Ladislav Ghillány: motivačný príbeh jeho športového života.

Ladislav Ghillány a jeho recept na zdravý životný štýl. Je to obdivuhodné v 69 rokoch dokázať to, čo tento chlap. Pochádza zo šľachtického rodu Ghillányovcov, je držiteľom guinnessovho rekordu , držiteľom mnohých ocenení a to všetko po tom čo mu lekári predpovedali, že bude chodiť o paličke do konca života! Dodnes sa venuje rôznym športom, jednému aj profesionálne, a to aj v tomto úctyhodnom veku. Človek, ktorý oddal športu celý život .

Pán Ghillany, chceli by sme sa Vás opýtať na vaše športové začiatky. Ako to všetko začalo?

Športovať som začal v 4 rokoch, keď ma starý otec odniesol na gymnastiku. Bol som hyperaktívne dieťa .Gymnastike som sa venoval 5 rokov. Keďže som mal dobré fyzické základy, tak som potom začal hrať futbal a hokej. Tieto športy som potom postupne zanechal, pretože som sa veľmi vážne zranil, mal som zlomenú panvu.

Ako sa to stalo a ako ste v tom momente videli vašu budúcnosť ?

Narazili ma na mantinel pri tréningu. Lekári mi predpovedali do smrti jednu barlu alebo minimálne paličku . Logicky by som mal skončiť, ale nevedel som sa zmieriť s tým, že krívam , tak som začal individuálne trénovať chôdzu o paličke a potom beh bez paličky. Zistil som, že beh do vrchu mi napravuje chýbajúcu panvu, zlepšuje mi to chôdzu a po troch rokoch som prestal krívať. Pre lekárov to bol zázrak, nedávali mi už žiadnu šancu športovať. Normálne chodiť som začal v 26-tich rokoch. Odvtedy pravidelne športujem. Absolvoval som slovenský pohár v behu do vrchu niekoľko krát, dokonca rakúsky pohár v behu do vrchu a tá vášeň v behaní ma držala dlho.

Niektorí si Vás možno pamätajú z televíznej reklamy alebo z rôznych reportáží a to je aj príbeh, ktorý Vás priviedol k športu, ktorému sa venujete až dodnes .

Áno, máš pravdu. Oslovila ma Slovenská televízia kvôli reklame, kde mi dali 4000 korún, aby som si kúpil korčule a aby som sa prechádzal po Košiciach na korčuliach, pretože to bude súčasť reklamného spotu . Nikdy predtým som na kolieskových korčuliach nestál, tak som si myslel, že to nezvládnem. Preto som ich ponuku takmer odmietol, ale oni ma prehovorili, že nemusím vedieť vôbec jazdiť, že stačí, keď sa budem len presúvať z miesta na miesto. Nakoniec som išiel do obchodu, poprosil som predavača, aby mi dal korčule mojej veľkosti a aby ma do nich aj obul, lebo sám som sa do nich obuť nevedel (smiech). Nebolo to také jednoduché, lebo keď som sa prvý krát postavil na korčule sám, nasledoval jeden nepekný pád, pretože som neudržal rovnováhu, ale pri tom páde mi prišli všetky spomienky z hokeja a ja som si uvedomil, že na tých kolieskach je to skoro to isté, ako na ľade. Keď prišiel deň D, že ma idú natáčať, som už jazdil tak excelentne, že zabudli na Košice a natáčali len mňa. A tak som začal korčuľovať . No a tam sa začala moja korčuliarska kariéra v 59 rokoch!

Vráťme sa ešte trochu späť. Počas toho, ako ste korčuľovali, venovali ste sa aj nejakému inému športu?

Mojou záľubou bola chôdza po rukách. Pokoril som svetový rekord v 50 metrovom šprinte s časom 23,80 sekundy. Tým som bol zapísaný do Guinnessovej knihy rekordov. Dodnes som držiteľom slovenského rekordu v chôdzi na rukách. Jedného dňa ma pozvali do relácie v televízii a moderátor neveril, že dokážem prejsť celú budovu televízie na rukách, tak ja som “naskočil“ na ruky a celú reláciu som chodil okolo budovy a ľudia skandovali moje meno.

