„Problémoví hráči“, čo s nimi?

V poslednom čase vďaka mediam, vďaka otvorenosti niektorých klubov, aj vďaka moderným komunikačným technológiám, či sociálnym sieťam, akoby sa vrece roztrhlo s mnohými „kauzami problémových hráčov“. Natíska sa otázka: „Ako na problémových hráčov“?

Často sa moje sedenia s trénermi, ale aj samotnými hráčmi končia diskusiou o tomto „druhu športovcov“, ktorý vyvoláva časté polemiky. Pri otázke, ako by definovali problémového hráča, dostávam skladačku rôznych definícií. Najčastejšia je otázka disciplíny, prehreškov, nevhodného správania, ktoré narušujú pokoj a kľud kabíny. Tu môžeme zaradiť problémy hlavne z hľadiska životosprávy /alkohol, fajčenie, diskotéky, v horšom prípade drogy či hazard/. Potom je to tzv. herná nedisciplinovanosť, ktorá trénerovi berie vietor z plachiet z hľadiska taktiky. A často omieľaná téma problémových hráčov, je tzv. „vzťahová disharmónia“, ktorá prerastá do foriem „namyslenosti, „mačovstva“- neadekvátneho sebavedomia, drobenia kolektívu na skupinky, či egocentrizmu“.

Naopak, hráčsky uhol pohľadu smerom k „výstrelkom“ je taký, že okrem tréningu, ktorý im zaberá prakticky všetok čas, mladí hráči prichádzajú do veku, kedy si uvedomujú, že život nie je len šport a prináša aj iné vône, či chute a tak chcú ochutnať aj tieto plody života v podobe alkoholu, sexu, rýchlej jazdy, či omamnej drogy, alebo slobodného vyjadrenia svojich názorov, ktoré nekorešpondujú so „spoločenským bontónom“.

Ak sa opýtam trénerov, akých hráčov preferujú, tak jednoznačná odpoveď je: „musia byť poslušní, aby sa vedeli správať na verejnosti, boli disciplinovaní, robili to, čo sa od nich očakáva, aby boli celý čas koncentrovaní, zodpovední, no skrátka, aby nás počúvali a robili to, čo chceme!!!

Ozaj túžime mať takýchto „poslušných“ hráčov? Bolo by to pre ich vývoj a život prospešné, aby hráči sa plne podriaďovali našim predstavám o „poslušnom hráčovi“? Často pozorujem mnohých rodičov, učiteľov, trénerov, ako pristupujú k výchove mladých hráčov. Mám pocit, že im vedome, alebo aj nevedome berú vietor z plachiet a bránia našim „mladým“ v rozlete, pod pláštikom starostlivosti a bezpečia.

Ale pozor, často je to tzv. „opičia láska“, ktorá ich vedome „odvádza“ z ich Cesty. Všetky možné zápletky, či problémy za naše deti, či hráčov chceme riešiť podľa našich „prežitých predstáv a skúsenosti“. Treba si uvedomiť, že toto je ich život, ich cesta a ich prekážky, ktorými si musia prejsť. Ak ich nevyriešia sami a teraz, potom si na ne prekážky počkajú a možno to bude v najmenej vhodný okamih nielen pre nich samých, ale pre nás všetkých. V športovom prostredí z mojich skúseností vyplýva jedna zaujímavá vec, že často tí najlepší, najtalentovanejší hráči, ktorých môžeme nazvať aj „rozdieloví“, sú práve aj tí najviac „problémoví“!!!

Určite by ste mi vedeli aj vy tréneri z rukáva vysypať veľa príhod s takými to hráčmi, ktorí „zhrešili“ pred zápasom a na druhý deň hrali ako „malí bohovia“, ktorí rozhodli zápas. Asi mi dáte za pravdu, keď poviem, že hranica medzi problémovým hráčom a futbalovým géniom je veľmi, ale veľmi tenká! Čo vás napadne ako prvé pri menách Maradona? Cantona? Benzema? Gascoigne? Že sú, či boli futbaloví géniovia, však?!

Poďme sa pozrieť na niektorých z nich, ktorí boli milovaní pre svoje nesporné futbalové umenie a zároveň zatracovaní pre výstrelky mimo ihriska. Spomínate na skvelého anglického futbalistu Paula Gascoigna? Asi nezačal piť až po skončení kariéry, však? Erik Cantona geniálny futbalista, sa preslávil kopom do diváka „ala kung-fu panda“, keď nezniesol emočný tlak na svoju osobu, čo ho stálo stratu lesku jeho žiarivej hviezdy. Diego Maradona jeden z najlepších futbalistov všetkých čias, sa s drogami a hazardom asi zahrával už počas svojej aktívnej a fenomenálnej kariéry a jeho gól „vraj božou rukou“, bolo asi to najmenej problémové?! A čo Karim Benzema, má toho na rováši viac, sex s neplnoletou dievčinou?, naposledy zapletený do vydierania svojho reprekolegu! O finančno-daňových peripetiách Neymara, sa tiež popísalo veľa. Myslím, že tento zoznam futbalových géniov a zároveň problémových hráčov by bol asi veľmi dlhý a vlastne, „kto sme bez viny, chýb a prúserov“?

