Exkluzívny rozhovor s Miroslavom Mackulínom po ME basketbalistov do 18 rokov vo Varne
Počas prípravy na ME ste boli v realizačnom tíme trénera Ivana Kurillu, ktorý pripravoval chlapcov na účinkovanie na šampionáte. Ako hodnotíte celý turnaj práve z hľadiska Vašej oblasti, z hľadiska mentálnych zručností a odolnosti tímov a trénerov.
Otázka je široká, ale pokúsim sa zodpovedať v niekoľkých častiach. Najprv všeobecne…
Celý turnaj, kde účinkujú tímy z 18 krajín a ktorý sa hrá 10 dní je veľmi náročný nielen po stránke usporiadateľsko-organizačnej, ale pre hráčov a realizačné tímy najmä po stránke fyzickej a psychickej. Vo Varne to bolo sťažené aj tým, že sa na tréningy a zápasy cestovalo asi 30km, čo tiež uberalo síl a hlavne čas. Pre mňa osobne to bola zaujímavá konfrontácia a príležitosť pozorovať prácu ostatných európskych tímov „poznačených“ ich kultúrou. Začnem trénermi, dali by sa rozdeliť do dvoch kategórii. Do prvej patrili emotívnejší tréneri, ktorí prežívali každý tréning, zápas svojho tímu veľmi impulzívne. Reagovali na každú činnosť mužstva na ihrisku, samozrejme nevynímajúc verdikty rozhodcov a stolíka. Takýto tip trénera vie na jednej strane veľmi pomôcť – vyburcovať svojich zverencov, doslova ich poblázniť v dobrom, ale na druhej strane, ak sa nedarí, tak práve títo tréneri idú svojim správaním proti sebe a hlavne proti hráčom, tým, že sa nechajú vyviesť z rovnováhy veľmi často strácajú kontrolu nad sebou a nekoncentrujú sa na „koučing“, správne striedania a veľa krát som videl, že oni boli prví, ktorí rezignovali a podľahli faktu, že zápas sa nevyvíja podľa ich predstáv.
Do druhej kategórie patrili „tréneri-kľudasi“, ktorí boli sebavedomí, na všetko reagovali s pokojom Angličana, nenechali sa rozhodiť žiadnym nezdarom, či verdiktom rozhodcov. Do tejto skupiny patrili tréneri Dánska, Švédska, Nórska, čiže „chladní severania“. Veľmi zaujímavé bolo sledovať, ako sa jednotlivé tímy motivujú pred zápasom, aké majú rituály, pokriky a pod. Myslím, že celková úroveň turnaja bola dobrá a mužstvá na prvých miestach predvádzali ozaj vyspelý, dospelácky basketbal, bez väčších výkyvov v technickej, taktickej, či mentálnej stránke, kondičnú vyspelosť považujem za samozrejmosť… Bola to skvelá príležitosť na konfrontáciu úrovne nášho basketbalu s medzinárodným a asi každý skonštatoval, že bez takýchto zápasov sa náš slovenský basket nebude zlepšovať. Veľakrát sme tiež nechtiac boli konfrontovaní s finančným a materiálnym zabezpečením nášho tímu a súperov, bez ktorého sa takéto podujatie nezaobíde. V tomto smere patríme asi hlboko do nižších kategórii, ako je B divízia. Chce to tiež odvahu a rázne systémové opatrenia na úrovni štátu a SBA, riešenie sa určite nájde. Kde je ochota, je aj cesta… A čo náš tím? Odchádzal s ambíciou postúpiť zo skupiny a sám ste pred ME boli optimistom, že sa to môže za určitých okolností podariť…
Jasné, bez ambiciózneho cieľa, na podujatie, ako je ME sa nedá ísť. Boli by sme sami proti sebe a cestovať tam len kvôli účasti je zbytočná strata času, energie a peňazí. Ako turnaj ukázal, naša ambícia bola opodstatnená hlavne kvalitou a to, že sme postupne vyhrali so Švajčiarskom, Švédskom a Nórskom, nebola náhoda. Išli sme od zápasu k zápasu, chlapci si šampionát užívali, hrali výborne a ozaj všetci hráči ukázali maximálnu tímovú súdržnosť. Veci, ktoré sme zakomponovali do prípravy, vedeli skvelo na turnaji zužitkovať. Tam už nebol čas chlapcov učiť čo je to sústredenosť, koncentrácia, postoj, či tímovosť. Tam sme si to „len uvedomili“ a udržiavali pozitívne myslenie a uvoľnenosť. Po troch výhrach, nám všetci blahoželali k postupu…Ale šport je zaujímavý práve tým, že je nepredvídateľný a tak sa stalo, že jasne vyhraný zápas Izrael prehral v predĺžení so Švédskom a rozhodoval posledný náš zápas v skupine. Myslím, že tento súboj hlavne takticky zvládli lepšie hráči Izraela, ktorí v ten deň boli neporaziteľní. Po takom zápase a priebehu skupiny samozrejme naše sklamanie bolo veľké, ale… Stále máme na výber, buď budeme plakať a nadávať nad nepriazňou osudu, alebo si vyberieme cestu za ďalším cieľom a tým je využiť ďalšie zápasy na zvýšenie sebavedomia, zvýšiť kredit nášho tímu a hráčske skúsenosti jednotlivcov. Chlapci sa hneď v kabíne k tomu postavili chlapsky a tešili sme sa na nový deň, keď sa na nás usmeje basketbalové slnko. Je treba vyzdvihnúť charakter tímu, lebo ukázalo sa, že celý turnaj zvládli v pohode, hrali pekný, oku lahodiaci basketbal a čo je hlavné užívali si to, hoci neboli na dovolenke.
