Viete, kedy je správny čas odísť ??? Pýtajú sa ma na to mnohí športovci…
Pred pár dňami som si prečítal zaujímavý článok s viacerými menami športovcov, ktorí ukončili svoju bohatú športovú kariéru v roku 2011. V drvivej väčšine sa jednalo o hráčov, ktorí dosiahli „úctihodný“ vek… Z viacerých vyberiem mená ako: Marcus Brown/37-basketbal/, Shaquille O´Neal /39-basketbal/, JaoMing /31-basketbal/, Fabio Canavaro /38-futbal/, Edwin Van Der Sar /41-futbal/, Paul Kariya/37-hokej/ ,Fredrik Modin/37-hokej/. No a pre slovenskú basketbalovú verejnosť čerstvý „basketbalový dôchodca“ Peter Mičuda /40/.
Čo meno, to osobnosť, za ktorou sa skrýva neuveriteľný športový, ale hlavne ľudský príbeh. Veľa driny, tréningu, drilu, potu…, ale na druhej strane sladká odmena v podobe víťazstiev, bodov, gólov, neopísateľných pocitov radosti a „zadosťučinenia“ za roky odriekania a tvrdej práce…S viacerými staršími športovcami, ktorí ukončili kariéru, či sa chystajú, som mal možnosť spolupracovať a rozprávať na tému: „Kedy je najvhodnejší čas odísť a čo všetko to ovplyvňuje?“
Pri odkrývaní všetkých zákutí tejto témy sa vráťme do minulosti, z ktorej vyplýva, že nebolo zvykom, aby na palubovkách, či ihriskách mohli diváci sledovať výkony „prestárlych hráčov“, samozrejme až na niektoré výnimky. Pri analýze tohto minulého stavu je zjavné, že sa jednalo o prirodzene systematické obmieňanie kádrov a všetko to súviselo s veľkým prílivom mladších hráčov. Práca s mládežou bola koncepčná, tak z kvalitatívneho, ako aj kvantitatívneho pohľadu a preto nebola núdza o príliv väčšieho počtu talentovaných hráčov, ktorí sa prirodzene zapájali do obmieňania kádrov a vyvíjali väčší a prirodzený tlak na starších, ktorí odchádzali do nižších súťaží. Z tohto pohľadu boli kádre tímov rovnomerne vekovo zastúpené, mladou, strednou a staršou generáciou. Práca s tímami bola z tohto pohľadu koncepčná a dlhodobá…
Ako to vyzerá dnes z pohľadu športovania starších hráčov? V zahraničí je situácia taká, že v dnešnej dobe dlhovekosť športovca nie je vôbec zriedkavá, ba práve naopak, športový život si predlžujú mnohý hráči. Napríklad futbalisti Gigs, Beckham, Zanetti, Buffon, Seedorf, Schols, či Totti sú toho príkladom. Ak sa športovcom vyhýbajú zranenia, tak môžeme smelo hovoriť aj o týchto hráčoch v pokročilom veku, že podávajú špičkové výkony vďaka dnes už „vedeckej starostlivosti“ v tréningovom a regeneračnom procese. Je viac ako isté, že ich tréningové zaťaženie je im podávané veľmi citlivo a pragmaticky, o to viac sa im venujú špecialisti na regeneráciu a podávajú im „životabudiče“ v podobe biorezonančných, homeopatických a iných doplnkov, ktoré ich udržujú v „režime mladý a svieži“. Pre mužstvo svojimi skúsenosťami sú nepostrádateľným článkom, ktorý ich radí ku klubovým ikonám a idolom. Stále majú čo dať svojmu mužstvu a hlavne fanúšikovia ich zbožňujú. Videl som, čo znamená pre AS Rím Francesco Totti, ktorí v tomto klube prepisuje všetky rekordy a fanúšikovia ho tam považujú za svojho „futbalového Boha“ so všetkým, čo k tomu patrí…Jasajú už len pri dotyku tohto hráča s loptou, neriešia jeho chybné prihrávky, nepremenené šance, pokazené strely. Stále je to ich milovaný Francesco. Ale keď príde jeho, ten správny gólový okamih, vtedy prichádza neopakovateľný ošiaľ a Rím sa mení na miesto, kde žije jediný „človek BohTotti“, ktorí má právo rozhodovať o ich živote, či smrti. Niečo podobné som ešte nezažil, myslím tú eufóriu a oddanosť. Stále mi nie je jasné, aká sila, energia spája Rimanov s týmto futbalistom a čo to s nimi robí…
