DOBA MANUÁLOV NIČÍ NAŠU KREATÍVNU SLOBODU
K dnešnej dobe, asi len toľko, že olympijské hry by sme kľudne mohli premenovať na pandemické hry, kde by Slovensko, mohlo mať zálusk na jednu z medailí v disciplíne „JA TESTUJEM, TY TESTUJEŠ, MY SA TESTUJEME„. A že vraj Slováci nemajú ambície?!
V dnešných časoch byť „pozitívny“ nie je in. Spoločnosť, kolegovia, či vlastná rodina vás môžu veľmi rýchlo vytesniť mimo svojho teritória záujmu. Nebezpečná hra nielen s fyzickým, ale hlavne s psychickým zdravím…
Niekoľko rokov rozvíjam projekt POZITÍVNY KOUČING SLOVENSKO, kde ponúkame inšpirácie, nápady, nabádame na pozitívne myslenie a postoje mladých športovcov a trénerov. Napriek môjmu pozitívnemu nastaveniu, ma v týchto dňoch občas premôžu pocity smútku a zúfalstva, keď vidím, ako sa vyľudňujú parky, ako osireli športoviská a z detských ihrísk sa vytratila tá neopakovateľná energia života, radosti a pohody.
Potichu, nenápadne, ale o to zákernejšie sa do našich každodenných životov zakráda emócia strachu, smútku, ale hlavne uniformity. Aj v zrelom veku som zástancom, občas aj iniciátorom spontánnych a bláznivých veci, ktoré v sebe majú túžbu po kreativite, originalite a vnútornom zážitku. Zákon príťažlivosti funguje stále, za každého režimu a počasia. Na čo zameriavame svoju pozornosť, to má tendenciu sa zhmotniť do reality. A mám pocit, že posledné mesiace krátkozrako a vedome padáme do pasce negativizmu a uniformity v každej sfére nášho života a pritom sa tvárime, že je to úplne normálne, skvelé, svetové a trendy…
Čo na to odborník?
Pred pár rokmi som sa zúčastnil zaujímavého stretnutia, kde v úzkom kruhu športovcov a trénerov svoje dlhoročné skúsenosti prezentoval so svojou typickou vášňou, dnes už nebohý hokejový tréner Luděk Bukač. Nezabudnem na jeho vystúpenie, v ktorom povedal, že odkedy sme prešli na metodologizovanú-šablonovitú prípravu mladých hokejistov, budeme síce vychovávať veľa, ale priemerných hráčov, ktorí budú síce skvele kondične pripravení, budú mať skvelé technické zručnosti, ale nikdy z nich nevychováme nových Jágrov, či Eliášov, so svojimi geniálnymi ťahmi. Dôvod je jednoduchý a prostý. Počas šablonovitých cvičení a do taktickej kazajky zviazaných herných systémov, hráčom vedome berieme to najdôležitejšie, ich originalitu a prirodzenosť. Slobodné rozhodnutie spraviť veci po svojom je potláčané, naopak, nútime ich robiť veci tak, ako to káže definícia trénerskej brožúrky, či inštruktážne video.
Plne s ním súhlasím.
Zobrať hráčom radosť z ich vnútorného preciťovania a zážitku je neospravedlniteľné. Robenie chýb spojené s emóciou, pozitívnou alebo negatívnou, sa ukazuje, ako skvelý nástroj učenia sa. Samozrejme prijímam aj argument, že na vrcholovej úrovni, kde sa rátajú len výsledky, tak „hráčska svojvôľa“ nie je namieste, hráči by si mali byť toho vedomí. Pre mladých hráčov porovnávanie dobrých a zlých rozhodnutí na vlastnej koži, je tou najlepšou školou a základom pre kreatívne a odvážne riešenia vo vypätých zápasových situáciách. S nostalgiou spomíname na časy minulé, ako sme sami podobné emócie prežívali pri pouličnom šantení, pri futbale, či hokeji bez prísneho oka trénera, či rodiča. A túto prirodzenosť začíname nahrádzať umelo vytváranými tréningovými plánmi, cvičeniami a drilmi, kde hráčom nakážeme len bezduché vykonanie cvičenia, bez akéhokoľvek vnútorného zážitku, vlastného rozhodovania a sebarealizácie. A netýka sa to len športu.
Dôsledky? Začíname ich vidieť na každom kroku, v škole, v práci, v športe, v spoločnosti. Začína nás opantávať a valcovať doba GLOBALIZÁCIE, INFORMATIZÁCIE, ROBOTIZÁCIE, PANDEMIZÁCIE, MANUÁLOV a vyšších princípov. Som za všetky výdobytky, vedy a techniky tam, kde majú svoj zmysel a praktické využitie. Všetkému modernému fandím a tým, ktorí to priniesli na svetlo božie tlieskam, ale… Často zabúdame na zdravý gazdovský úsudok, kritické myslenie a začíname rýchlo napĺňať príznaky stáda, priemernosti, často len preto, aby sme nemuseli vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a nedaj Bože ísť proti prúdu. A tak na úradoch pri vybavovaní, drobných administratívnych veci sa nestačíme čudovať, ako nám sympatická mladá dáma odvrkne: „takto je nastavený náš systém, systém nepustí, nedá sa to“. A pritom stačí tak málo, trochu empatie, spraviť niečo ináč, ako to vyžaduje zaužívaný, často do absurdít siahajúci alibizmus. Ľahko by sme predišli mnohým nepríjemnostiam, neprodukovali by sme toľko negatívnej energie, nemuseli by sme míňať toľko drahocenného času resp. využili by sme ho na prospešnejšie veci, len by to chcelo viac načúvať, chcieť a občas aj myslieť.
