17. NOVEMBER 1989 MOJIMI OČAMI

Bol som pri tom a v prvej línii

Každý rok o tomto čase, sú média plné názorov a pohľadov pamätníkov na „nežnú revolúciu“. V drvivej väčšine sú to ľudia, ktorí sa hlásia k tomu, ako aj ich pričinením sa podarilo „zvrhnúť zlý socialistický systém a neslobodu“ a nastoliť „nekonečnú demokraciu“. Obraz príčin,  následkov a dopadov nežnej, nech si spraví každý sám…

VOJENČINA V PRAHE

Ja som november 1989 trávil ako absolvent vysokej školy priamo v Prahe na Hrade, čiže v centre diania. Ako som sa tam ocitol? Hneď poviem… Ako absolvent VŠE, východňar, som dostal povolávací rozkaz niekde ďaleko k Domažliciam a tak som hľadal cestičky, ako byť bližšie k domovu a frajerke, teraz manželke Zuzke, ktorá hrávala basketbal za VSS Košice. Kolega zo školy, na ktorej som ostal učiť sa ponúkol, že sa vie spýtať známeho na vojenskej správe, či nie je voľné miesto niekde inde. O pár dní, prišiel s dobrou správou, že ako „kvóta“ zo Slovenska, viem dostať povolávací rozkaz do Prahy k hradnej stráži. Potešilo ma to, lebo basketbalistky VSS, hrali ligu, kde boli aj tímy Sparta Praha a VŠ Praha a tým pádom aj väčšia šanca sa stretnúť so Zuzkou častejšie. S touto potešujúcou správou prišiel zároveň aj odkaz, že nás Slovákov tam bude len pár a ostatní budú synkovia „komunistických vládnych pohlavárov“. Vtedy som nevedel čo ma čaká a tak som to neriešil…

Narukovali sme priamo na Hradčany, kde sme strávili pár dní, rozdelili nás na dva útvary, kde budeme pôsobiť po skončení spoločného mesačného prijímača. Prvý útvar mal sídlo v Kladne a na starosti mal zabezpečenie a ochranu letiska, budov Ministerstva vnútra, ambasád a pod. Tu som bol zaradený aj ja, ako „špagy-čatár“. Čatár bola vojenská hodnosť a prezývka „špagy“  bola podľa toho, že sme nosili tuším na ľavej strane od výložiek na ramene až po gombík na hrudi zlaté šnúrky. Do druhého útvaru, ktorý mal sídlo v Lánoch sa dostali vojaci základnej služby, ktorých poznáte ako hradná stráž, ktorá stojí priamo na Pražskom Hrade. Čakal nás mesačný prijímač, opradený mnohými tajomstvami a zaručenými informáciami o neskutočnej drine, výcviku a terore zo strany mazákov a vojakov z povolania. Dobrodružstvo číslo jedna sa mohlo začať…

PRIJÍMAČ DOBRÁ VODA

Náš prijímač a vojenské objekty boli situované v oblasti s názvom Dobrá voda, tuším sa tam natáčal aj film s rovnakým názvom o koňoch. Celé to tam bolo také, ako si to mnohí pamätáte z pionierskych táborov, len na začiatku trochu drsnejšie, hlavne pre tých, ktorí mali problém s ranným vstávaním, či behom cca 5 kilometrov do kopca. A tak nebola núdza aj o dramatické a herecké výkony synáčikov, ktorí boli zvyknutí na pražský bohémsky život, ktorý aj za tvrdého socializmu prekvital všetkými farbami, alkohol, drogy, ľahké ženy a poriadne žúry. Tak takýchto nedokrvených a pozvracaných synáčikov sme potom pracne transportovali na ošetrovňu, kde strávili skoro celý mesačný prijímač. Už vtedy som blahorečil svoje športové danosti, ktoré ako sa neskôr ukázalo, som plne využil k získaniu rôznych benefitov, ale aj postaveniu v rámci „vlčej svorky“. Z tohto obdobia veľmi rád spomínam na nášho „politruka-dôstojníka, ktorý mal na starosti politickú výchovu“ . Bol to moravák, veselá kopa, ktorý mal rád šport, športovcov a víno. Hneď na druhý deň prijímača sa robil výber do futbalového tímu Hradnej stráže ČSSR, ktorý mal absolvovať turnaj spriatelených štátov. Tam som uspel a celý prijímač potom bol o výbornej strave, dvojfázovom tréningu, prípravných zápasoch a s prižmúrením oka nášho moravského trénera, aj občasných večerných výjazdoch do neďalekých krčiem na dobré pivko a skvelú sekanú, či sviečkovú, kde sme vedome pri biliarde utužovali kolektív. Dnes, ako mentálny tréner viem, že to bol slovami dnešnej doby „čistokrvný teambuilding“. Počas tohto obdobia som si asi trikrát obliekol biely reprezentačný dres „se lvíčkem na prsov“, na čo som bol ako chlapec z Giraltoviec patrične hrdý. Škoda, že tieto medové dni mladého špagyho sa pomerne rýchlo skončili, jedným telefonátom z Prahy, že prijímač sa ruší, musíme okamžite prísť do kasárni, že sa v Prahe začína niečo diať a atmosféra hustne.