Ako je to u nás, na našom rodnom, malom, krásnom a nevypočítateľnom Slovensku? Aj u nás v našich končinách sa môžeme stretnúť s viacerými skúsenými hráčmi, ktorí na sklonku svojej kariéry prišli domov zo zahraničných „štácii“, aby ukončili svoju bohatú kariéru tam, kde s ňou začali. Niektorí si chcú ešte užiť nižšiu úroveň našich súťaží, niektorí sa odvďačiť funkcionárom, trénerom a pomôcť svojmu tímu, niektorí zo zištných dôvodov si ešte čo to privyrobiť, niektorí stále sebe a mladším ešte dokázať, že „na to majú“ a pohladkať tým svoje EGO. A potom je tu skupina hráčov, ktorí neriešia ani peniaze, ani podmienky, ale chcú zotrvať v pozícii hráča aj v pokročilejšom veku a ich „motiváciou je presvedčenie odovzdať svoje skúsenosti mladým“. Títo športovci pristupujú k tréningom a zápasom, nie ako k tvrdej práci, ale ako k poslaniu odovzdať skúseností ďalej…Myslím, že takýmto príkladom v hokeji je Žigmund Pálfy, vo futbale Miro Karhan a v basketbale do minulej sezóny Eva Antalecová v Banskej Bystrici, Alena Kováčová v Košiciach a Poprade, Lucia Lásková a Slávka Bučáková v Ružomberku a Katarína Timková v Cassovii. Som presvedčený, že skúseností týchto hráčok boli, či sú neoceniteľné nielen pre ich tímy, ale hlavne pre mladšie hráčky, ktoré v nich vidia svoje vzory, ale v mnohých prípadoch im suplujú aj staršie sestry, či dokonca mamy.
Ale ak hovoríme o slovenských špecifikách, tak treba spomenúť práve divácke „vrtochy“, ktoré v našich končinách sú nevyspytateľné. Diváci u nás vo väčšine prípadoch nie sú fanúšikovia, ktorí stoja za svojimi hráčmi v dobrom aj zlom, nechápu, že hráč, môže mať aj slabšie chvíľky, v ktorých sa dopúšťa chýb, aj napriek tomu, že je v zrelšom veku. Divák, za každého počasia chce vidieť len víťazstvo a TOP výkon, nezaujímajú ho žiadne zásluhy, či výhovorky. V tomto prípade vie byť až neskonale cinický, neoblomný. Práve z takýchto pohnútok a skúseností s kontroverznými divákmi, nechcú hrať na Slovensku naši bývalí výborní futbalisti, či hokejisti, ktorí počas výluky v NHL okúsili „našu fanúšikovskú mentalitu“ a povedali si: na Slovensku už nikdy viac …Práve preto mnohí športovci sa zamýšľajú, či im stojí za to, aby riskovali svoje meno, zdravie a ďalej tvrdo trénovali, vybiehavali každý víkend do zápasu, na ihrisko, ľadovú plochu, či palubovku, keď mnohokrát sa nedočkajú uznanlivej pochvaly v podobe potlesku od divákov, ani pochopenia od trénera. Spolupracujem s viacerými staršími hráčmi, ktorí po pár týždňoch v našich podmienkach začali horko ľutovať svoj návrat na naše športoviská s konštatovaním, že mohli „dožiť niekde v zahraničí“ a užívať si šport pre radosť, že tých pár eur im nestojí za posmešky divákov, či negatívne emócie s tým súvisiace. Niektorí zase konštatujú, že podľahli vábeniu funkcionárov a v konečnom dôsledku, keď sa nedarí, tak oni sú prví, ktorí za to nesú zodpovednosť…Mnohí skončia so svojím milovaným športom z rôznych subjektívnych /zranenia, vyradenie z kádra pre výkonnosť, osobné dôvody…/ , či objektívnych príčin / finančná insolventnosť klubu…/ vo väčšine prípadoch, nie vtedy, keď oni sami chcú, či môžu o tom rozhodnúť…
