Príde vysvedčenie a ešte nikdy nemala z ničoho jednotku. Boli rozčarovaní. Tak opatrne začali zisťovať aj u iných rodičov, čo a ako a aj z iných škôl im bolo  povedané. Vy čakáte jednotku? Prečo? Jednotky nezvykneme dávať. Jednotka patrí úplne výnimočným jedincom. My na škole máme deti veľmi šikovné, múdre, bystré, ale to neznamená, že musia dostávať samé jedničky.“

Ako som spomínal vyššie, prostredie a ľudia, ktorí nás obklopujú už od detstva, /rodičia, učitelia, tréneri/, nás ovplyvňujú a kreujú. Z toho sa potom formuje naše správanie, nazeranie na život, hodnoty, postoje, ktoré počas ďalšieho života rozvíjame a vedome, či nevedome posúvame späť nášmu okoliu, blízkym aj vzdialeným ľuďom. Je to nekonečný a stále prebiehajúci interaktívny proces života a bytia. Preto mám trochu obavu o našu budúcnosť. Prečo? Z jednoduchého dôvodu. Platí, že svojimi súčasnými myšlienkami a činmi, si tvoríme našu budúcnosť. Vidíte v súčasnej slovenskej situácii, /politika, ekonomika, školstvo, šport, kultúra/ viac pozitívnych a inšpiratívnych vecí, hodných nasledovania alebo tých opačných, ktoré nás privedú na cestu zatratenia?  Úsudok, nech si každý spraví sám, podľa svojho videnia situácie a poznania. Je len na nás, aké to bude…

Myslím, že jasno  v tom mal aj William Stephens, keď povedal:

„ KEĎ VYSADÍŠ JEDOVATÝ BREČTAN, JAHODY TRHAŤ NEBUDEŠ“.

Miroslav Mackulín, inšpirované životom…