Ako vyzerali pracovné dni a dni voľna nášho tímu počas ME?
Ak sme trénovali dopoludnia, tak to bola klasika. Raňajky, krátky oddych, presun autobusom na 40 min. tréning, potom obed, väčšinou meeting- taktická príprava a odchod na zápas. Priamo v hale sme hodinu pred začiatkom zápasu sa venovali koncentračným a motivačným veciam, ktoré si hráči obľúbili a pomohlo to navodiť správnu súťažnú atmosféru. Potom nasledovalo „rýchle slovo“ trénera a išlo sa na rozcvičku. Väčšinou po víťaznom zápase sme si „zatancovali tanec víťazov“ a zakričali pokrik, ktorí si chlapci prevzali a upravili podľa slávneho Pacha – hybského zbojníka. Potom nasledoval strečing, presun na hotel, vyplávanie a večera. V niektoré dni sme tréning vynechali, vtedy som po raňajkách pracoval s chlapcami na veciach, ako relaxácia, vzájomná dôvera, veľa sme rozprávali o ich pocitoch po zápase o tom, ako hráči prispievajú a vytvárajú pohodu v tíme a čo navrhujú smerom k najbližšiemu súperovi, čo navrhujú, aby sme boli úspešní. Stále sme pracovali na tom, aby hráči sa necítili, len ako prijímatelia trénerových rozhodnutí, ale aby boli spolutvorcovia našich úspechov. Počas šampionátu a vzhľadom k nepárnym počtom tímov v skupinách sme mali tri dni voľna, ktoré sme sa snažili využiť na maximálnu regeneráciu hráčov po ťažkých zápasoch a reset hláv od basketbalu. Nakoľko sme boli ubytovaný v letovisku Albena, tak sme maximálne využívali blízkosť mora na vyplávanie a „vybláznenie“ sa vo vlnách. Tiež sme vyskúšali vodné adrenalínové atrakcie, ako „banán“, lezenie po nafukovacom hrade a skákanie na závesných gumách. Počas ME bolo zaujímavé sledovať aj ostatné tímy, ako trávia dni voľna, čo tiež hovorilo o prístupe trénerov k hráčom o ich dôvere a mentalite tímov. Taká perlička, s ktorou asi nebudú súhlasiť mnohí naši tréneri sa týka finalistu tímu Dánska. Pred dôležitým zápasom s Bulharskom sa celý tím ešte niekoľko hodín pred zápasom zdržiaval v bazéne a veselo si šantil. To isté platí o viacerých tímoch, ktoré predzápasovú prípravu trávili v mori a na pláži. Je to vecou názoru ale mohli sme vidieť počas ME rôzne prístupy, od sparťanskej disciplíny až po absolútnu voľnosť. Náš tím, sme po vzájomnej dohode s trénerom Kurillom viedli strednou cestou a myslím, že chlapci s našou vzájomnou dôverou narábali veľmi citlivo.
Na ktorých veciach z hľadiska mentálnej prípravy by naši hráči mali v budúcnosti popracovať resp. ktoré veci vnímate ako pozitívne?