Ak sa na tieto prešľapy, prehrešky, zakopnutia, zlyhania, pády, vlastné góly, budeme pozerať len z hľadiska „negativity a pochybenia“, tak spadneme na samé dno sebaúcty a spoločenského uznania a vykúpením budú len tresty, zákazy a ďalšie reštrikčné opatrenia, ktoré z hľadiska krátkodobého a výchovného môžu mať určitý efekt, ale… nevyriešia problém!

Táak, ako na týchto rebelov, aby pochopili, že im chceme pomôcť? Ak žiadate nejaký zaručený recept, ktorý z rebela spraví baránka, tak to vás asi nepoteším, ale ponúknem svoje videnie, riešenia a možné zdroje problémov. Podľa mňa univerzálny recept/typu, vykonaj raz, vykonaj dva…/ neexistuje. Prečo? Jednoducho preto, že „problém“ každého hráča sa vytvoril postupne na základe rôznej príčiny, možno pod vplyvom ambícii rodiča, možno pod vplyvom kamarátov, možno pod vplyvom strachu, možno pod vplyvom neadekvátneho tlaku a vedenia trénera, po opakovaných chybách, ktoré neboli rozumne vysvetlené, možno pod vplyvom veľkého talentu a uspokojenia, možno pod vplyvom „neadekvátnej autority“ trénera, rodiča, učiteľa. Tých príčin je veľa a toľko, koľko je tzv. problémových hráčov. A nezanedbateľný fenomén je tu čas. Príčina môže vzniknúť v útlom veku, ale problém sa môže „prevaliť“, až keď hráč prechádza z mládežníckeho športu k „dospelákom“, po nejakom spúšťači v krízovej situácii. /strata trénerskej dôvery, chyba v zápase, kríza vo vzťahu s partnerkou, rodičmi, zlá známka v škole, strata motivácie, či preťaženosť…/

Preto ku každému hráčovi je potrebný individuálny a špecifický prístup. A zdá sa, že v kolektívnych športoch hľadanie príčin sa jednoducho nenosí pre málo času, veľkosť kolektívu, či iné záležitosti. Často začínajúce sa problémy rýchlo zametieme pod koberec, bez hľadania možných príčin a uspokojíme sa s rýchlym riešením a všeobecným názorom „vinníka treba potrestať“. Myslím, že cesta zákazov nie je optimálne riešenie, určite má svoje výhody a efekty, ale z hľadiska dlhodobého nič nerieši. U hráča to môže vyvolať ešte väčší odpor, ktorý síce mlčky príjme, navonok sa tvári, že je všetko ok, ale vo vnútri to v ňom vrie a vyvoláva averziu, či „energiu pomsty“. Tresty a zákazy by som prirovnal k „lieku proti bolesti“, ktorý síce bolesť utlmí, na chvíľu sa uľaví, ale príčinu nevyrieši a neodstráni a je veľká pravdepodobnosť, že sa skôr či neskôr vráti v podobe ešte väčšej bolesti, či problému.

Ak sa na všetky prehrešky hráčov pozrieme trochu hlbšie, či z iného uhla pohľadu, tak zistíme, že tieto problémy a výstrelky sú len volaním mladej a zranenej Duše človeka, ktorá takýmto spôsobom kričí o pomoc. A my všetci/rodičia, tréneri, učitelia/ v dnešnej, trochu bláznivej dobe, toto volanie svojich detí ne/počujeme, či ne/chceme počuť a často ich prehliadame, zhadzujúc všetko na facebook, počítače, či uponáhľanú spoločnosť. Veľa počúvam, ako sa my dospelí, krásne až alibisticky vyhovárame, prečo sa nedá vyriešiť to, či ono a ako to bolo za našich čias. V slabej chvíľke, mi mama, otec, či tréner športovca povie:“ Bože, kto sa v tom bláznivom svete a tých mladých má vyznať. Po 89-tom sa múry búrali, teraz ich opäť staviame, to čo platilo pred pár mesiacmi, dnes už neplatí, komu a čomu máme veriť?! Sami v tom tápeme.“ My „svetaskúsení dospeláci“ nepoznáme samých seba, nikomu a ničomu nedôverujeme, lebo toľko krát sme boli oklamaní, či zradení. Ale smerom k našim deťom, hráčom máme všetko jasné. Musia počúvať a musia to a musia tamto… A oni nám ukazujú, že nemusia a ukazujú to v podobe svojho „rebelstva“, v podobe porušovania rôznych príkazov a zákazov…