Ako je to v športe?
Čoraz častejšie pri konfrontáciách so zahraničnými súpermi, pred pár rokmi ešte trpaslíkmi vo futbale, hokeji, či basketbale sa herne trápime, súper nás prehráva vo väčšine ukazovateľoch technických zručností, či taktickej ne/zviazanosti a našim trénerom neostáva nič iné, len nekonečné džojstikovanie vlastných hráčov, len aby sme uhrali aspoň aký-taký priaznivý výsledok. V konečnom dôsledku len skonštatujeme, že do hry sme nedali ani len to naše slovenské srdiečko.
Nastavené zrkadla a odraz doby.
Posledné mesiace sú zrýchleným filmom tohto nechceného vývoja s ospravedlnením, veď pandémia. Všetko začína byť centrálne riadené, zakazované, či povoľované, len na základe farieb semaforov, certifikátov a nariadení. Ľudia začínajú NE/premýšľať, len vykonávajú poslušne postupy a kroky z testovacieho, firemného, zápasového manuálu, protokolu, či reglementu. Tí, kto sme boli na vojenčine, tak vieme, že tam stačili dve veci: DISCIPLÍNA A POSLUŠNOSŤ. Potom už hromové VYKONAJ RAZ, VYKONAJ DVA, bolo len akýmsi bezduchým automatizmom nezmyselného velenia a našej frustrácie…
Pripomína mi to príbeh cirkusového slona, prekážok a ich následkov.
Malý chlapec sa veľmi rád pozeral na cirkusového slona, ktorý bol veľký, silný a šikovný. Akurát mu nešlo do hlavy, že takáto hora svalov a obrovskej energie vždy po predstavení celé hodiny a dni poslušne stojí uviazaný pri malom kolíku zatlčenom len pár centimetrov do zeme. Chlapec sa snažil nájsť u dospelých odpoveď na túto záhadu, prečo silný slon, ktorý bez problémov dokáže vytrhnúť zo zeme obrovský strom, sa ani len nepokúsi oslobodiť. Síce dostával od nich odpovede, že je vycvičený, preto je poslušný, ale žiadna z odpovedí ho neuspokojila. Až keď chlapec vyrástol, našiel odpoveď sám. Pripomínalo mu to jeho život a veci, ktoré prežil sám so svojimi rodičmi, učiteľmi, trénermi a príbuznými. Odpoveď bola jednoduchá. Slon neutečie preto, lebo bol už ako mláďa priviazaný ku kolíku, ktorý bol vtedy preňho veľkou a neprekonateľnou prekážkou. Napriek tomu sa sloníča deň čo deň snažilo bojovať s kolom a oslobodiť sa. Po celodennom boji zaspávalo zmorené a unavené. No napriek všetkému úsiliu sa malému slonovi nikdy nepodarilo oslobodiť, a tak nadišiel deň, keď rezignoval a bezmocne prijal svoj osud. A keď vyrástol na obrovské, mohutné a silné zviera, už sa o to nikdy ani len nepokúsil, pretože uveril tomu, že to nedokáže. Spomienka na bezmocnosť sa mu vryla tak hlboko pod kožu, že ju už nedokázal v dospelosti spochybniť a už nikdy sa nepokúsil využiť svoj nekonečný potenciál.
Smutný, ale veľmi inšpiratívny príbeh, v ktorom sa mnohí z nás určite nájdu. Aj my sme v detstve a mladosti zbierali takého pomyselné kolíky v podobe myšlienok bezmocnosti, z ktorých sa neskôr stali neprekonateľné prekážky, ktoré nám bránili podávať oveľa lepšie výkony doma, v práci, či na športovisku. Áno, táto doba je špecifická, zvláštna, ale aj teraz svojimi myšlienkami, postojmi, názormi tvoríme našu spoločnú budúcnosť a tá, bude zrkadliť to, čo prežívame teraz. Nedovoľme aby z malých kolíkov nášho alibizmu, šablón, manuálov a mantinelov vyrástli v budúcnosti obrovské a neprekonateľné prekážky, ktoré budú potláčať našu kreativitu, originalitu a už aj tak krehkú slobodu.
Svojim konaním, dávame jasný odkaz mladej generácii. Stačí sa inšpirovať prírodou. Pri každej živelnej pohrome, či inom nebezpečenstve, zvieratá sa snažia zachrániť mláďatá, lebo oni sú garanciou ďalšieho života, prežitia a evolúcie. Neviem prečo, ale v súčasnosti mám pocit, že ideme na to z opačného konca. Je čas to zmeniť. Chce to múdre rozhodnutia a hlavne odvahu každého z nás, vystúpiť zo svojej komfortnej zóny zaužívaného stereotypu a odvážne začať konať, hoc aj za cenu rizika, že nás naše okolie odsúdi. Verte, stojí to za to. Budúcnosť sa nám odvďačí…
Miroslav Mackulín, inšpirované životom…