Som presvedčení, že na túto skupinu hráčov, ktorá nás reprezentovala na ME môžeme byť právom hrdí. Ja som tím opúšťal za stavu 5 víťazstiev a 1 prehra a môžem povedať, že charakter tohto tímu bol veľmi dobrý. Vôľa a túžba po víťazstvách bola veľká, bola podložená tvrdou a poctivou prácou v príprave a kvalitou, nebolo to o žiadnom prehnanom „mačovstve“. Chlapci už počas prípravy zistili, že správne usmernený tím, jeho viera vie aj hory prenášať a tak bola medzi hráčmi veľká „dobroprajnosť“ počas tréningov a zápasov. Všetci si boli vedomí, že dobrý individuálny výkon pomôže tímu. Počas zápasu nebránili len piati hráči na ihrisku, ale pridávali sa všetci, mentálne, pozitívnou myšlienkou, energiou… To isté by sa dalo povedať o celom realizačnom tíme, všetci sme boli na jednej lodi… Hráči pochopili, že ak budú ich myšlienky smerované k pozitívnym veciam a víťazstvám, tak budeme „kŕmiť“ toho správneho víťazného basketbalového Boha, ak budú sa zameriavať na negatívne veci, tak budeme živiť prehry. Samozrejme, že stále je čo zlepšovať, zriedkavo som si všimol, že po nevydarenom individuálnom výkone, išla hlava dole, sebavedomie hráča kleslo, ale stačila malá podpora, či priamy pohľad do oči a opäť sme boli jednoliaty kolektív, ktorý kráča za víťazstvom.
Podľa vás, ktorí hráči z tohto tímu majú najväčšiu šancu sa presadiť v mužskom basketbale?
Berte to ako môj subjektívny pohľad, ktorý sa nepasuje za basketbalového odborníka s patentom na rozum, ale svoj názor poviem. Myslím, že títo 17–18 roční chlapci, s ktorými som pracoval počas prípravy a na šampionáte, majú veľkú perspektívu, každý z nich má veľa silných stránok, ktoré môže ponúknuť. Sú ešte stále na začiatku, práve sa odlepili zo štartovacích blokov a je na nich, ako zvládnu „nástrahy“ veľkého basketbalu a ako sa vysporiadajú hlavne z vedľajšími vplyvmi, ako sú skauti, nové kluby, nové zmluvy, nové prostredie, tréneri, spoluhráči. Tých úskalí je veľmi veľa, môj názor je, že títo hráči potrebujú v tomto období, hlavne veľa na sebe pracovať v tréningu a dostávať priestor v ostrých zápasoch, ináč neporastú. Ak mám povedať konkrétne mená, tak spomeniem Borisa Bojanovského, ktorý je veľkým talentom a na svoju výšku /215cm/ je pomerne slušne pohyblivý, má dobrú ruku, výborný doskok a nerád prehráva. Na šampionáte patril medzi najlepších hráčov turnaja v individuálnych štatistikách. Potrebuje ľudsky a fyzicky dozrieť. Ak toto obdobie v „zdraví ustojí“, budeme o ňom ešte veľa počuť. A ďalší, ktorého by som spomenul, je Šimon Krajčovič, hráč menšieho vzrastu, ale jeho silne stránky sú, výborná streľba, hráčska inteligencia a famózne prihrávky. Teším sa na pozitívne správy o každom z týchto hráčov, všetko majú vo svojich rukách.
Čo by ste odkázali hráčom, trénerom, ako poznatok z týchto ME?
Je toho viac a na dlhšiu debatu, ale vyberiem pre mňa najpodstatnejšiu vec, ktorú som si ja odniesol a rád sa o ňu podelím. Aby sme si všetci, hráči, tréneri uvedomili, že k basketbalu, ako hre, patria aj chyby, že sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Basketbal bez chýb nie je… Aby sme sa nezameriavali počas zápasu len na riešenie chýb a stým súvisiace negatívne emócie, lebo to nás stiahne na nesprávnu cestu. Trénerov to vytáča, riešia veci, ktoré už v žiadnom prípade nemôžu zvrátiť, chyba sa už nedá vziať späť. Hráčov každá chyba, rozladí, oberá o sebavedomie, zväzuje mu ruky, nie je pripravený na ďalšie konštruktívne pokračovanie v zápase, lebo nad ním visí výkričník strachu, už nesmiem pokaziť!!! A tým sa vytráca z jeho hry uvoľnenosť, načo dopláca, nielen hráč, ale aj tím. Jeden úspešný tréner na tému chýb povedal. Ja ich neriešim, nebojujem s nimi, ja ich prijímam s pokorou a to učím aj svojich zverencov. Pre mňa je dôležité a robím všetko možné, aj nemožné, aby môj tím ich spravil menej ako súper a vtedy viem, že po skončení zápasu budeme odchádzať, ako víťazi… Tešme sa z každého, hoci aj malého úspechu slovenského basketbalu. Lebo z malých vecí vyrastú veľké, to platí aj o veľkých turnajových víťazstvách.