REVOLÚCIA SA ZAČALA…

Presné dátumy si nepamätám, lebo vtedy som telku, podobne ako dnes veľmi nepozeral, akurát som zachytil od dôstojníkov, že nejaký provokatéri z radov študentov niečo vyparatili na Národní Tříde. Vtedy som veci vnímal úplne inak, ako sú nám teraz podsúvané. Kolotoč dejín sa pohol. Jedného dňa som mal službu na bráne v kasárňach nad Hradom. Bol sychravý večer, celá Praha bola na nohách, protestné mítingy silneli. Z hora som pozoroval mesto, ktoré bolo zastreté hmlou, keď som začul spievajúci dav blížiaci sa ku mne. Mladí aj starí vytvorili živú reťaz zo svojich tiel a pochodovali z centra mesta na Hrad a nezabudli ani na naše „Hradné kasárne“. Na okamih som zneistel, ale ostal som stáť na mieste a snažil som sa pôsobiť „bezemočne“. Mnoho mladých ľudí mi podávalo ruky, na znak spolupatričnosti s cieľom môjho „napojenia“ do tohto nekonečného živého prúdu ľudských tiel. Boli milí, spievali, zabávali sa, niečo ako taliansky, či brazílsky karneval. Ak by už vtedy boli kamery na všetkých budovách ako dnes, určite za svoje spontánne a tancujúce správanie by ma popoťahovali, či súdili, lebo tak, ako ja vtedy, sa nespráva príslušník ozbrojených síl ČSSR. Ale na moju obhajobu, celkom som to ustál a dokonca ostal som stáť v službe na bráne kasárni, aj keď sa reťaz opäť stratila v hustej hmle pod Hradom. Toto obdobie nielen pre mňa, ale hlavne pre synkov vtedajších pohlavárov nebolo komfortné, lebo nám zakázali vychádzky, opušťáky a stále sme boli v pohotovosti, ak by bolo treba niekde ísť niečo „ratovať“. Verím, že po rokoch nevyzradím nič tajné, keď poviem, že som dostal v jednom rozkaze dôležitú úlohu, bol som zástupca veliteľa akcie „KAFKA“. Ak by sa situácia vyhrotila až natoľko, tak by sme museli ísť strážiť televíziu na Kavčích Horách. Ale našťastie nikdy k ničomu takému neprišlo a tak som sa tejto ošemetnej situácii pekne vyhol, lebo príjemné by to asi nebolo. Ale čomu som sa nevyhol, bolo každodenné zvážanie ako veliteľ vozu našich vojakov, ktorí strážili letisko, ambasády, či iné strategické budovy v meste. A začal som si všímať veľmi zaujímavé veci. Ako to všetko bolo pekne plánované, organizované, umelo vytvárané, až nezávislý pozorovateľ mohol skonštatovať, ako pospolitý ľud, študenti a umelci spravili revolúciu a zvrhli nenávidený komunistický režim! Keď som sa nad všetkým neskôr zamyslel, pospájal si viacero informácii od ľudí z oboch barikád, tak jednoznačne môžem skonštatovať, ako to už v dejinách a pri zmenách izmov chodí, bolo všetko krásne a hlavne detailne naplánované. Inak by som nemohol vidieť, že z večera do rána bola celá Praha oblepená tisíckami plagátov s portrétom vtedy mne a mnohým, neznámeho disidenta a budúceho prezidenta Václava Havla, ktorý aj v mojom prípade ešte zohral dôležitú úlohu. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa z komunistických synkov z večera do rána, len nasedením povestných „lenoniek“ stali najzarytejší revolucionári, ktorí rýchlo otočili svetonázor a spoločne skandovali: „Gusto, je nás tady husto a Havel na Hrad“. Bolo zaujímavé  pozorovať ľudí, vojakov z povolania, ako sa k zmenám stávajú oni, jedni vystrašení do biela, všetko rýchlo skartovali, ďalší s vidinou záchrany vlastnej prdele, si naopak všetko zapisovali a fotili na veľkých zrkadlovkách, aby to všetko krásne vedeli na svojich kolegov natrieť. Hra krivých zrkadiel sa roztáčala na plné obrátky. Podobne, ako dnes, aj vtedy ľudia boli zmätení, vystrašení, nevedeli komu a čomu môžu a majú dôverovať. Smutný som bol pri rozlúčke s moravským politrukom, bol to dobrý ogar, ktorý napriek svojej aj vtedy nepopulárnej funkcii, si vedel nájsť cestu ku všetkým vojakom, komunikoval, hľadal riešenia, ale mal smolu, jeho zaradenie a funkcia ho degradovali ako prvého, lebo systém, lebo socik, lebo všetko s červenou zástavou bolo na odstrel… Mnohé sa opakuje aj dnes a je jedno, aký izmus žijeme.