Som presvedčený, že aj umenie „vedieť odísť“ z vrcholového športu do civilného života, je témou veľmi aktuálnou a patrí do „balíka služieb“, ktoré poskytuje mentálny tréner. Ak sa športovec zaoberá aj touto témou počas svojej kariéry, vie aký je jej obsah o to ľahšie sa mu potom odchádza. Je vyrovnaný, vysporiadaný a čo je hlavné pripravený na ďalšiu etapu svojho života mimo športu. Nemá najmenšiu pochybnosť o svojom uplatnení, pozná svoju ďalšiu výzvu a cieľ, za ktorým kráča. Nehrozí to, že po nepredvídanom zranení, či predčasnom „vyhadzove“, nerieši svoje boľačky antidepresívami, či alkoholom, ale s pocitom dobre vykonanej práce zatvára dvere, ako kapitolu, ktorú práve ukončil a otvára a vstupuje do nových dverí s názvom „nová výzva-ŽIVOT“, kde môže uplatniť aj mnoho vecí zo športu, od disciplíny, cez tímovosť, či mentálnu húževnatosť…Vo väčšine prípadov takýto „bezbolestný“ prechod do „civilu“ majú športovci, ktorí už počas svojej kariéry mysleli na to, čo bude potom, v budúcnosti. Aj napriek tréningovej záťaži zvládali študijné povinnosti a zamýšľali sa nad tým, čo je ich životné poslanie, načúvali svojmu vnútru, svojej Duši, ktorá ich nasmerovala na tú správnu CESTU. Tí, ktorí to tak necítili počas aktívneho športu, neriešili budúcnosť, veľakrát boli konfrontovaní s ťažkým úderom OSUDU športovca a aj ich pád z výšky oblakov bol o to bolestivejší…Z radov takýchto športovcov sme zaznamenali mnohé opätovné návraty – „comebacky“, ktoré nedopadli najlepšie a ich sklamanie bolo o to väčšie…Je škoda, že z mála dobrého „kapitalistického školstva“ sme nedokázali prebrať systém univerzitného športu, vzdelania a univerzitných súťaží, kde škola a šport idú ruka v ruke a jedno druhé nevylučuje, ba práve naopak spája…
Ak sa ma pýtajú viacerí športovci, že kedy je ten správny čas ukončiť kariéru, moja rada znie:
Je to samozrejme individuálne, o tom rozhoduje len a len samotný športovec, ale základ správneho rozhodnutia je v načúvaní svojmu telu a svojmu srdcu. Odpoveď hľadajte v priesečníku, kde sa pretínajú všetky logické, rozumové argumenty /ako sú, zdravie, finančná odmena, podmienky pre šport, tréner a jeho dôvera, divácke zázemie, rodina, deti, budúca pracovná kariéra…/ a argumenty srdca /pocity, intuícia, výzva smerom k tímu, individuálna výzva, ciele, mentálne opotrebovanie, poslanie pomôcť, či odovzdať skúsenosti…/, vtedy sa nemôžete zmýliť a presne trafíte ten správny okamih odchodu…
Teším sa na vaše postrehy na túto zaujímavú tému, ktorá skôr, či neskôr, čaká všetkých športovcov…Teším sa na názor tých skúsenejších, ktorí o tom začali rozmýšľať, či tých už, užívajúcich si zaslúžený športový dôchodok, ale zaujíma ma aj názor športovcov, ktorých kariéra sa ešte len začína…
Vaše postrehy a skúsenosti budeme uverejňovať na našich stránkach www.mojkouc.com
Miro Mackulín, mentálny tréner