Mohli by ste nám ešte povedať o vašej korčuliarskej kariére? Vaše úspechy a plány do budúcna?

Po troch týždňoch od natáčania reklamy a od začiatku mojej korčuliarskej kariéry som sa zúčastnil na prešovskom maratóne v korčuľovaní , čo boli vlastne majstrovstvá Slovenska, bez rozdielu veku som skončil na 7. mieste. Potom už prišli iba úspechy. Vyhral som svetový pohár v Rakúsku v kategórii nad 60 rokov , na prvom mieste som sa umiestnil v Hannoveri, Mannheime, Bonne, Prahe . V podstate som vyhral všetky maratóny vo svojej kategórii, okrem toho som bol vo Viedni na treťom mieste vo svojej kategórii, v Československom Live inline tour som sa umiestnil druhý vo svojej kategórii v seriáli pretekov na 21 km a minulého roku som skončil 3. v šprinte na 10km vo svojej kategórii v seriáli Live inline tour som bol prvý.

Po všetkých týchto úspechoch prišla aj reprezentačná nominácia. Mohli by ste nám prezradiť nejaké reprezentačné úspechy?

Zúčastnil som sa 24 hodinového preteku v Le Mans vo Francúzsku, kde som v roku 2007 prešiel na korčuliach 296,78km. Zo 6000 účastníkov som skončil 22. Je to dodnes Slovenský rekord. V roku 2007 som získal titul za najlepší výkon roka od Slovenského korčuliarskeho zväzu. Le Mans som absolvoval vo veku 64 rokov. Na základe týchto mojich výkonov som dostal licenciu od Nemeckého klubu CSC Kolín, za ktorý som jazdil tri roky .

Keďže korčuľovanie je letný šport, akým športom sa venujete v zime ?

V zime som ostal verný vytrvalostnému behu. So svojím vynikajúcim priateľom Mirom Mackulínom zvládame aj tie najťažšie zimné terény, z čoho máme obidvaja radosť, pretože zdolávanie prekážok je aj jeho životnou filozofiou. Myslíme si obaja že takýto tréningový a životný štýl sa plne zhoduje s teóriou mentálneho tréningu kedy sa športovec, poľahky a hravo môže postupnosťou dopracovať aj k vrcholovým výkonom. Prepracovanosť tejto teórie charakterizuje môjho priateľa Mira Mackulína ktorý už tieto metodické myšlienky prepracovane vsúva do procesu mentálneho tréningu.

Plánujete sa stať aj trénerom a odovzdávať vaše bohaté skúsenosti mladším generáciám ?

Moje plány sú stále praktické, pretože výkonnosť nestrácam a v budúcom roku by som sa chcel zúčastniť v Taliansku pretekov rôznych kategórií a rád by som získal titul majstra sveta v maratóne vo svojej kategórii. Momentálne nemám žiadne ponuky, ale keby nejaká ponuka prišla, rád ju prijmem.

Mohli by ste nám povedať nejaký recept na zdravý životný štýl?

Recept je jednoduchý. Šport nie je o presilovaní organizmu, ale o postupnosti a radosti z pohybu. To znamená šport je hra a musíme sa tým baviť a vtedy sú zachované všetky hodnoty športu ako takého. Keď sa na to budeme pozerať ako na hru, vtedy prídu aj výsledky!

Pikoška na záver. Na konci rozhovoru nám pán Ghillány povedal:

„Ešte sa nenašiel žiadny cyklista, ktorý by ma obehol do kopca, on na bicykli, ja na korčuliach. Keď predbieham cyklistov, tak padajú z bicyklov, že ako to dokážem a potom hore na kopci mám hodinový rozhovor, čo som, odkiaľ som a ako je to možné“.