TOMI KID TÍM – CESTA ZA VÍŤAZSTVOM časť 2.
11.12.13 magický dátum, o ktorom sa tu v USA veľa hovorilo. Takáto „postupka“ sa vidí a žije len zriedkavo a preto tomuto dňu predpovedali určitú zvláštnosť. Mnohí mladí ľudia si ho zvolili za deň svojho sobáša, či organizovanie rôznych podujatí, lebo na pozvánkach to vyzerá „nezvyčajne zaujímavo“. Ja a náš tím sme sa do tohto dňa prebúdzali s prianím, aby sa k nám prinavrátili naše „zblúdené batožiny“ a Tomi mohol pokojne pokračovať vo svojej misii. Ale predsa bol tento deň pre mňa výnimočný. Moja prvorodená dcéra Miriam včera mala narodeniny a tak som jej na diaľku zablahoželal a poslal sladký bozk Myslím, že je výnimočná a päť „jedničiek“ v dátume narodenia to len podčiarkuje. Numerológ pri analýze jej numerologickej mriežky sa len usmieval a skonštatoval, že budeme to mať s ňou veľmi zaujímavé…Ja len podotýkam, že mal pravdu 🙂
Ale poďme späť do San Antónia…Tomi včera absolvoval druhú časť lekárskej prehliadky, zameranej na zrak, ale natiahla sa s čakaním a prevozom na tri hodiny. Môj spolubývajúci tréner Ivan Šumichrast k tomu dodáva: “medzi čakaním na vyšetrenia sme narazili na pouličný masérsky stánok. Boli tam dvaja šikmookí maséri, tak sme si povedali, že si ich vyskúšame. Masáž chrbta a krčnej chrbtice mala trvať 20 minút, ale už po prvej minúte sme zistili, že to bude špeciálna procedúra. Priznávam teraz už bez mučenia, že plánovaná relaxačná masáž za 20dolárov sa zmenila na osobnú pomstu maséra a vydržal som len vďaka tomu, že Tomi na vedľajšom stole to hrdinsky znášal, ani nepípol a len túžobne očakával, že to zruším ja. Vďaka Bohu sme to prežili bez trvalých následkov a môžeme ísť ďalej za svojim snom“.
Druhá časť výpravy sa snažila neustále bombardovať všetkých kompetentných, kto by niečo vedel o našich zatúlaných batožinách. Telefóny vyzváňali do viacerých leteckých spoločností, kancelárii strát a nálezov rôznych štátov, ale stále márne, hoci tu a tam sa ukázalo svetielko nádeje a tutovka, že nás veci už čakajú na letisku, len si ich vyzdvihnúť. Túto cestu z hotela na letisko sme absolvovali už asi trikrát, ale tam sa informácie nepotvrdili a pracovníci, len nechápavo krútili hlavami a milo nás odporúčali o dvere, či leteckú spoločnosť ďalej. Samozrejme, že s takým vývojom nik nerátal a tak sa začala vkrádať do našich radov určitá neistota a otázka: “čo budeme robiť, ak veci ozaj neprídu?“ Kto pozná Tomiho, tak vie, že nie je to tip človeka, čo bude sedieť „zalezený“ na izbe a v pokoji čakať, čo sa vlastne udeje. Trochu sme sa dostali do časového stresu, lebo po obede bol naplánovaný „verejný tréning“, kde Tomi mal prvýkrát na pôde USA vstúpiť do ringu a potešiť zástupcov médii a nedočkavých divákov, ukážkou svojho umenia. Ale v červeno-čiernych teplákoch a trojdňovom denno-nočnom úbore pod nimi, to nebolo veľmi reálne a tak sa rozhodol, že sa tam pôjde ukázať len tak. Ivan Šumichrast dodáva: “Išli sme do obchodného centra, kde mal prebiehať verejný tréning, nie v optimálnom rozpoložení. Atmosféra tam, bola ozaj príjemná a úplne nás opantala „boxerská nálada“. Diváci boli milí, hladní po autogramoch a spoločných fotkách a to z nás to „nepríjemné“ rýchlo zmylo. Dobre nás to naladilo na náš večerný tréning“.
Ja s Tomiho manželkou Dominikou, sme začali napĺňať plán B, ktorý spočíval v kúpe najdôležitejších veci a výživových doplnkov a Tomi sa v noci vášho času spojil na Slovensko so svojou asistentkou Petrou, ktorá mala za úlohu prezistiť veci z opačnej strany. Hoci dala do pozoru viacerých aj v nočných hodinách cez ministerstvá a veľvyslanectvá, zatiaľ čakáme na batožinu, hoci opäť v nádeji, že dnes to už musí vyjsť. Odobrili nám to opäť už po niekoľkýkrát ľudia z recepcie hotela po konzultácii s letiskom 🙂
Takže dnes vstávame s túžobným očakávaním, či nám veci dorazia v poriadku. Samozrejme najdôležitejšie sú Tomiho zápasové veci, ale mňa mrzí aj skutočnosť, že v mojej batožine blúdi po svete aj fľaša nefalšovanej „kračúnovskej 52ky“ a nemôžeme tu v ďalekom svete pokračovať v našom tradičnom rituály, ktorý sme nazvali „vstávanie víťazov“.
Ozaj, myslel som si, že o svete a aj USA viem veľa, očakával som „multinešnal obyvateľstvo“, aj to, že uvidíme kontrasty, vetrovky a bosé nohy, ale toľko veľkých vecí som neočakával. Tu všetko je veľké, autá, ich spotreba, budovy, poháre s kolou, kávou, veľký ľudia. Ale neviem, či veľký svojou charizmou, originalitou, ale obéznosťou…Moja hlava mi to neberie, hoci vidím, čo jedia a preto je to tak. Zlaté Slovensko, zlaté ručičky našich kuchárov, zlaté postavy a tváre našich žien. Je dobre, že môžeme sa stretnúť s takouto konfrontáciou životného štýlu a prehodnotiť svoje postoje a životné hodnoty. Pozdravujem všetkých našich fanúšikov na Slovensko, buďte s nami priatelia…Verím, že zajtra sa ozvem s pozitívnou správou a nenaplní sa predpoveď Tomiho:“ že ja budem svetová rarita, lebo nastúpim na zápas o svetový titul WBA boxovať bosí a v požičaných trenírkach“:)
Miro Mackulín-TOMI KID TÍM, San António 12.12.2013