VÝCHODŇARE NA HRADZE…

Počas týchto novembrových dní na hrade, som zažil ešte jeden fenomén a tou je mazácka vojna. Keď som prišiel na útvar, prvé dni aj my mladí špagáti sme boli podrobovaní nočných budíčkom a šikane od starších vojakov. Mazácka vojna je fajn pre dôstojníkov, vojakov z povolania z jednoduchého dôvodu, oni nemusia spraviť nič, pre poriadok a disciplínu v kasárňach, všetko si riadia najsilnejší. Opäť neverím v náhody, ale tesne predtým ako som prišiel na útvar sa odohral puč mladých prvoročiakov, ktorí revolúciou, ale poriadne krvavou, zvrhli vládu starých mazákov. A čuduj sa svete, na čele a nepísaný „boss kasárni na hrade“ bol Feri, východňar z Folkmára, ktorého sa všetci báli, ako čert kríža. A napriek tomu, že som o nič nežiadal a nechcel mať nejaké výhody z jeho postavenia, tak len to, že som bol východňar mi dávalo na čelo ochrannú známku-POZOR SKLO, nedotýkať sa. Jeho veta: „Mirku, keby coška, znaš dze me najdzeš“, sa mi hlboko vryla do pamäte…

BESEDA S HAVLOM a …

Keď sa revolučná situácia a nežný prevrat ako tak upokojili, vojaci, vysokoškoláci sme dostali pozvanie na besedu s novým veliteľom Hradnej stráže a tvárou nežnej, Václavom Havlom. Opäť, až vtedy som si uvedomil, ako retrospektívne sa dajú tvoriť dejiny a jednotlivé udalosti, a čo všetko treba spraviť, aby si história pamätala, kto robil revolúciu? Jasné, ako facka, predsa študenti a umelci. Aké naivné! A preto bola naplánovaná aj táto beseda s vysokoškolákmi, na ktorej sa nás pán Havel pýtal odkiaľ sme a čo všetko by sme zmenili. Ako vyzvaný som povedal, že som z Košíc a opýtal sa nového šéfa hradnej stráže, kedy už budeme môcť začať športovať v novej hale. Odpovede som sa nedočkal, ale… Na moje prekvapenie sa ozval Václav Havel s protiotázkou: „Slováku, co vy tady děláte? Blíž ke Košicím by jste nechtěl?“ Vtedy som sa zmohol len na úsmev a jemné prikývnutie hlavou. Záver bol taký, že si mám napísať žiadosť a poslať ju novému šéfovi hradnej stráže. Po pár dňoch som na to všetko zabudol, basketablistky VSS hrali v Prahe, vychutnal som si prítomnosť frajerky Zuzky a spoločne sme strávili aj Nový rok.

ODVELENIE DO KOŠÍC…

Jedno ráno si ma dal zavolať major Beran, ešte stále veliteľ nášho útvaru, hoci ako ťažký komunista vedel, že svoje dni má zrátané. Jeho prísny pohľad a otázka: „Neznáte zákon padajíciho hovna?!“, ma dosť vystrašil, ale ani som sa nestihol nadýchnuť a zamračená tvár sa zmenila na úsmevnú grimasu s dovetkom: „Blahopřeji, byl jste převelen do Košíc, hodně štestí, Miroslave“. Moje srdce zaplesalo, tuším som sa zabudol aj poďakovať, rýchlosťou blesku som zasalutoval, otočil sa, pobalil a sediac vo vlaku som spomínal na svoju prvú revolučnú polovicu vojenčiny. Tých pár hodín cesty som si veľakrát premietol a zrekapituloval všetky veselé, smutné, či dramatické situácie, o ktoré v tomto revolučno-nežnom období nebola núdza a v duchu, ale aj nahlas som ďakoval Bohu, že som to v zdraví prežil a o revolúcii viem svoje, tak trochu z prvej línie…Ďalších šesť mesiacov vojenčiny, to bol ozaj skvelý pioniersky tábor na Južnej triede v Košiciach, kde mojou hlavnou úlohou, bolo ráno, prísť skôr z internátu, ako náš veliteľ.

POUČENIE S KRÍZOVÝCH ROKOV…

Prosím, neverte všetkému, čo dnes v mediach počujete, či vidíte, občas je všetko naopak, hoc politici si idú stále to svoje, že na prvom mieste je občan, sloboda slova a pohybu . Vidíme to na vlastné oči a mnohí sa nestačia čudovať😊 V rámci dejín sa menia len okolnosti a figúrky. Psi štekajú a karavána ide ďalej…

Miroslav Mackulín, inšpirované životom…