Ak chceme, aby sme sa dostali až k príčine potrebujeme pracovať a viesť hráčov tak, aby nám dôverovali. Preto im potrebujeme načúvať, nielen vtedy, keď sa darí, keď sa vyhráva, keď dávajú góly, ale hlavne keď sa nedarí, keď prichádza tlak, stres, problémy. A vtedy paradoxne sa my dospelí často obrátime hráčom chrbtom, nevypočujeme ich, nenájdeme spolu s nimi liek na ich boľačky, len trestáme a kritizujeme. Zasypeme ich celou plejádou príkazov, zákazov, či porovnaní s inými hráčmi, či spolužiakmi. Potom sa čudujeme, že hráčske sebavedomie ide dole, všetky príkazy zrazu fungujú ako ťažké závažia, ktoré hráča sťahujú do zatratenia, odkiaľ niet cesty späť. A hráč v tom ostáva sám, často bez rodičov, či najbližších. Ak si hráči veci nevedia poukladať v hlave, nevedia, ako s tým naložiť, tak hľadajú ventil, zadné dvierka, v podobe alkoholu, hazardu, drog, žien a pod. Darmo im z hľadiska športu vytvárame tie najlepšie podmienky… Ak je problém, ktorý často so športom nesúvisí, tak sa čudujeme, prečo má niekto potrebu hazardovať so svojou športovou kariérou?!

V našich končinách málo zvládnutou témou je tiež „úspech-sláva“ a z toho plynúce benefity, ako zmluvy, peniaze, autá, milenky, či rozkoš. U nás na východe sa hovorí: „že od rozkoše, psi še bešnejú“. No, aj práca so slávou a úspechom má svoje svetlé, ale aj tienisté stránky a treba s nimi pracovať, podobne, ako s technickými finesami, centrami, či prvým dotykom. Je treba sa tomu venovať, aby hráči boli pripravení, aj na túto slasť futbalového života, veď vlastne mnohí si veľké peniaze, drahé autá a krásne milenky dávajú za svoje ciele, či vízie. A ak sa im to zhmotní, nie všetci sú pripravení, znášať tlak a energiu tohto bremena a problém je na svete.

Rodičia, tréneri, tvrdo pracujme spolu so svojimi deťmi a zverencami na ich snoch a túžbach, ale nezabúdajme, že každá minca má dve strany. Jednu, ktorú milujeme a tú druhu prehliadame. Ale raz za čas sa vynorí, lebo chce sa ukázať aj ona a je len na nás, ako si s tým poradíme. Ak mám ponúknuť riešenie a možnú cestu, tak jednoznačne je to cesta ústretovej komunikácie, ktorá môže a často otvorí zranené srdcia ľudí a cez túto formu potom nachádzame riešenia. Je potrebné ísť do hĺbky, vnútra aj minulosti. Nájsť to, čo bolo pokazené a jednoducho vymeniť súčiastku. Až potom si opäť veci sadnú, stroj začne fungovať a prinesie to osoh nielen dotyčnému človeku, ale hlavne jeho utrápenému okoliu, rodičom, učiteľom, či trénerom.

Skôr, ako hráčov kontrolovať, či nakazovať im čo je správne, by som pozornosť viac zameral na podporu vnútornej motivácie hráčov. Len tá ho môže prirodzene posúvať dopredu a v športe najväčšou hybnou silou je víťazstvo, sebarealizácia a zlepšovanie sa. Ak to hráči pochopia a začnú to sami realizovať, potom sme všetci víťazi a všetky problémy a prehrešky sa rozplynú, ako para nad hrncom.

Preto, buďme príkladom našim mladým, prijmime ich so všetkými dobrými, ale aj tými horšími vlastnosťami, pomáhajme ako vieme, ale nezabúdajme, že oni majú svoju vlastnú Cestu, po ktorej musia kráčať sami, prekonávať všetky prekážky a skúšky. Robme všetko, aby sme „problémových hráčov“ zachránili pre nich samých, pre náš šport, ale nechajme im právo na ich slobodné rozhodnutia. Veďme ich k tomu, že za svoje rozhodnutia si ponesú vlastnú zodpovednosť. A nič na to nezmení ani fakt, že v našich očiach to budeme hodnotiť, ako zlé, bláznivé, poburujúce, či neakceptovateľné…

Je to predsa ich život!