TOMI KID TÍM – CESTA ZA VÍŤAZSTVOM časť 1.
Po dlhej, predlhej ceste, sme dnes 10.12.2013 o 14 hodine miestneho času dorazili po trase Budapešť-Londýn-Dallas/neplánovane Washington/-San António do cieľovej destinácie nášho pobytu. Cesta bola dlhá, počas nej sa vyskytlo mnoho zaujímavých situácii, na ktoré sme mohli reagovať rôzne. Buď znechutením, kritikov, nadávkami, alebo pokojom a trpezlivosťou. My sme si vybrali CESTU POKOJNÉHO BOJOVNÍKA. Naša výprava sa stretla na letisku v Budapešti. Prichádzali sme z dvoch strán Slovenska. Ja som sa presúval autom z Košíc na budapeštianske letisko, Tomi s manželkou a trénermi z rodného Matúškova. Privítanie bolo úsmevné a vrúcne a hoci nevypovedané, plné očakávaní z ďalekej cesty a dobrodružstva.
Let na trase Budapešť-Londýn bol pokojný, pristátie hladké a tak sme sa tešili na krátky odpočinok na letisku Heathrow a malé občerstvenie. Krátke občerstvenie bolo, ale hneď sme utekali k pultu sa „čeknúť“ na let do Dallasu. No a tú nám najprv oznámili, že v San Antóniu je zlé počasie a zrušili let z Dallasu a po polhodinke čakanie, nás rozdelili na dve skupiny a presmerovali do Washingtonu. A tak sa dvojhodinová zastávka v Londýne predĺžila na sedemhodinovú, ale ešte šťastie, že pod „rúškom boja proti terozizmu“, niekoľko násobné bezpečnostné kontroly nám čakanie značne „skrátili“. S úsmevom sme to zvládli a let na trase Londýn-Washington bol za odmenu, kde sme si oddýchli, pozreli filmy, či popočúvali dobrú muziku. Na americkej pôde washingtonského letiska sme sa opäť s úsmevom všetci stretli a túžili po teplej sprche a posteli, hoci náhradnej. Administratívno-bezpečnostné opatrenia nás opäť zdržali asi hodinku, vysvetľovanie, že nám neprišla batožina ďalšiu a tak do hotela Mariott sme sa dostali pred polnocou. A opäť s úsmevom, sme rozmýšľali a od únavy popustili uzdu našej fantázie, že v čom nastúpi Tomi na zápas, ak sa veci nenájdu. Už, už sme boli blízko teplej sprchy, mäkkej postele, keď tu zrazu pri hotelovom „ubytovacom čekingu“ začala „srdcervúco zavíjať siréna“, ktorá oznamovala požiarny poplach a evakuáciu všetkých ubytovaných. Opäť s úsmevom a položartom, že si mohli pre nás pripraviť krajšie privítanie, sme zvážneli, keď začali vychádzať rozospatí hostia v pyžamách a trenírkach. Potom nasledoval príchod požiarnikov, obhliadka hotela a úsmevné vyfúknutie, že je všetko ok a posteľ je ozaj na dosah. Tak sa aj stalo, po pokojnej noci, sme sa zobudili do zasneženého rána. Nasledovali rýchle raňajky na americký spôsob a poď ho na letisko. Pri pohľade na väčšinu zrušených letov sme tomu nášmu nedávali veľa nádeje, ale skúsili sme…Po opätovných bezpečnostných peripetiách sme ako poslední nastúpili do lietadla smer San António. Okrem nás tam z celého sveta sa zlietali mnohí lekári na významnú konferenciu s nepríjemnou témou rakovina… Po hodinovom čakaní v lietadle a „odmrazovaní“ sme šťastne vzlietli a po triapolhodinovom lete sme šťastne pristáli na letisku v texaského San Antónia, kde nás vítali miestni kovboji a slnečné počasie. Tieto riadky píšem už na hotelovej izbe s vedomím, že okrem batožiny sme ok, plní odhodlania, dobrej nálady urobiť pre dobrý výsledok všetko, čo bude v našich a Tomiho silách. Verím, že máme dostatočný čas na aklimatizáciu, dnes ešte si oddýchneme, verím, že aj dobre najeme a od zajtra už plná koncentrácia na zápas. Mnohých by podobné nepríjemnosti z cesty určite vykoľajili, ale s úsmevom a trpezlivosťou sme zvládli tieto prvé výzvy a tešíme sa na ďalšie dni a nové skúsenosti v ďalekom svete. Buďte s nami priatelia, dodávajte Tomimu a celej minivýprave pozitívnu energiu, budeme to potrebovať…
Za TOMI KID TÍM Miro Mackulín
